Michal Benedikovič (narodený 31. mája 1923) hral sedemkrát za československú reprezentáciu. So Slovanom Bratislava získal dva tituly (1951, 1955). Bol na majstrovstvách sveta (1954). Na ihrisku patril k nenápadným, ale kľúčovým hráčom. Hviezda bez hviezdnych manierov. Poctivec.
Z Trnavy do Slovana
Slovan ho chcel kúpiť z Trnavy už v roku 1948 pred legendárnym zájazdom belasých do Mexika. Trnavčania ponuku zatajili. Keď sa slovanisti pokúšali druhýkrát, už priamo cez hráča, Benedikovič ich urazene odbil: „Keď ste ma nezobrali do Mexika, máte smolu.“ Slovanisti vyjavene pozerali. Benedikovič sám vypátral pravdu a pre zmenu mali smolu Trnavčania.
Ako behal Žltý
„Tak bežte za Žltým,“ velil pri kondičnej príprave legendárny tréner Slovana Leopold „Jim“ Šťastný. Hráčov preháňal okolo jazera na Kuchajde.
Tam mal tréningový kemp slávny Slovan. Žltý bol Benedikovič, mal výrazne blonďavé vlasy. Šťastný dal každému hráčovi prezývku, pod ktorou potom hráčov poznalo celé mesto. Žltý mal najlepšiu kondíciu možno zo všetkých československých futbalistov.
Šťastný Žltého pri jeho prvom titule nedotrénoval. Vyhodili ho, mal židovský pôvod a brata v zahraničí. Neskôr sa do Slovana vrátil, pod jeho vedením získal Slovan v roku 1955 svoj štvrtý titul. Dvojica záložníkov Jajcaj – Benedikovič bola vtedy v Československu nedostihnuteľná, hoci už začínali v pražskej Dukle hrať spolu Masopust s Pluskalom.
Mierne politické uvoľnenie po maďarskej revolúcii 1956 potlačenej ruskými vojskami režim rýchlo zrušil.
Hľadali sa špióni
Nanovo sa podozrievalo, sledovalo, prenasledovalo. Športovci boli zvlášť ohrozenou skupinou. Chodili na Západ. Už to stačilo, aby boli potencionálni „zradcovia“, „špióni“. Po masovej emigrácii maďarských futbalistov zavládol aj medzi našimi papalášmi strach. Slovan bol elitný tím.
Emigranti, prirodzene, vyhľadávali rodákov v slovanistických dresoch. Boli to normálni futbaloví fanúšikovia, hráči ich nemohli bez slova poslať do hája. Iste aj neodmietli drobné suveníry, pozvania na pohostenie.
Za slušnosť do Jáchymova
Michal Benedikovič, Viktor Tegelhoff, Pavol Beňa, Ladislav Steiner trpeli, že sa správali normálne. Slušne sa s rodákmi porozprávali, ani neodmietli darčeky. V roku 1957 ich odsúdili za vyzvedačstvo na päť rokov.
Jedným z udavačov mal byť aj neskorší legendárny tréner Michal Vičan. Išlo o skomolenie mien, bol to istý pán Vicen. Tieto krivdy rehabilitácie napravili iba čiastočne. Generácia Tegelhoffovcov, Vičanovcov, Benedikovičovcov prežívala kruté časy. Väčšina ľudí propagande a rečiam uverila.
Vyzvedač, ktorý nevedel, ako vyzerá MIG
Benedikovič sa podľa ŠtB dokonca pokúsil zorganizovať skupinu hráčov pre špionážnu činnosť. Priťažilo, že ho vraj prichytili pri šmeline (hodinky a kašmírové šály). Išlo o pozornosti – z dnešného pohľadu trebárs lepšej suvenírovej elektroniky.
„Obvinili ma aj z toho, že som počas zájazdu Slovana do Nemecka a Švajčiarska spieval fašistické piesne. Boli to len slovenské ľudovky. Vraj som tiež rátal, koľko preletí vojenských lietadiel MIG a ja som ani nevedel, ako MIG vyzerá,“ spomínal M. Benedikovič na proces pred pražským súdom pri osemdesiatich narodeninách v našom denníku.
Z väzenia so zranením
Z väzenia ho za vzorné správanie prepustili po troch rokoch. Vyšiel so zranením hlavy, narazil v Jáchymove na banskú stenu. Už 37–ročný skúšal opäť hrať za Trnavu, potom za menšie kluby. Aj s podlomeným zdravím trénoval rôzne vidiecke výbery. Žlté vlasy mu od útrap najprv zosiveli, potom o ne po viacerých operáciách prišiel. Láska k futbalu ho držala pri živote. Až do chvíľ, keď už nevládal ani prísť na štadión. Na ňom vždy hovoril o futbale. Neuveriteľne pútavo bez slovka o ťažkej krivde.
Slovenský futbal smúti za vzácnym človekom. Jeho príklad statočnosti je oveľa vznešenejší ako čisto športový.
