Jeho žena z lásky k nemu pozerala seriál Sandokan, aby si vychutnala hlas, ktorý hlavnej postave prepožičal. Príjemným hlasom a šarmom si podmaňuje aj iné ženy. Tvári sa však, že o ich sympatiách nevie - miluje svoju mladú ženu a svoju malú dcérku Pavlínku. Ľudia si ho obľúbili a v ankete OTO mu poslali toľko hlasov, že vyhral. Čo je na ňom vlastne také príťažlivé? Vie sa úprimne smiať, dokáže zabávať ostatných a na sláve si naozaj nezakladá. Nečudo, že vie aj veľa o živote - veď bol vo fabrike majstrom závodnej vlečky. „A ľudia vedia, čo je majster," vraví pyšne Ján Kroner, prvý milovník z rodu Kronerovcov.

S rozhovorom ste najprv váhali, povedali ste, že sa vyhýbate všetkým rozhovorom pre médiá. Prečo?

„Minulý rok som mal päťdesiatku. Tlak na rozhovory bol vtedy silný, mal som pocit, že je toho veľa. Bol som dokonca aj v bulletinoch nákupných centier."

Ale fanúšikovia by si o vás iste radi zase niečo prečítali.

„Práveže mám pocit, že už o mne všetko vedia."

Nejde ani tak o fanúšikov ako skôr o fanúšičky. Surfovala som po internete a zistila som, že ženy vám veľmi lichotia.

„Fakt?"

Jana Majeská povedala, že ste veľmi príjemný a šarmantný muž. Keď vám Marianna Ďurianová nabúrala auto, vysvetlila vám to vraj tak, že len hľadala spôsob, ako sa s vami zoznámiť. To vám tie baby tak nadbiehajú?

„O mne všetky ženy vedia, že som šťastne ženatý a zamilovaný do svojej ženy. Toto je skôr asi len taká zdvorilosť. Ale je to príjemné."

Pochádzate zo známej hereckej rodiny. Vnímali ste to na začiatku kariéry ako hendikep alebo ako záväzok?

„Ako záväzok určite. Jožko bol fantastický herec a výborný človek. Moje priezvisko zaväzovalo. U niektorých ľudí vznikal pocit: Jaj, ten bude protekčný, určite mu Jožko Kroner vybavil, aby sa dostal na školu. A ten pocit, že musím dokázať, že na to mám, ma zaväzoval. Aj preto som sa trošku viac usiloval. Ale večer o siedmej, keď v divadle na vás zasvietia reflektory, vám už nepomôže ani strýko, ani tetka, ani babka, ani dedko, prosto - buď to viete, alebo to neviete."

Nebáli ste sa porovnávania s Jozefom Kronerom?

„Nie, boli sme typovo každý iný. Keď som bol prvák, jedna asistentka povedala: Jéj, konečne Kroner, ktorý bude hrať aj milovníkov. Akože taký fešák. Ale to som mal dvadsaťjeden rokov."

Ako ste v detstve vnímali Jozefa Kronera?

„Ako strýka, ktorý krásne rozpráva rozprávky. Blízko Považskej Bystrice mal chatu a občas sa zastavil u svojho brata, teda u môjho otca. Mal vždy veľmi pekné auto na tú dobu - Renault 8, Renault 16. Pamätníci vedia, čo to boli za autá. Keď k nám prišiel strýko a zaparkoval na dvore, všetci chalani sme stáli pri jeho aute a pozerali sme sa mu dovnútra. A ja som bol celý pyšný, že je to super auto môjho strýka. A občas nás na tom aute odviezol na ryby."

Chodievali ste spolu na ryby?

„Občas. Niekedy som to dobré auto mohol aj posunúť pár metrov okolo potoka. Tak to bol úplne super zážitok."

V Považskej Bystrici ste žili, až kým ste neprišli na vysokú školu?

„Áno, vyštudoval som tam strednú školu."

Akú?

