é.
Nie je hádam nič, čo by tohto človeka nevedelo nadchnúť. Z civilizácie, histórie, umenia. Nad všetkým žasne, všetko ho zaujíma. Nech sa ho spýtate na čokoľvek, svoje rozprávanie zakončí vetou: To je neuveriteľne fascinujúce. Alebo: To je naozaj pozoruhodné.
Čo iné by potom JEAN-CLAUDE CARRIERE mohol robiť, ako písať knihy a filmové scenáre?
Má skúsenosti so svetovými náboženstvami, jeho kamarát Miloš Forman zasa s totalitnými ideológiami. Spolu napísali scenár k už tretiemu spoločnému filmu – Goyove prízraky. V ňom rozprávajú o časoch španielskej inkvizície.
Keď mal film premiéru v Prahe, s Jeanom–Claudom Carrierom sme sa stretli.
Zdá sa, že k téme viery, inkvizície a kacírstva sa rád vraciate. Prečo?
„Náboženstvo ma láka, je to zaujímavý prejav ľudského šialenstva. Nemyslite si, že ho odmietam, pripúšťam, že k ľudskému rodu patrí. No kde sa to všetko berie, že aj dnes dokážeme vyhlasovať produkt našej predstavivosti za pravdu, utvrdzujeme sa v tom a ešte sa to aj snažíme nanútiť druhým? Nad tým žasnem celý život.“
A kde sa to podľa vás berie?
„Sme krehkí. Potrebujeme istotu, hoci len iluzórnu. Náboženskú, politickú, ideologickú – ľudský duch sa musí ustavične na nejakú upínať. V Milošovom filme prejde hrdina dokonca od jednej viery k druhej. Chceli sme ukázať, že aj v období, ktoré dnes voláme osvietenstvo, bol ľahký závan extrémizmu.“
Často sa stretávate s dalajlámom, polemizujete s ním o viere?
„Tá diskusia je nesmierne zaujímavá a bez konca. Budhizmus nemá dogmy, je to tradícia a jej prvým cieľom je zbaviť sa viery. Budha učil, aby sme sa nespoliehali na nijakú predpokladanú nadprirodzenú silu a aby sme všetko čakali len od seba. Napriek tomu, v samotnom vnútri budhizmu stopy po viere sú. Napríklad v reinkarnáciu. Dalajláma povedal, že keď ju raz veda neodškriepiteľne vyvráti, budhizmus vieru v ňu opustí. To je znakom neuveriteľne otvorenej mysle. Vy v Československu ste poznali skôr opak. Stuhnuté myslenie bolo ako múr, ktorého sa nedalo ani len dotknúť. A vedzte, bolo úžasné sledovať, keď sa rúcal.“
V Československu ste si našli výborného kamaráta. Čo ste vtedy o Milošovi Formanovi vedeli?
„Bolo to v roku 1966, už bol slávnym režisérom. Jeho filmy sa analyzovali na všetkých filmových školách na svete, lenže on z toho nemal ani dolár navyše. Dnes je šťastný, ale vtedy žil v nepredstaviteľnej chudobe.“
Okrem Formana bol vaším blízkym kamarátom Luis Buňuel. Zaujímavé, že ste boli obklopený ľuďmi z neslobodných krajín.
„Áno, napríklad v roku 1968 som robil na jednom filme s Milošom a súčasne na druhom filme s Buňuelom. Ani jeden z nich nerozumel májovej revolte francúzskych študentov. Nechápali, proti čomu sa my, v slobodnej krajine, búrime. Pamätám si na Miloša, ako krútil hlavou a pýtal sa: Prečo sa tak veľmi snažíte vztýčiť červenú zástavu, keď nás stálo toľko úsilia, aby sme ju dali dolu?!“
Na Buňuelovi sa ako prejavovalo, že prišiel z Francovho Španielska?
„Dostal konzervatívnu výchovu, chodil do jezuitskej školy. Pobúrilo ho, keď v parížskych uliciach videl nejaký párik, ako sa bozkáva. Napriek tomu, keď do Francúzska v roku 1925 prišiel, už to bol človek slobodného a avantgardného ducha. V máji '68 našiel na parížskych múroch rovnaké slogany, aké sa písali v čase jeho surrealistickej mladosti: Predstavivosť k moci! Je zakázané zakazovať! Bol dojatý. Pýtal sa, či za tie vytrhané stromy a dlaždice nie je tak trochu zodpovedný aj on.“
S Buňuelom ste chodievali pracovať aj do Španielska. Pripadalo vám to tam horšie ako v Československu?
„Metódy mali rovnaké, v prvom rade sa udávalo. Aj susedov.“
Prečo udávali Španieli?
„Poviem vám, ako som sa stretol s jedným španielskym spisovateľom. Dnes má štyridsaťsedem. Detstvo teda prežil v čase, keď bola kvetinová Amerika plná slov ako fuck či suck. Lenže v Španielsku vtedy nebolo možné nájsť jediný erotický text, inkvizícia bola všade. Pripadalo mu neuveriteľné a ako veľké vzrušenie, keď spolu s kamarátom našiel v knihe o Donovi Quijotovi slovo tetas – teda ženské prsia. Naopak, od Kunderu som sa dozvedel, že v Československu a Poľsku bola erotika formou politického odporu.“
To znamená?
