Tvrdí, že je tu veľa sprostých novinárov a čuduje sa, že vydavateľstvá nepritlačia rádiá, aby hrali slovenskú muziku. Neprekáža jej, ak je na filmovom plátne nahá, po natáčaní takých scén sa však rozreve. Speváčka, skladateľka, textárka, herečka a cestovateľka DOROTA NVOTOVÁ. Trvala na tom, aby nespisovné výrazy ostali v prepise tak, ako ich vyslovila.

Prečo nemáte dobré vzťahy s novinármi?

Nie so všetkými. Len s tými, ktorí nerešpektovali autorizáciu. Tvárili sa, že nedostali ten mail, alebo použili iba niečo, čo si vybrali. To ma vie strašne vytočiť.

Prečo vás kedysi začal naháňať bulvár?

Pretože som moderovala komerčnú hitparádu a preto, lebo som dcéra Aničky Šiškovej. Teraz je konečne kľud, prišli reality šou a umelci majú pokoj, to je úplná paráda.

Čo vám prekáža na tom, ak vás označia za speváčku?

Lebo keď sa povie spevák, človek si väčšinou predstaví osobu, ktorá nerobí nič iné, iba spieva. Ja považujem za dôležitejšie to, že píšem hudbu a texty, komponujem a aranžujem. Jasné, že som aj speváčka, ale nielen to. Pre mňa je podstatnejšie to ostatné, nielen to, že otváram hubu. Ja to spievam preto, lebo kto iný už by mal spievať moje texty, ak nie ja?

Kedy ste zložili prvú pesničku?

Keď som mala šesť rokov. Bola o záchodovom papieri, lebo ho za komunizmu nebolo dostať. Na svojom albume mám aj pesničky, ktoré som zložila v trinástich.

Prišlo to tým, že ste začali hrať na klavíri?

Áno. Bolo to tak, že som cvičila, pomýlila sa a povedala si, že ó, to je dobré. Občas boli také šajby, že som si v tme sadla a skladala. Dnes mi to tak nejde, musím si prikázať, že idem komponovať.

Najlepšie skladby teda vznikajú spontánne, nenútene?

Ani nie, aj nútene sa dajú spraviť dobré veci. Len ten pojem „spontánne" lepšie znie. Každý textár robí radšej text na hudbu a hudobník robí radšej muziku na text. Keď si však robíte jedno aj druhé, máte vážnu dilemu. Teraz to robím tak, že urobím viac hudieb, viac textov a potom to spájam. Zisťujem, čo sa k čomu hodí a ide to.

Kritiky na váš album boli pozitívne, ale trebárs kritik v SME ho označil za trochu predčasný debut , texty za rozpačité verše.

Nech ide do riti. Mňa tá kritika vytočila najmä kvôli tomu, že tam dotyčný napísal, že to mal produkovať Oskara Rózsa. Čo ten s tým má? Veď to sa vôbec nehodí.

Nesúhlasíte teda s tvrdením, že ste v tom čase ešte neboli hudobne a textársky vyzretá?

Vy si to tiež myslíte?

Kdesi ste povedali, že s vami často robia rozhovor aj novinári, ktorí vašu hudbu ani nepočuli.

To áno. Niektorí dokonca došli na promo platne a ani ju nepočuli. Tým som zarecitovala otázky aj odpovede a bolo.Je to častý prípad. Tí ľudia nemajú šajnu o tom, s kým vôbec hovoria, vedia možno vymenovať jeden film, v ktorom som hrala a chcú o tom debatovať. Je strašne veľa sprostých novinárov.

Bulvár občas núti známych ľudí, aby mu pustili nejaké informácie, inak si ich vymyslí. Stalo sa to aj vám?

