Rodinné striebro je, zdá sa, dosť ošemetné spojenie slov. Pre nenapraviteľných romantikov je vznešenou metaforou, realisti ho považujú za klasickú frázu a skeptici v ňom vidia dokonca klišé a floskulu. Pravdupovediac, niekedy oprávnene, keď sa vďaka tomuto, inak elegantnému a dobre znejúcemu zvratu prisudzuje nepatričná vznešenosť niečomu úplne prozaickému.
Opusťme však radšej tento tenký jazykovedný ľad v zhode, že vo vzťahu k umeniu prirovnanie rodinné striebro bez problémov obstojí. Tak k nemu pristúpili aj Peter Michalovič a Oleg Pastier, keď ním pomenovali projekt, upozorňujúci prostredníctvom vyjadrení niekoľkých desiatok filozofov, umenovedcov a výkonných umelcov na diela, ku ktorým sa tieto oslovené autority neustále vracajú a ktoré sú pre ne trvalým, opuncovaným zdrojom estetického potešenia.
Na začiatku bol Romboid
Ich priebežné odpovede, uverejňované mesačníkom Romboid v rubrike Rodinné striebro, vyšli v rovnomennej publikácii vydavateľstva F. R. & G. Autori myšlienky zdôraznili, že im nešlo (nech to je pre niekoho v dnešných časoch akokoľvek neuveriteľné) o anketu s cieľom vytvoriť nejaký rebríček najvýznamnejších či dokonca „najlepších“ umeleckých diel, preto je aj každá prípadná snaha o porovnávanie, kvantifikovanie či hľadanie a vyvodzovanie hodnotiacich záverov a zámerov nepatričná.
Takto rozviazané ruky respondentov sa prejavili ich výsostne osobným pohľadom a uvoľneným vyjadrovaním, ktoré sa na druhej strane odrazilo v širokej žánrovej škále textov - od citovo zafarbených vyznaní až po vysoko odborné štúdie a analýzy. Táto pestrosť publikácii neškodí a je obhájiteľná už jej charakterom a stanoveným cieľom, určite však vychádza aj z rôznych predstáv o tom, čo to vlastne rodinné striebro v umení je.
Zďaleka nie každý túto pochybnosť priznal ako napríklad Rudolf Jurolek, ktorý si vo svojich kritériách okrem iného vymedzil, že je to niečo, „čo ide mimo ideológií“. Na rozdiel od neho Daniel Pastirčák sa pustil podľa vlastných slov do „riskantného podujatia“, keď sa rozhodol písať o Miroslavovi Válkovi, ktorého dielo ho „zo všetkých našich mŕtvych majstrov oslovilo najviac“.
V tomto vskutku riskantnom a prekvapujúcom zápase sa Pastirčák snaží odpovedať na kľúčovú otázku, ktorú si sám položil a očakával od ostatných: Ako mohol komunista a sarkastický ateista inšpirovať človeka, ktorý si vyvolil povolanie duchovného?
Problémy s patinou
Mila Haugová má zasa na rodinné striebro požiadavku časovú - musí mať patinu, teda nesmie byť nové, čo jej favorit Ivan Krasko bez problémov spĺňa. S touto jej predstavou, aj keď ju tak explicitne nevyjadrili, súhlasili mnohí, no na druhej strane medzi symbolmi rodinného striebra sa objavilo aj dosť súčasných umelcov, spomeňme aspoň Hanáka, Jakubiska, Vilikovského, Vargu alebo Godára. A aj keď niektoré ich diela už majú svoje roky, patinu na nich nenájdeme.
Kým viacerí autori sa od rozmýšľania nad tým, čo je to vlastne rodinné striebro, snažia dopracovať k nájdeniu toho svojho, Albert Marenčin venoval čas, sily a priestor zdôvodňovaniu, prečo sa mu neoddá kohokoľvek menovať. Priznáva síce, že aj on má isté „preferencie“, no hlboko pochybuje, že by práve jeho názor niekoho zaujímal.
Opak je pravda. Navyše ťažko veriť, že by ho iniciátori tohto výnimočného projektu oslovili, keby si mysleli niečo podobné. Na druhej strane tento kritický a skeptický príspevok paradoxne prospieva nielen knihe, ale aj vnímaniu hodnoty rodinného striebra v našom umení a užitočnosti svedectiev, ktoré ho pomenúvajú a pripomínajú.
Aj vďaka nim by nemusela platiť Marenčinova obava, že „niet takej hodnoty, ktorú by dnešné spoločenské mechanizmy nedokázali znehodnotiť“.
