Kto by sa chcel dostať v týchto dňoch na internetovú adresu www.vonnegut.com, čo je oficiálna stránka spisovateľa Kurta Vonneguta, ten narazí na nepreniknuteľnú uzáveru. Viem si predstaviť, ako sa táto stránka zosypala pod náporom desaťtisícov návštevníkov, ktorí si chceli pripomenúť svojho obľúbeného autora.
Vonnegut bol v ohrození života už niekoľkokrát. Naposledy pred siedmimi rokmi, keď požiar z cigarety zničil jeho byt a domáci pán sa nahltal dymu. Vtedy bojoval so životom štyri dni. Ukazuje sa, že spisovateľské pracovne sú rizikovým pracoviskom.
Nedostal ho ani Hollywood
Kladiem si teda na stôl vonnegutovky, ktoré som začal zbierať, odkedy začali u nás vychádzať. Položené na sebe merajú takmer pol metra. Vonnegut sa s odstupom času stal aj u nás povinným čítaním intelektuálov i knihoholikov. Hoci ho označujú za autora bestsellerov, od predstavy vykalkulovaného bestselleru je na míle vzdialený. Nedostal ho ani Hollywood.
Vo svojej knihe Bitúnok č. 5 dáva rozprávač sľub, že tam nebude rola pre Franka Sinatru či Johna Wayna. Vonnegutove knihy sa naozaj nedajú sfilmovať. A ak sa niekto podujme na túto samovražednú úlohu, musí stroskotať. Ako-tak sa dá prerozprávať iba bizarný dej, ale jazyk, šťava, vonnegutovská atmosféra ostávajú zakliate v texte.
Kurt Vonnegut sa narodil roku 1922, študoval biochémiu a antropológiu, bojoval v 2. svetovej vojne, kde ho zajali Nemci. Po tomto otrase, z ktorého sa spamätával takmer päť rokov, začal písať.
Od začiatku mal ambíciu osloviť čitateľa, a preto absolvoval najlepšiu školu pre prozaika – cestu poviedkara do komerčných časopisov. Intelektuálna úroveň týchto magazínov však bola v porovnaní s dnešným úpadkom v tejto brandži priam nedostihnuteľná.
Vonkajšie kulisy pripomínali sci-fi, a tak ho (zvlášť po vydaní Mechanického klavíra či Sirény z Titanu) zaškatuľkovali do tejto oblasti. Bol to však len optický klam. On si iba potreboval vytvoriť nereálnu, štylizovanú platformu pre svoje fragmentárne prózy. Presnejšie by bolo teda hovoriť o utopistovi, či skôr antiutopistovi Vonnegutovi. Nenadarmo ho prirovnávajú pre jeho moralizátorskú dikciu obalenú do humoru a irónie k Jonathanovi Swiftovi, praotcovi pálivej satiry a sarkazmu.
Predbehol postmodernu
S istým zveličením by sa dalo povedať, že dielo, ktorým sa prvýkrát zviditeľnil nielen v študentských a fajnšmekerských kruhoch, ale aj v rebríčkoch najpredávanejších kníh, Bitúnok č. 5, bolo jedným z prvých diel postmoderny, o ktorej vtedy ešte nikto nechyroval. Zdanlivo bizarný, imaginatívny, básnický, kaleidoskopický, halucinogénny spôsob rozprávania si vtedy nielen podmanil milióny čitateľov, ale vyvolal k životu celú novú vlnu americkej a neskôr aj európskej prózy.
K silnej štvorke jeho prózy patrí ešte Kolíska, Raňajky šampiónov a Groteska. V nej sa stretávame s vonnegutovským princípom písania a žitia hneď na prvej strane: „Co mi připadá důležité? Důvěřivé smlouvání s osudem.“
Toto uzhováranie, dohováranie sa s osudom naznačuje, že pod povrchom efektných konštrukcií a formalistických výbojov je starosvetské presvedčenie, že príbehom sa dá a má meniť svet.
Neskoršie diela (Kriminálnik, Ostré očko, Časotrasenie a ďalšie a ďalšie) už nemohli vzbudiť taký ohlas. Niežeby boli horšie, ale svet si zvykol na Vonneguta. Klipovitý spôsob nazerania na skutočnosť sa stal doktrínou, postmoderna rozmetala všetky kánony a médiá pristihovali realitu in flagranti tak, že tomu nemohla stačiť nijaká fantázia románopiscov.
Posledná kniha má názov Muž bez vlasti. Ak bol Vonnegut mužom bez vlasti, bez viery v ľudstvo i Boha, možno tým vyjadril iba svoj status obyvateľa tohto globálneho sveta. Posledné roky si k podpisu pridával hviezdičku, s ktorou sme sa po prvý raz stretli v Raňajkách šampiónov. Tam je pri nej vysvetlivka, že je to zadok. No hviezdička pri jeho mene môže znamenať aj tichú nádej, že „láska je tam, kde ju nachádzate“. Táto veta pochádza z Grotesky a Kurt Vonnegut odchádza do ticha záverečných titulkov ako smutný klaun rozprávania príbehov o nás samých.
.Autor: Daniel Hevier Autor je spisovateľ
