BRATISLAVA. Američanov išlo v lete roku 1960 od jedu rozhodiť. Za magických desať sekúnd ako prvý neprešprintoval stovku niekto z plejády ich rýchlikov, ale Nemec.

Arminovi Harymu občas nevedeli prísť na meno ani krajania. Najmä atletickí funkcionári. „Ten drzý blondiak?“ reagovali, keď naňho došla reč.

Začal s futbalom, potom sa cez hádzanú dostal k atletickému desaťboju. Šprintu sa se­riózne venoval iba štyri sezóny. Počas nich mu dvakrát naparili viacmesačný dištanc, ale aj tak stihol získať po dve zlaté medaily na olympiáde aj na majstrovstvách Európy a zabehnúť unikátny svetový rekord.

Vedel vletieť do výstrelu

Syn baníka, náruživého zápasníka, zo Sárska sa stal hviezdnym šprintérom z večera do rána. Okrem rýchlych nôh mu pomohla bleskurýchla reakcia na štartový výstrel. Vedel doň vletieť. „Je schopný poraziť pištoľ,“ tvrdili o ňom americkí súperi.

„Najdôležitejšie je, že som úplne uvoľnený a dokážem rýchlo po štarte prejsť do plného kroku,“ bránil sa. Podľa amerického olympijského historika Davida Wallechinského si však Hary pomáhal „trikom“. Kým súperi sa na štartérov povel hneď dvihli z blokov, on v nich ešte na okamih ostal sedieť, a keďže štartéri zväčša naňho poč­kali, vedel sa lepšie trafiť do výstrelu.

Na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov merali časy ručne a neexistovali bloky s elektronickou signalizáciou chybného štartu. Štartér s dvoma pištoľami v ruke bol odkázaný len na svoj zrak a cit.

Čas 10,0, ale sklon 10,9

Aby Harymu raz uznali svetový rekord, musel stovku zabehnúť za 10 sekúnd dovedna trikrát.

Prvý raz sa mu to nečakane podarilo už po roku špeciálneho šprintérskeho tréningu 6. septembra 1958 vo Friedrichshafene. Riadne vypísané preteky hravo vyhral v čase 10,3, ale organizátorov uhovoril na „repete“ a v ňom mu namerali šokujúcich 10,0.

V rozpise však bola len jedna stovka a navyše sa zistilo, že vidiecka friedrichshafenská dráha má miniatúrne väčší sklon, ako povoľujú pravidlá: 10,9 cm oproti predpisovému maximu rovných desať. A tak rovných desať (sekúnd) neuznali.

Terno na druhý pokus

Aj o dva roky na zürišskom Letzigrunde bežal dvakrát.

Po prvej stovke časomerači pri pohľade na stopky neverili vlastným očiam: jedny ukázali 10,0, druhé 9,95, tretie 9,9 a štvrté, kontrolné, dokonca 9,8. Štartér však vyhlásil, že Hary sa ulial a bežcov nevrátil len preto, že mu zlyhala druhá pištoľ.

Výsledky anulovali a o vyše pol hodinu sa bežalo nanovo. Konečne bolo všetko regulárne: 10,0 - 10,0 - 10,1. Fachmani z firmy Longines dodatočne dešifrovali aj elektronickú hodnotu Haryho zürišskej stovky: 10,25. Zodpovedá obvyklému prepočtu: ručne nameraný výkon plus 24 stotín.

Negoval amatérsky predpis

Hary tvrdí, že odvtedy sa bál tešiť hneď po tom, ako vyhral: „Čokoľvek som urobil, vždy som najskôr zbledol.“

O 72 dní sa na rímskom Stadio Olimpico stal olympijským šampiónom v šprinte (neskôr, po diskvalifikácii americkej štafety, získal ďalšie zlato ako člen víťazného nemeckého kvarteta na 4 x 100 m), ale vraj ani tento triumf si náležite nevychutnal.

Zato ho speňažil: peniaze vraj dostal aj od Pumy, v ktorej tretrách bežal rozbeh, aj od Adidasu, ktorého značku niesol vo finále. Vzápätí si nechal poistiť nohy na stopäťdesiattisíc mariek.

Robil si, čo chcel - nie, čo chceli ľudia navôkol a vtedajšie amatérske pravidlá. Prvý trest za ich porušenie dostal už v roku 1958, druhý po olympiáde. Počkal si, kým vyprší a oznámil, že s atletikou končí. Mal dvadsaťštyri rokov.

Má veľa úloh a málo času

Dnes je Armin Hary úplne iný človek. Žije vo Furthe spolu s manželkou, dvoma psami a dvoma mačkami v dome, ktorý si sám postavil. Na starobu sa dal na pokánie: založil nadáciu AHA na podporu športových talentov zo sociálne slabších vrstiev.

Tvrdí, že dva milióny nemeckých detí žijú v núdzi a bol by smrteľný hriech im nedať šancu športovať.

„Keby som nemal šťastie, že sme bývali ani nie päťsto metrov od štadióna, nestal by sa zo mňa ani zlatý olympijský medailista, ani svetový rekordér. Mama mi nemala za čo kúpiť bicykel alebo ma voziť autom na tréningy,“ povedal pred rokom v rozhovore na internetovej stránke insm.de.

Tento týždeň sa agentúre SID posťažoval: „Osemnásť hodín denne venujem nadácii, golfovú palicu som nemal v ruke už dva roky. To je strašné: o jedenásť rokov mi pôjde na deväťdesiatku. Mám pred sebou tak veľa - a tak málo času na to.“