Pred rokom a pol horeli francúzske predmestia. Krajina bola na nohách a úpenlivo rozmýšľala, ako problém imigrácie a rasových nepokojov vyriešiť. Debatovali všetci, pretože taká veľká kríza vo Francúzsku dlho nebola. Len prezident mlčal. Bola by na mieste otázka: Načo ho teda Francúzi majú?
Rokmi sa jeho právomoci menili, rozhodne sú však silnejšie ako u nás. Každý prezidentský kandidát má predstavu, kam by sa mala krajina v najbližších piatich rokoch politicky uberať. A v takzvanej prezidentskej zmluve sa zaväzuje, že ju aj splní. Nie je na to sám. Vyberá predsedu vlády a od neho očakáva, že na zmluvu dohliadne.
Problémy prichádzajú, keď prezidentské voľby vyhrá pravičiar a tie legislatívne ľavica, alebo naopak. Francúzsko už zažilo zopár takých politických spolužití, a bolo to ťažké. Osobitný prípad bol Charles de Gaulle. Využil svoju veľkú popularitu a vo funkcii kumuloval moc. V krízových situáciách mu parlament poskytol i absolútnu moc. Platilo to najmä pri zahraničnej politike. A keď sa mu nechcelo čakať, kým nejaký spor vyrieši parlament, jednoducho vyhlásil referendum.
Kandidáti sľubujú aktivitu
Po jeho smrti vplyv prezidenta zoslabol. Mohli za to aj sami prezidenti, ak sa príliš neangažovali. Francois Mitterrand sa napríklad preslávil heslom „dajme času čas“, Jacques Chirac si zas zakladal na tom, aby sa všetko robilo „s mierou“.
Dnešní kandidáti tvrdia, že oni budú aktívnejší prezidenti. Francois Bayrou dáva za príklad Georgea Busha, ktorý sa vraj verejne vyjadruje dvakrát za deň: „Francúzsky prezident by mal robiť takisto. Doteraz sa ukazoval len 14. júla a 31. decembra. Dokonca ho pri tom ani nikto nepočúva, lebo má vtedy v hlave úplne iné veci,“ povedal pre časopis L’ Express. Zároveň by chcel zostať normálnym človekom a slobodne, bez bodyguardov sa prechádzať po ulici.
Nicolas Sarkozy prízvukuje zodpovednosť. „Nebudem prezidentom, čo 14. júla povie: Požiadal som premiéra, aby bojoval proti nezamestnanosti.“
Royalová by chcela, aby jej ministri dávali pravidelne správy. Zároveň má v pláne zmenšiť výdavky na chod štátnych funkcií. „Tú monarchistickú črtu pri výkone moci treba zredukovať. A ja to aj spravím, akokoľvek kráľovsky moje meno znie!“