„Celé minulé stročie sa kresťanstvo snažilo preniknúť do intímnych životov mužov a žien – tým, že prízvukovalo pojem hriechu. Ak by sme teda napríklad my dvaja spolu niečo mali, museli by sme sa ísť vyspovedať. Inak by sme žili v hriechu. Toto presvedčenie naozaj preniklo do našich myslí. Za socializmu to však bolo inak. Mať vzťah s niekým iným ako s vlastnou manželkou alebo vlastným manželom sa povýšilo na protikomunistický akt.“
Prekvapilo vás to, keď vám to Kundera povedal?
„Také niečo nájdeme už aj vo francúzskej literatúre 18. storočia. Bojovala proti kresťanskej ideológii, najmä sexuálnej cnosti. Revolučná vláda nastolila teror, ale pozor! V tom istom čase, ako sa popravovalo gilotínou, sa zatvárali bordely. A keď popravovali Robespierra, v tú istú noc si ženy šili šaty – aby ich mohli vzápätí roztrhať a spraviť na nich hlboký výstrih. Je fascinujúce, ako býva osobný život spojený s politickou aktivitou!“
Keď ste s Milošom Formanom prišli do New Yorku písať scenár k filmu Taking Off, už vás teda sexuálna revolúcia nezaskočila?
„Ohromila nás. Predsa len, padli sme do niečoho, čo už nepatrilo nášmu veku. Mali sme okolo tridsaťpäť, boli sme ženatí a otcovia.“
Vy ste však prišli zo slobodnej krajiny. Dalo by sa povedať, že ste sa prispôsobili ľahšie?
„Možno áno, hoci Miloš chápe rýchlo. Robili sme film – a keď máte s niekým spoločné záujmy, na kultúre nezáleží.“
Nakrúcali ste o deťoch, čo utekali z domu. Chceli sa s vami rozprávať?
„Hneď prvý deň sme ich v jednej pivnici našli asi pätnásť. Všetko nám povedali, ibaže sme im nič nerozumeli. Ich angličtina bola samý slang. Museli sme si zvyknúť, že rozprávajú bez akéhokoľvek gesta, ruky mali stále zložené pri tele. To bola vtedy móda. Pomohli nám americkí kamaráti, najmä skvelá fotografka Mary-Ellen Mark. Nemusím tajiť, že som s ňou prežil ľúbostnú historku.“
Taking Off sa žiaľ veľkým hitom nestal, hoci je skvelý.
„Ja ho mám rád. Aj Muža na Mesiaci, škoda, že ho tak málo ľudí pozná. No najväčšiu slabosť mám pre Hoří, má panenko. Nie je to len odraz drsného komunizmu, ale aj ľudských vzťahov. V tom zašiel Miloš špeciálne ďaleko. V Paríži sa mal tento film premietať práve v máji '68. Doteraz vidím pred sebou ten obraz: zatvorené kino, na múre plagát k filmu a pred kinom požiar...“
Spolu ste robili len na troch filmoch.
„Chceli by sme aj štvrtý. Scenár máme, ešte potrebujeme práva. Miloš mi však rozprával o všetkých filmoch, aj keď som na nich nerobil. Napríklad, pozval ma na nakrúcanie Preletu nad kukučkiným hniezdom. Sme ako bratia, poznáme sa už štyridsať rokov, aj naše rodiny sú spojené. Moja štvorročná dcéra sa už sľúbila jeho malým dvojičkám. Bude sa musieť vydať za nich oboch.“
Forman je známy filmový realista. Keď ste spolu robili na Goyových prízrakoch, záležalo vám na tom, aby bol príbeh historicky verný?
„Keď sa v príbehu vraciame do minulosti, tak preto, aby sme nakoniec dospeli k súčasnosti a nechali ju tou minulosťou osvietiť. S Milošom sme žasli – v prejave Napoleona sme objavili vety, aké dnes používa Bush, keď sa prihovára vojakom: Ľudia vás budú vítať s otvorenou náručou, prinesiete slobodu, ženy vám podajú kvety. Prečo byť teda verný histórii? Prinajmenšom preto, že sa nedá oklamať.“
Keby žil Goya dnes, odkiaľ by podľa vás mohol vidieť prichádzať démonov?
„Démoni nemajú teritórium, ani hranice, nie sú ani ľudské, ani božské. Keď sme nakrúcali v múzeu Prado a ja som uvidel na stene prvého Goyu, dostal som šok. Tí démoni sa pozerali na mňa a ja som cítil, že mi hovoria niečo osobné. Ahmadínedžáda či Busha máme všetci v sebe, len si to musíme priznať. Pripadá vám, že sú blázni a preháňajú? Vidíte, pritom rozprávajú iba o Bohu. Ešte aj každý o inom, čiže sú aspoň dvaja. Koľko je potom démonov?“
Roky zbierate príbehy, nedávno ste vydali ich zbierku. Poviete aspoň, odkiaľ pochádza váš najobľúbenejší?
„Zrejme chcete, aby bol krátky. Povedal mi ho jeden belgický novinár a je to najkrajší príbeh na svete. Žiaľ, kniha bola už vtedy hotová, musím teda napísať druhú. Jeden zámožný pán sa prechádza so synom. Vyjdú na kopec na kraji mesta a otec vraví: Pozri, toto všetko bude jedného dňa tvoje! Potom vyjde na prechádzku chudobný pán so synom. Vystúpia na kopec a otec synovi vraví: Pozri!“
Dalajláma je príkladom otvorenej mysle. Vy ste v Československu poznali skôr opak. Stuhnuté myslenie bolo dlho ako múr, ktorého sa nedalo ani len dotknúť. Bolo naozaj úžasné sledovať, keď sa rúcal.
Autor: Kristína Kúdelová Praha – Bratislava
