Priam som zmieral pri slovách Rimbauda jasnozrivca, takých úprimných, takých vzdialených od každej autoštylizácie:
Chci být básníkem a pracuji, abych se stal vidoucím; vy to nepochopíte, a neuměl bych vám to skoro ani vysvětlit. Jde o to, dojíti k neznámu rozrušením všech zmyslů. Jest to veliké utrpení, ale je nutno býti silným, býti rozeným básníkem, a já jsem poznal, že jsem básník. To není má vina. Špatně se říká: myslím. Mělo by se říci: myslí to ve mně – promiňte mi tu hříčku slov. Já je někdo jiný…
Do týchto dní, ktorých sekundy nevnímateľne vplývali do vesmírnych časových hodnôt, spadá aj moja odvážna myšlienka: popasovať sa s Rimbaudovým dielom ako prekladateľ. Tentoraz Vítězslav Nezval spod pripináčika na stene, zdá sa, nič nenamietal. Po poltucte pokusov som sa vzdal, hoci som nebol oveľa starší než básniaci Rimbaud, čo dokazuje, že ani brada po pás, ani mliečna brada nezaručujú duševnú zrelosť.
Päť rokov zrenia pridá na kvalite koňaku, ba hádam aj v slovenčine. Roku 1947 vyšlo moje znenie J. A. Rimbauda v slovenčine. Dlho jediný preklad pri vehementnom zastrájaní nasledovníkov: skutočnosť, ktorá môže znamenať takisto priveľkú kritickosť ako nemohúcnosť.
Namiesto mojich Hľadačiek vší, Spáča v úžľabine a Ohúrených detí sám si dnes radšej prečítam Nezvalove Hledačky vší, Spáče v úvalu a Vyjevené děti.
I stalo sa vo štvrtom roku môjho vysokoškolského štúdia, že prišiel príkaz od riaditeľa internátu, aby som opustil jeho pohostinné „stíny“ a steny; nuž naložiac svoj (zväčša knižný) majetok na osla vlastného tieňa, v očakávaní primeraného podnájmu nasťahoval som sa nakrátko do hotela Dax.
Vítězslav Nezval v Bidlovom podaní zaujal čestné miesto nad nočným stolíkom v izbietke, ktorá mu nemusela byť neznáma, hoci cez obnovenú vrstvu maľovky presvitalo rúžom napísané meno Konstantíny.
Provizórne sme sa schádzali v tamojšej kaviarničke, podľa deviácie Michala Považana. Pri bachratej azbestovej peci z dlhej chvíle skladali sme zavše automatické texty a z prevrhnutej kávy či rozliateho atramentu vytvárali sme dekalkomanické výjavy.
Po čase sme v tom nadobudli zručnosť, no ani raz sme si netrúfli ukážky týchto výtvorov uverejniť.
Považan sa na hrách nezúčastňoval. Raz v zlej vôli nemilosrdne vyprázdnil klobúk s rozstrihanými novinovými riadkami – z ktorých mala vzniknúť zázračná báseň – do azbestovej pece. Čakal, ako na jeho drastický zásah zareagujeme.
Keď sa mu zazdalo, že od hnevu blčíme (ale to nás rozpaľovali iba plamene rozžeraveného antracitu), vytiahol z náprsnej tašky akúsi pohľadnicu a dal ju kolovať.
Dlho sme na ňu hľadeli a nechápavo sme si ju podávali jeden druhému. Na pohľadnici (dnes sa už nepamätám, čo zobrazovala) bol rukou písaný text: Přátelé, pozdravujte rabina Laquedema – stín jeho kaftanu ať vás zavede k poesii!
Bez dátumu, s nečitateľnou pečiatkou, bez podpisu. Všetci prítomní sme boli presvedčení, že odosielateľom je Vítězslav Nezval, ktorý si – pekne od neho! – spomenul na svojich mladších a momentálne aj šťastnejších bratislavských druhov.
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčín – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Spomienková esej si všíma Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia – vtedajšiu metropolu slovenského nadrealizmu, prelínajú sa v nej imaginárne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktami či portrétmi spisovateľov a básnikov.
Štefan Žáry sa k nadrealistickému hnutiu pridal v r. 1939 a jeho zbierky Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plných amfor (1944) a Pavúk Pútnik (1946) patria do tohto obdobia tvorby.
Text Štefana Žáryho dopĺňajú fotografie z publikácie Bratislava zadným vchodom 1918 – 2005, ktorú vydalo FOTOFO – Stredoeurópsky dom fotografie Bratislava v roku 2005 a ktorá obsahuje snímky mesta našich i zahraničných fotografov.
Autor: Pokračovanie nabudúce
