ia jeho ďalšej zbierky básní Vernosť (Slovenský spisovateľ, Bratislava 2007).
Neopustil teda poéziu a poézia neopustila jeho. Tá vernosť v názve jeho novej knižky nie je v nijakom prípade floskula, vyjadruje vlastne Rúfusovo celoživotné krédo nespreneveriť sa sebe samému ani svojmu básnickému poslaniu a všetkému, čo s tým súvisí.
Presviedčame sa o tom aj v najnovšej Rúfusovej zbierke, o ktorej básnik znovu na zadnej strane obalu napísal vetu, že je pokračovaním jeho výpovede Báseň a čas. Rúfus je básnik ojedinelý v tom, že každá zbierka môže byť pokračovaním predošlej, ale aj jej zavŕšením, pretože má kľúčové témy, ku ktorým sa neustále vracia, i kľúčovú tému, ktorá sa tiahne takmer celým jeho dielom: dcéru Zuzanku.
Rúfus je najmä básnikom bytia, nie povrchných zážitkov a dojmov; nikdy neprestal myslieť na tzv. posledné veci človeka, no nie je v tom nič nariekavé ani žalostivé, lebo básnik chápe ľudskú existenciu ako povinnosť k životu. Vzťahuje sa to aj na Zuzanu, ktorej v novej zbierke venoval niekoľko básní, prenikavo jednoduchých a predsa citovo exponovaných, ako ukazuje tento príklad: „Môj kríž má meno Zuzana a bolí,/ ako vie bolieť iba kríž/ ... Môj dážď má meno Zuzana a žehná,/ tak mi žehná,/ ako vie tráve žehnať iba dážď.“
Rúfus nepotrebuje veľa slov, aby vystihol podstatu a toto „ťaženie“ k jednoduchosti je charakteristické pre jeho tvorbu vôbec: „Byť nie je ľahké.../ V básni však/ byť nie je ľahké znamená/ byť prostý.“ Zároveň však cíti slabosť a nedostatočnosť slova, čo sa vo viacerých jeho básňach prejavuje ako zvláštne napätie medzi vypovedaným a mlčaným.
Rúfus sa nemohol vyhnúť ani otázke starnutia a plynutia času; do nej sa mu neustále vplieta náboženská viera. Nijaké svätuškárstvo, iba prirodzená dôvera vo vyššiu bytosť, ktorá určuje chod sveta i osudy jednotlivcov a bez ktorej sme „len nemý štatút tvora“ či krutá mixáž „bytosti so zvieraťom,/ anjela s démonom,“ ako hovorí v básni Človek.
Skepticky sa vyslovil aj o veku rozumu v rovnomennej básni (“až rozum ľudí prerastie,/ zlo s nimi pôjde ďalej“), no svoje pochybnosti oslabil v dedikačných básňach manželke a priateľom, ktoré presahujú príležitostnú motiváciu.
Napriek nespornému dramatizmu, ktorý umocňujú ilustrácie Ivana Pavleho, je Rúfusova zbierka výrazom autorovej vnútornej vyrovnanosti a napriek nenovým témam aj obnovou myšlienkového a duchovného sveta, ktorý dnes i u nás dosť nápadne zaniká.
Autor: Jozef Bžoch Autor je literárny kritik
