„Teď už ležím v hrobě / teď už je pozdě.“ Tento epitaf si do básnickej zbierky Ožralá Praha napísal Egon Bondy, keď mal 62 rokov.
Naozaj „pozdě“ je až teraz, po pätnástich rokoch. Počas veľkonočných sviatkov, 9. apríla básnik, prozaik, prekladateľ a renomovaný filozof, kľúčová postava českého undergroundu Egon Bondy, vlastným menom Zbyněk Fišer, zomrel.
Zomrel v Bratislave, kam sa uchýlil po rozdelení Československa. Ako zdôrazňoval, na protest proti tomuto aktu. Nebol to jeho prvý ani posledný protest, to slovo bolo akoby mottom jeho kontroverzného života.
Ako osemnásťročný nadšený komunista volal v Prahe na Staromestskom námestí na slávu Klementa Gottwalda a „Víťazného februára“, aby už cestou domov pocítil, že „niečo nie je v poriadku“. To už mal za sebou prerušenie štúdia na gymnáziu a prvé avantúry bohémskeho života, ktoré vrcholili jeho búrlivým vzťahom s poetkou Janou Krejcarovou, dcérou Mileny Jesenskej. S ňou na protest proti antisemitizmu pripravil surrealistický zborník Židovská jména, odvtedy sa rozhodol prijať meno Egon Bondy.
Tretím do partie bol Ivo Vodseďálek, s ktorým založil samizdatovú edíciu Půlnoc, kde uverejňovali najmä diela svojej trápnej poézie („keď je trápna doba, musí byť trápna aj poézia“) a totálneho realizmu, no podobne intenzívne bolo aj jeho priateľstvo s nerozlučným duom Bohumil Hrabal a Vladimír Boudník. Tento okruh je považovaný za prvú vlnu českého undergroundu.
Prudký zvrat v jeho živote nastáva v polovici päťdesiatych rokov, keď Bondy prerušil všetky kontakty, dorobil si maturitu a inšpirovaný budhizmom a taoizmom začal študovať filozofiu a psychológiu na Karlovej univerzite. Pod občianskym menom neskôr publikoval odborné práce vo filozofických časopisoch i prvú knihu Otázky bytí a existence.
Paradoxy jeho života, keď sa v 50. rokoch z nádejného komunistu stal protirežimný spisovateľ a človek žijúci na hrane zákona, a v ďalšom desaťročí zasa uznávaný doktor filozofie a kandidát vied, pokračovali ďalej.
Marxista a nezmieriteľný nepriateľ reálneho socializmu sa stáva spolu s Ivanom „Magorom“ Jirousom guru druhej undergroundovej vlny - jeho texty spieva napríklad skupina The Plastic People of the Universe, a výrazne ovplyvnil aj tvorbu najmladších predstaviteľov českej podzemnej literatúry Jáchyma Topola či J. H. Krchovského.
Na druhej strane však rázne odmietol podpísať Chartu 77 a na dôvažok nad všetkým visí od 60. rokov tieň jeho dlhoročnej spolupráce so Štátnou bezpečnosťou, ktorú on zľahčoval a zdôvodňoval napríklad aj „strachom o návrat kapitalizmu“.
Presvedčený marxista paralelne deklarujúci svoju nenávisť k boľševickej ideológii sa nezmieril ani so spoločenskými pomermi po roku 1989.
„Výkon a spotřeba - to jediné se cení / Ve světě v němž sněj o uplatnění / a kdo nevěří na to omámení / moc brzo zjistí že už člověkem není / je jen nástrojem k upotřebení,“ napísal začiatkom 90. rokov v proteste proti nástupu konzumnej spoločnosti.
Kľúč k pochopeniu života tohto večného rebela možno ponúka práve Magor Jirous: „Bondyho možno prijať len v jeho celistvosti.“
Životopis Egona Bondyho
narodil sa 20. 1. 1930 v Prahe
v rokoch 1950-1955 vydával samizdatovú edíciu Půlnoc
v roku 1967 končí štúdium na Karlovej univerzite
od roku 1993 žije v Bratislave, kde do roku 1995 učil na Univerzite Komenského
vytvoril okolo 40 básnických zbierok (napríklad Totální realismus, Deník dívky, která hledá Egona Bondyho), písal tiež prózu – Sklepní práce, Invalidní sourozenci, Mníšek, Šaman, Nepovídka, 677, Údolí, Týden v tichém městě, Epizoda 96 (po slovensky), Příšerné příběhy a ďalšie, prekladal (Šibeniční písně ), najvýznamnejšími filozofickými dielami sú Útěcha z ontologie, Filosofické eseje I. - IV., Poznámky k dějinám filosofie a ďalšie
zomrel 9. apríla 2007 v Bratislave
Povedali o Bondym
Josef Janíček hudobník, The Plastic People of the Universe:
„Spomínam si na Bondyho úžasné básne. Je ťažké nájsť text, ktorý sa vám páči a zároveň je ho možné zhudobniť. Tie jeho také boli. Pre underground znamenal čosi podstatné napriek svojej zbabelej povahe. V tom čase bol pre nás veľmi dôležitý. “
Ivo Vodseďálek spisovateľ:
„Bondy bol odo mňa o rok starší. Raz, na jednom literárnom krúžku, sme nadviazali rozhovor. Vzápätí mi začal telefonovať a potom sme sa už vídavali pravidelne – a viedli dlhé rozhovory. Ten priateľský styk sme nadviazali, keď sme mali osemnásť. Trval roky, i keď sme sa nevídali tak často. Bol veľmi inšpiratívny, poznamenal mňa i množstvo svojich priateľov na celý život. “
Etela Farkašová filozofka a spisovateľka:
„Bondy bol veľmi nekonvenčný vo svojom myslení. Hoci vystupoval skromne, budil pozornosť. Pre študentov bolo prínosom, že ho mohli osobne spoznať. Bol pri nich otvorený a neformálny. Pritom bol kritický – nielen k minulosti, ale aj k veciam, s ktorými nebol spokojný dnes.“
Martin Hanzlíček režisér:
(Z rozhovoru k filmu Egon Bondy: Mojich prvých sedemdesiatpäť, november 2005)
„Do filmu o Bondym som sa pustil veľmi rád. Pochopil som jeho význam, zistil, že to nie je nijaký šašo, ľudový filozof, ale človek, ktorý dokázal prekuknúť každý režim, stáť v opozícii a držať sa svojej slobody. Jasné, že často fabuluje, ale dobre sa to počúva. Do mnohých vecí prenikol naozaj hlboko.“
Marek Piaček hudobník a skladateľ:
„Bondyho záujem o hudbu bol nesmierny, hudbu miloval. Navštevoval takmer všetky koncerty v Bratislave. Muzikantom sa prihováral, kládol otázky. Pozýval si hostí, diskutoval o hudbe, veľa sme s ním počúvali. Nechcel sa len nečinne prizerať, tak začal spievať. Spieval to, k čomu mal blízky vzťah a čo ho zaujímalo aj profesionálne: mestský folklór. Na javisku sa tešil ako malé dieťa, miloval predvádzať sa, bol rád, že žije s muzikou. Pesničky si prispôsoboval podľa nálady, texty analyzoval... Každý koncert s ním bol pre nás nepredvídateľným zážitkom. Zostane s nami, dal nám veľa.“
(tp, kk)
