Treba objasniť, že dotyčný možno podľa vlastnej chatrnej legendy protestoval proti rozdeleniu federácie a uchýlil sa dožiť svoje posledné dni a roky po roku 1992 do Bratislavy, ale myslím si, že tam utiekol hlavne pred svojím svedomím.
Na jednej strane tento guru pražského normalizačného undergroundu, hlavný inšpirátor skupiny The Plastic People of the Universe a jedna z múz Hrabalových poviedok, už začiatkom päťdesiatych rokov pomenoval ako vyliečený povojnový komunista s výnimočne britkou iróniou v neoficiálnych básnických zbierkach stalinské procesy a celú absurditu toho obdobia.
To mu však nijako nebránilo, aby sa neskôr počas štúdií na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity nestal odporným udavačom spolužiakov, ktorí nemali podobné pomätené socialistické či maoistické idey ako on.
V tomto schizofrenickom živote Egon Bondy pokračoval aj v časoch Charty 77, keď pociťoval potrebu udávať napríklad Petra Uhla.
Možno sa tiež v rámci jeho úmrtia zabudlo, že tento ukričaný starec po Novembri 1989 hľadal šťastie aj na mítingoch extrémistického Levého bloku a pospevoval si napríklad s generálom Vackom.
Je mi ho už len ľúto.
Autor: Jan Rejžek