Keď som nastúpila do hitparády v JOJ, povedali mi tam, že si mám vymyslieť nejakú historku, ktorá sa zverejní, lebo to proste treba, keď som v telke. Vraj keď si to vymyslím ja, bude to môj príbeh, keď to spravia oni, môžem s tým byť nespokojná. Na mňa však nemôžu vytiahnuť nič a tak aj bolo. Žijem šťastný a usporiadaný život, nepodvádzam manžela, nechodím sa zabávať, neožieram sa, proste nemajú šancu ma pri čomkoľvek prichytiť. A aj keby mali, serem na nich.

Ako singel ste zo svojho sólového albumu vybrali skladbu Búrka, pričom tam boli aj veci s hitovejším potenciálom. Prečo?

Všetci ma nahovárali, aby som dala niečo iné, napríklad skladbu Nebola som veselá, ale ja som to nechcela dať. Chcela som ako prvú vec pustiť von niečo pravdivé, nie zábavovú, aj keď chytľavú ľudovku. Veď niekto by si mohol pomyslieť, že nemám nebodaj o čom písať.

Väčšinou singel vyberie vydavateľstvo.

Mňa nechali na pokoji. Povedali, nech si to urobím ako chcem.

Album vyšiel vo vydavateľstve Universal. Práve o ňom niektorí hudobníci hovoria, že tam príliš voľnosti nemajú.

Mne dali úplne voľnú ruku a do ničoho nezasahovali.

Počúvate hudbu aj doma?

Ani nie, nemôžem, lebo Whiskymu to vadí. On neznáša hudbu.

Veď je hudobník.

Niežeby ju nemal rád, ale nerád ju počúva. Vyslovene mu prekáža, ak doma čosi pustím. On to totiž robí málokedy. Teraz som však dostala od mamy iPod, takže môžem počúvať. (smiech)

Vo vystúpeniach sa nevyžívam

Ako dieťa ste trávili veľa času v divadle. Nechceli ste sa stať už vtedy herečkou?

Nie, lebo mama bola ako herečka stále preč a mne to prekážalo. Chcela som byť cukrárkou, tou bola moja babička. Keď som za ňou prišla do cukrárne, hneď mi povedala, že došli krémeše a veterníky, to bolo moje.

Kedy a ako ste sa dozvedeli, že vašim biologickým otcom je Jaro Filip?

Keď som mala osem rokov. Dozvedela som sa to od kamarátky.

Zamávalo to vami?

Iste, veď sa mi všetko pretočilo. Žila som s tým sama, nikomu som nepovedala, že o tom viem a vyšla som s tým až vtedy, keď som mala pätnásť.

Ako deväťročná ste hrali v muzikáli.

Áno, hrala som tchora. Hudbu robil Vašo Patejdl a choreografiu Fredy Ayisi.

Ako sa hrá tchor?

Mala som kožuch, v ňom vrecká a spreje. Nimi som sprejovala všetky ostatné zvieratá. (smiech)

Zapáčilo sa vám predvádzanie sa pred publikom?

Odmalička som bola strašný trémista a dodnes som sa toho nezbavila. Vo verejných vystúpeniach som sa nikdy nevyžívala a nerobím to ani teraz.

Neopadá tréma vekom a skúsenosťami?

Nie. Opadá s narastajúcim sebavedomím. Mne trvalo dlho, kým som to pochopila. Keď hrám na festivale, neviem, či tí ľudia došli na mňa, alebo na niekoho iného, takže som si menej istá. Na mojom vlastnom koncerte je to iné, predsa tam idú ľudia, ktorí ma nechcú s niekým porovnávať a prídu kvôli mne.

Teba hrali v rádiu, ty si komerčáčka

Undergroundoví muzikanti zväčša hrajú po kluboch, v menších sálach, komerční vypredávajú veľké haly a štadióny. Vy nechcete?

Vypredať štadión môže byť fasa vec, ale nie s komerčnejším a väčšinovým žánrom. Ak to príde, tak to príde, to neriešim.

Môže menšinový žáner vypredať štadión?

A Hegerová ho nevypredá? Je to pritom šansón.