„Strednú priemyselnú školu strojnícku. Potom som išiel na vojnu a potom som rok robil v Považských strojárňach, na vykládke vagónov. Majstra. Volalo sa to majster závodnej vlečky. Nikto nevedel, čo to je - tak to je vlastne vykládka vagónov. Po trištvrte roku boli prijímačky na VŠMU, dal som si prihlášku a potichučky som to vyskúšal. Počas strednej školy mi to nevyšlo. Na vojne som si získaval opušťáky tým, že som robil program pre vojakov alebo pre deti. Vždy mi hovorili, že som taký triedny šašo, tak som si povedal: Idem to ja vyskúšať pred odbornú komisiu. Mal som inak svoju prácu, veľmi dobre platenú na tie časy. Majster nemal až taký zlý plat. Ale oni ma zobrali a potom sa mi celý život zmenil."

Čiže vo fabrike vo vás dozrelo rozhodnutie stať sa hercom?

„Ono bolo už na strednej škole. Ale zo strednej priemyselnej školy strojníckej bol problém dostať sa na Vysokú školu múzických umení, lebo to nijako nesúviselo. Keď som si dal prihlášku, jednoducho ju neodoslali. Záujem školy bol buď vychovať ľudí do tej fabriky alebo na Vysokú školu dopravnú do Žiliny. Prihlášku stopli. Vraj, bohužiaľ si nevšimli, že prijímačky na umelecké školy sú o dva mesiace skôr. Keď som sa vrátil z vojny, vyplnil som všetky žiadosti, napísal som si hodnotenia, že som v kolektíve obľúbený a v SZM úspešný. Pečiatky som mal, lebo na vagóny sa dávali všelijaké pečiatky. Všetko som si opečiatkoval a nikto o tom z fabriky nevedel. Neboli by mi dali potvrdenie, nemali záujem, aby mali majstra závodnej vlečky herca."

Nechceli vás pustiť? Tak veľmi o vás stáli?

„Keď som sa pýtal vedúceho, že by som chcel potvrdiť prihlášku, povedal mi: Ja ti to nepotvrdím, ja chcem, aby si zostal tu, ako majster."

Taký dobrý ste boli?

„Nie dobrý, ale nemali tam nikoho iného."

A obohatila vás práca majstra závodnej vlečky?

„Práca majstra závodnej vlečky? No určite ma obohatila, každá práca človeka obohatí. Stretával som sa so zaujímavými ľuďmi. Dokonca som rozhodoval o ľuďoch. Lebo taký majster... Veď ľudia sa vyznajú, čo je majster. Ja som mal dve lokomotívy na starosti, štyroch mašinfírerov, posunovačov, aj robotníkov, ktorí vagóny vykladali. Za socializmu bývali mizerné platy - a aj doteraz sú - ale napríklad inžinieri si vtedy chodievali ku mne po pracovnej dobe privyrábať vykladaním vagónov. Zoznámil som sa s veľa ľuďmi. Je pravda, že robotníci ma moc neposlúchali, lebo som mal 21 rokov. Na vykladanie vagónov nebola potrebná žiadna škola, čiže tam chodievali aj takí drsnejší chlapi, aj z nápravno-výchovných ústavov. Ale v zásade na nich v dobrom spomínam, bola to zaujímavá skúsenosť. Vzápätí, keď oni skončili, tak prišli inžinieri a robili tú istú prácu, čo títo basisti. Určite ma to obohatilo, čo som možno až neskôr ocenil, v divadle, keď som podobné typy stretol v divadelných hrách."

Na Slovensku sa nenakrúcajú skoro žiadne filmy. Nie je to pre vás ako pre herca strašné?

„Je to strašné. Ten čas sa nedá vrátiť. Keď sa tu dvanásť rokov nič nenatočilo, tak tých dvanásť rokov mi už nikto nevráti. Ja už nemôžem byť vo filme štyridsiatnik, viete? Je mi ľúto aj mladých hercov, ktorí sú veľmi talentovaní a nedostanú sa pred kameru."

Aký máte vzťah ku komercii?

„Keď máte rodinu, keď máte deti, keď chcete žiť na istej úrovni. Nie, to je blbosť. Keď chcete skrátka normálne žiť, tak jednoducho divadelný plat nestačí. Musíte potom robiť aj veci, ktoré vás až tak veľmi netešia."

