Siedma Kniha spánku je v skutočnosti siedmou Milčákovou básnickou zbierkou. Dal jej motto „Všetkému, čo dýcha a žije.“ Sú v nej napospol básne bez názvov (iba niektoré majú v záhlaví venovania konkrétnym osobnostiam, básnikovým priateľom, literátom).
V knihe sa dá vystopovať základná problematika (narodenie človeka - jeho život – akékoľvek smerovanie k smrti – smrť), a tak je tu nutkanie označiť toto dielo Mariána Milčáka za básnickú skladbu. Ak sme pri forme, je to poézia bez interpunkcie a bez veľkých písmen, založená na voľnom verši a s prítomnými znakmi poetizmu. Básnik používa zásadne 2. osobu singuláru, ktorá občas vyústi do imperatívu: „Zostaň čistý/ s láskou.../ uvidíš všetko/ jasne“; „pestuj si vzácnu/ schopnosť trpieť/ rozlož v sebe oheň“; „sám si menej/ ako nič“.
Text sa zakladá na opozícii i jednote pojmov život a smrť. Básnik sa pohybuje vo svojich reflexiách a asociáciách na osi zrod človeka, vývin ľudstva – zánik človeka a osud ľudstva. V Milčákovej knihe sa objavuje „pán cogito“ ako postava – človek mysliaci, súčasť ľudského spoločenstva, akýsi symbol všetkého toho, čo možno v jednotlivcovi nájsť.
Zovšeobecnené dobro i zlo, ratio i fatalitu, lebo človek nechápe rozumom mnoho vecí sveta, a tak mu zostáva viera a pochybnosti, relativizmus a nestabilita vo vzťahu k vlastnému bytiu, čo niekedy ústí do samovražedných motívov, ocitá sa v dileme bytia a nebytia, viery a neviery; v pochybnosti o prapodstate („ja som ešte nebol/ a v skutočnosti ani nie som/ a ktovie či raz budem: tieň/ kríža padá aj na mňa“).
Napohľad každodenné, bežné funguje v Milčákovej poézii vedľa prazákladného až osudového. Človek sa dokáže v zlomových situáciách zastaviť a konať: tvoriť dobro i zlo, častejšie v protiklade, tvoriť i netvoriť, ničiť – „Koľko osudov ovládol duch/ neuhasiteľnej túžby démon/ nudy a prázdnoty“; „tvorba je vždy protikladom/ sebectva a dostačujúcim ospravedlnením / viny“).
Milčák na krátkej ploche zachytil základné ľudské metamorfózy, pretvárku i pýchu. Intenzívnu pozornosť venuje zúfalstvu a existenčným pochybnostiam. V jeho veršoch sa objavuje hrôza človeka zo zániku, smútok za detstvom a túžba po opätovnej detskej radosti .
Keď je Milčákov lyrický hrdina v konfrontácii so zlom, opiera sa o záchytné body čistej detskej radosti, o pozitívne reminiscencie, miestami sa dokonca stavia do polohy titana, ktorý musí brať hoci len vedomie hriechu ľudstva aj na seba. Kdesi medzi reflexiami sa zrazu objaví akoby polemika s Derridom: „Všetky knihy píše boh“.
Akýsi výkyv v jednoliatosti poetiky tejto knihy urobil autor v najdlhšej básni súboru, ktorá má na rozdiel od ostatných rúfusovsko-litanický charakter. Posledné dvojveršie knihy („na mojom šťastí či nešťastí/ nezáleží“) v sumáre a sume ľudských jedincov možno neplatí, ale pri vlastnom egu (ja) azda áno.
Čo nemožno opomenúť v Milčákových veršoch sú sentencie, ktoré sa dajú z textu vytrhnúť, aby mohli fungovať aj samostatne. A aby obraz o celku knihy bol úplnejší, treba si všimnúť veľmi zaujímavé a dobré ilustrácie Jakuba Milčáka.
Autor: Gabriela Rakúsová (Autorka je literárna kritička)
