ráve samotný majster má k tomu najviac čo povedať.
Príbeh jedného hudobníka
Kniha Collegium Musicum je predovšetkým o človeku, ktorý rýchlo vystúpil na hudobný Olymp, aby potom z neho pozvoľna padal. Tento príbeh sa však neskončil zle. Marián Varga, ktorý je určite najväčším kritikom svojej hudby, nakoniec z neho vyšiel ako víťaz, aj napriek tomu, že jeho skupina Collegium Musicum je definitívne minulosťou.
Pri skladaní knihy použil autor rovnaký recept, ako vo svojich predchádzajúcich knihách o Dežovi Ursinym a Jarovi Filipovi. Hlavnými postavami sú priami svedkovia udalostí, ktorých výpovede sa síce občas vylučujú, ale zato výborne čítajú.
Jaslovský do deja vstupuje iba vtedy, keď prepája jednotlivé príbehy. Svoje postavenie autora využil v muzikologických rozboroch Vargových platní, ktoré môžu byť pre nezasväteného čitateľa trochu ťažšie stráviteľnejším sústom.
Kritický Frešov denník
Podobne ako v prípade knihy o Ursinym, sa Jaslovský mohol spoľahnúť na cenný zdroj – denníky basgitaristu Fedora Freša. Tie sú dnes jedným z najlepších dokumentov o slovenskom bigbíte šesťdesiatych rokov. Miestami drsným, ale zato veľmi výstižným, kde Frešo nešetrí Vargu ani svojich spoluhráčov.
Je až šok, že napriek veľkým rozporom skupina dokázala fungovať. Svoju úlohu v publikácii zohrávajú aj dobové recenzie, nie vždy pozitívne, ale zato verne opisujúce rozdelenie publika na Vargových priaznivcov a kritikov. Kniha má spád, aj keď sa človek musí trochu prehrýzať neprehľadnou bratislavskou bigbítovou scénou, kde hudobníci skákali z jednej kapely do druhej.
Bez Prúdov to nejde
Príbeh Collegia by sa nedal napísať bez skupiny Prúdy. Táto kapela je Vargov prvý kontakt s bigbítom (v tom čase si myslel, že bude skladateľom vážnej hudby, ale Beatles všetko zmenili) a stretávame sa tu s osobou Paľa Hammela, ku ktorému sa Varga, aj napriek komplikovanému vzťahu, na svojich albumoch pravidelne vracal.
V Prúdoch sa prvýkrát ukazuje jeho genialita, schopnosť skladať originálne pesničky, ktoré sa vôbec nepodobali na „západné“ trendy. Paradoxne však práve Collegium Musicum vzniklo na základe vlny britského art-rocku, ktorej hlavným predstaviteľom bol organista Keith Emerson. Pražský koncert jeho skupiny The Nice však Varga prespal v šatni.
Útek pred legendou
Je zaujímavé čítať, ako mal Varga, ktorý sa preslávil netypickou hrou na organ, spočiatku k tomuto nástroju predsudky. Prvé albumy Collegia, špeciálne Konvergencie (1971), urobili z neho hviezdu a zabezpečili mu slávu, pred ktorou sa nedalo utiecť. Varga sa stáva počas svojho života legendou, čo spôsobili nielen jeho nadštandardné nahrávky, ale aj bohémsky život, ktorý viedol.
Neskôr sa v texte stretávame s rozčarovaniami. Rozpadá sa najsilnejšie zloženie Collegia s Frešom a bubeníkom Dušanom Hájekom, skupinu potom rozleptali jej neskoršie variácie, až Varga stratil o klasický bigbít záujem.
Bola by to knižka o jednej veľkej prehre, ale Varga, ktorý si život výrazne skomplikoval sebadeštrukčnými procesmi, skupinu rozpustil po pomerne uspokojivých Divergenciách (1981) a skúsil to sám. V samote na pódiu nakoniec našiel hudbu, ktorú posledné roky s Collegiom hľadal.