Hrávate radšej vo filmoch alebo radšej v divadle?

„Asi v divadle. Film predsa len závisí veľmi aj od režiséra, od strihu, od hudby. Divadlo mám asi radšej, ale možno aj preto, že som poriadny film v živote nenatočil."

Žiaden?

„Taký, s ktorým by som sa pochválil - že hral som v takom filme, s takým a takým režisérom, s takými a takými hercami. Ja také niečo nemám. Čo mi je ľúto."

Pred rokmi ste hrali v Štúdiu S v predstavení Prefíkaná vdova, ktoré ste odohrali na kolieskových korčuliach.

„To bolo strašne dávno, to som bol ešte študent!"

Ale zvládli ste bravúrne jazdu na korčuliach. Keď ste schádzali zo šikmej plošiny k divákom v prvých radoch, ľakali sa, ale vy ste vždy zaflekovali. Perfektne ste ľudí zabavili, robili ste skvelú šou.

„A pritom tie korčule mali ďaleko od dnešných špičkových online korčulí. Boli to detské korčule za pár korún a každé predstavenie sa mi niektoré z koliesok, ak nie obidve, utrhlo, čiže často mi chýbalo koliesko, počas tej inscenácie. Furt som mal o jedno koliesko menej. Bolo to veľmi namáhavé."

Často ste hrávali v rozprávkach. Máte rád rozprávky?

„Veľmi. Aj v nich rád účinkujem. Pavlínke maminka každý večer číta z knižky - to je taký náš rituál. Aj ja si k nim občas ľahnem do postele a vypočujem si rozprávku, ktorú moja žena číta. Je dobrá dabingová herečka, tak sa vytešujem. Má profesionálnu deformáciu a pri čítaní mení hlasy. Pavlínka má malého psíka. Včera sedela vo svojej izbičke, mala ho na kolenách a z rozprávkovej knižky predstierala, že mu číta - vymýšľala si texty podľa obrázkov. Rozprávala to tomu psíkovi. Bolo to strašne milé, že mala potrebu mu tiež prečítať pred spaním rozprávku. Je mi ľúto, že sa netočia rozprávky, lebo sú milé, bez násilia, s dobrým koncom a poučné."

Čo viete o krehkosti ľudskej duše? Keď ste pripravovali inscenáciu Chvála bláznovstva, práve na túto tému ste sa vraj veľa rozprávali s psychologičkou, ktorá vám pri predstavení pomáhala.

„Asi sa treba prísť pozrieť do divadla, či sa mi to podarilo. Ale to, že ľudská duša je strašne krehká, o tom myslím, niečo viem."

Postavy v tejto hre vraj nehráte ako diagnózy, ale ako „charaktery so zvýšeným prahom citlivosti". To ste nejako veľmi múdro povedali, to musíte vysvetliť.

„Inscenácia je o ľuďoch, ktorí majú psychické ochorenie, konkrétne títo dvaja to schytali od rodičov, v detstve. O jedného sa matka vôbec nestarala, bola pravdepodobne alkoholička, druhý mal zas matku, ktorá tak preháňala starostlivosť oňho, že tiež sa mu to v hlave trošku pomotalo. A to, že to nehráme ako diagnózu, znamená, že nedávame najavo nejaké verbálne prejavy tých ľudí - skôr sme sa chceli pozrieť do ich vnútra. Inscenácia je o tom, že títo ľudia majú tiež nárok na normálny život. A že sú často omnoho empatickejší a omnoho kamarátskejší, ako ľudia, ktorí nemajú žiadne psychické ochorenie. V čom sme my lepší alebo výnimočnejší?"

Súhlasíte, že hranica medzi duševným zdravím a duševným ochorením je vratká?

„Súhlasím. Je to ochorenie ako každé iné. Aj o toto sa usilujú psychiatri - odtabuizovať duševné ochorenie, nepovažovať ho za niečo hanlivé. Dnešná doba sa veľmi zrýchľuje a všetci sa naháňame. Tempo sa neustále zvyšuje, aj nároky, napríklad nároky šéfov na podriadených. Všímam si, že ľudia majú veľký stres neprísť o prácu. Ľudí nivočí aj správanie sa šéfov. Ešte tu nefungujú niektoré veci. V Rakúsku nie je také jednoduché vyhodiť hoci aj čašníka."

Jedna vaša sympatizantka na internete písala, že máte prekrásny hlas, že ste veľmi vtipný, výborný glosátor, priam filozof...

„To by som si mal prečítať, to je príjemné."

A vraj vás asi pred dvadsiatimi rokmi videla v Štefánke. Sedeli ste sám za stolom, zamyslený a zdali ste sa jej byť veľmi nešťastný, utrápený a osamelý. A teraz je rada, že ste našli pôdu pod nohami, lebo dobrí ľudia si to zaslúžia.

„Jupí! Čo mám k tomu dodať?"

No či ste boli nešťastný, osamelý a utrápený?

„Nemám pocit, že by som bol niekedy osamelý, mám to šťastie, že vždy som mal okolo seba priateľov. A aký som bol ešte?"

Nešťastný a utrápený.

„Nešťastný a utrápený som mohol byť."

Tiež ste v istom období vyhľadali pomoc profesionálov. Povedzte o tom.

„Bolo to na prelome rokov 1989-90. Mal som problémy so svojím duševným zdravím, ale našťastie, dostal som sa do dobrých rúk. Stal som sa aj priateľom psychiatra, ktorý ma liečil a vždy keď mám pocti, že niečo veľmi prepínam, vyhľadám ho a poradíme sa, prípadne mi dá nejaké medikamenty."

Kedy bol taký moment, že ste vedeli, že musíte vyhľadať pomoc?

„Úplne som sa fyzicky zložil. Bolo to obdobie nežnej revolúcie, kedy herci chodili po námestiach a mne sa podarilo všetko to tak prežívať, že som tak trochu zabudol, že človek by mal aj spávať. Podarilo sa mi veľa dní sa nevyspať. Jedného dňa som odpadol a skončil som v nemocnici."

Veľa ľudí má dnes problém so spánkom.

„To súvisí s tým stresom. Nechcem vyvyšovať umelcov, ale pracujú s emóciami, isté veci viac prežívajú. A nemusia to byť len umelci. Sú ľudia, ktorí sú citlivejší. Niekto sa vie okamžite problému zbaviť a sú ľudia, ktorí o všetkom premýšľajú a nemôžu zaspať. Tie nočné rozhovory s celým svetom - čo som mal povedať, čo by som chcel ľuďom povedať... Veď to poznáte."

Čo vám hovorí kríza stredného veku? Niektorí vravia, že ste ju vyriešili tým, že ste si našli mladú ženu.

„Ja som si ju zrejme vyriešil tým, že som si zobral mladú ženu, ale mám pocit, že stredný vek mám už za sebou. Iba ak by som sa mal dožiť stovky. O čom je kríza stredného veku?"

Človek sa stále hľadá, má pocit, že mal ešte niečo stihnúť a nestihol...

„Toto obdobie som celkom slušne prešiel. A nie je to len mladou ženou. Možno mám výhodu, že mám novú rodinu. Lebo ak je kríza stredného veku, že začnem chodiť za mladými dievčatami, tak to ma neláka. Ak je kríza, že si chcem kúpiť motorku Harley Davidson, aby som ešte chytil nejakú mladosť, to ma tiež neláka."

Vy ste starším mužom odkázali, že nech sa neboja, nech plodia deti.

„Áno? To som povedal?"

Niečo také. A čo keď tí muži, čo majú krízu, majú svoje manželky a rodiny? Z toho by mohli byť problémy.

„Vôbec som to nemyslel tak, že keď máte krízu, tak si nájdite mladú ženu a majte dieťa! Ja som sa nerozviedol teraz, v päťdesiatke, bol som už rozvedený. Naopak, považujem za absolútnu hlúposť, aby muž v päťdesiatke, keď má rodinu a ženu a dospelé deti, aby začal takto blbnúť. Zakrátko zistí, že je to hlúposť - ak to robí preto, že ešte chce niečo stihnúť. Vôbec neradím mužom, aby si v päťdesiatke našli mladé milenky, alebo skrátka milenky. Možnože muž v päťdesiatke začína mať pocit, že ešte by chcel niečo dokázať. Možno naňho príde panika, že čo teraz? Veď mne sa ešte páčia mladé dievčatá. A naozaj začne tie mladé dievčatá naháňať. Ale po pár mesiacoch to trpko oľutuje. Dievčatá ho budú ťahať na diskotéky, ich reči bývajú veľmi jalové a teraz je taká doba, že sú aj dosť materiálne zamerané. Je to absolútny nezmysel."

Keď ste svoju ženu prvý raz uvideli pred dabingovým štúdiom, ihneď vás očarila. Potom ste spolu tri mesiace dabovali. Aké to bolo?

„Tri mesiace sme boli spolu denno-denne pri mikrofóne niekoľko hodín a cítili sme také to chvenie, také niečo príjemné - že si rozumieme. Pri dabingu sa občas aj čaká, mali sme dosť času sa rozprávať. A po tých troch mesiacoch prišiel okamih, kedy som sa rozlúčil a povedal som: Majte sa, zajtra je koniec... Moja žena na to dodnes spomína, že zrazu ju pochytila panika. Akože? Tri mesiace mi s ním bolo tak príjemne a také to bolo bolo super a ja už ho zajtra neuvidím? A čo s tým teraz budeme robiť? Mala rovnaký pocit, ako ja. Vravela si: Teraz už budeme iba čakať na náhodu, že nás niekde zase spolu obsadia? A potom sme sa stretli - ako som sa dozvedel neskôr od svojej ženy, nešlo až o také náhodné stretnutie. Občas išla okolo divadla po ulici v čase, keď herci chodia do divadla na predstavenie."

Chodila zámerne okolo divadla, aby vás stretla? To je láska ako z filmu.

„Áno, ako z filmu. Dokonca počúvala trojdielny film Sandokan, kde som daboval Sandokana. A to je film, ktorý by si inak nikdy v živote nepozrela a už vôbec nie všetky tri diely. Dokonca vyžadovala ticho v miestnosti, keď rozprával Sandokan, teda nie Sandokan, ale Jano Kroner, čiže to je ďalší neklamný dôkaz veľkej lásky. Po pár týchto „akože náhodných" stretnutiach sme obidvaja cítili, že: Kurnik, asi by sme mohli byť spolu aj inde, nie len v dabingu."

Nerozumiem jednému. Stretli ste očarujúcu ženu, rozumeli ste si, priťahovala vás... A čakali ste, kým to celé zariadi ona?

„Ale to bolo tak, že najskôr som ju balil a ona ma slušne odmietla. A až potom prišiel ten dlhý dabingový seriál."

A otcovstvo v zrelom veku - ako chutí?

„Naozaj dobre. Musím sa priznať bez mučenia, že najväčšia záťaž je na mojej žene, pretože mám dosť veľa práce. Ale je to príjemné osvieženie, keď vám stále doma niekto šteboce."

Priženili ste sa do známej rodiny Košických - svokor režisér, svokra herečka, vaša manželka je tiež herečka. Nenadávali jej doma, že si takého starého muža priviedla?

„Nie. Mama jej veľmi rozumne povedala: Keď ho ľúbiš, tak je to správne. Je veľa manželstiev, kde sa muž v štyridsiatke zblázni a nájde si o dvadsať rokov mladšiu babu. A ty máš dosť veľkú šancu, že keď budeš mať štyridsať, tvoj muž bude doma rád, nebude mať dôvod opúšťať ťa. Lenka povedala, že radšej bude dvadsať rokov s niekým naozaj šťastná, ako by bola s niekým iným omnoho dlhší časový úsek a neľúbila ho."

Na záver ešte obligátna otázka: Máte vysnívanú rolu?

„Nemám. Ale mám veľmi rád predstavenie Chvála bláznovstva. A vraj sa už prekladá druhá časť tejto inscenácie. Dúfam, že ju budeme hrať. Som zvedavý, ako sa bude vyvíjať osud týchto dvoch ľudí, ktorých stvárňujeme spolu s Mariánom Geišbergom."