Nie je to aj tak, že undergroundoví umelci si zakladajú na tom, že hrajú v zafajčených kluboch a garážach a jednoducho po väčších halách netúžia?

To mi pripadá smiešne. To je ako keď mi niekto povie: "Teba hrali v rádiu, ty si komerčáčka". Však ale nie je toto cieľ? Aby sa v rádiu hrali dobré veci? Aby boli v telke naozajstní umelci?

Čo musí spraviť umelec na to, aby ho hrali v rádiu? Lebo kvalita meradlom nie je.

Neviem. Ja sa stále vydavateľstvám čudujem, prečo tým rádiám nedajú podmienku, že kurnik, ak nebudete hrať slovenských intepretov, zastavíme vám Britney Spears a podobne. Veď oni držia celú muziku. Keby im ju nedali, rádiá nemajú čo hrať. Mne sa stalo, že som mala svoju novú platňu prezentovať vo Fun rádiu a keď som sa ich tam spýtala, ktorú pesničku pustíme, povedali, že žiadnu. Ja, že čo? Že oni vraj majú playlisty, ktoré musia dodržiavať. Tak som musela vziať magič, ísť za niekým, kto o tom rozhoduje do jeho kancelárie a pustiť mu tú pesničku. To bola situácia, ktorú už nechcem zažiť.

Svadba nebola vzdorom

Hudbu vášho manžela Whiskyho ste poznali ešte predtým, ako ste sa zoznámili?

Nie, začala som ho počúvať až po svadbe.

Vzali ste sa po niekoľkodňovej známosti. Dosť nekonvenčné.

No a čo. To sú len zbytočné bariéry a očakávania, ktoré dáva ľuďom do hlavy rodina a spoločnosť. Že treba čakať tri, štyri roky a svadba má prísť neskôr. Potom sa tí ľudia rozhádajú, stále len skúšajú, či je to to pravé a nakoniec sa rozídu. A pritom je jedno či ide o svadbu alebo nie, je to skôr o nedôvere vo vlastné rozhodnutia. Netvrdím, že mám recept na šťastnú lásku, ale naozaj neviem, načo je dobré to spochybňovanie a čakanie. Veď sa pozriem a vidím. Páči sa mi, čo povedal Marián Varga mojej mame, keď mu nariekala, že „predstav si Marián, oni sa vôbec nepoznali a hneď sa zobrali." A on na to tým svojim hlasom: „Však sa nepoznajú, tak sa zoberú a spoznajú sa."

Nebola v tom aj snaha byť iná, akýsi vzdor?

Preboha živého, nie! Vzdory som v sebe mala vždy, a aj mám, ale až sem by som s nimi nešla. To sú privysoké sféry.

Ani tá svadba v lietadle nebola o tom?

Nie. To bol nápad ľudí z letiska, kam chodil Whisky lietať. On je fanda lietania. Nebola v tom žiadna špekulácia v snahe odlíšiť sa.

Cestovanie je droga

Na svojich stránkach máte uvedené, že sa „bohužiaľ" zdržiavate v Bratislave. Nemáte ju rada?

Keď si človek predstaví, kde všade by mohol byť, tak je to naozaj bohužiaľ. Prvé tri týždne po návrate z ciest ju mám rada, potom ma to prechádza.

Kedy vás to cestovanie tak chytilo?

Cestovať som chcela odmalička. Vždy som chcela ísť do Afriky. Bavil ma zemepis a vždy ma to lákalo. Potom sme zrazu dostali možnosť ísť sponzorsky na Srí Lanku a bolo.

Mnohých baví kúpiť si zájazd, aby to mali bez starostí a ani nevylezú z hotelového areálu.

Mňa bavia práve tie starosti. Akonáhle človek začne cestovať, už v ňom vŕta ten červík, že chce ísť tam aj hentam...

Whiskyho ste do cestovania dotlačili vy?

Ale kde, on bol už v roku 1988 ako osemnásťročný v Afganistane s Mirkou Brezovskou (vtedajšia speváčka skupiny Mona Lisa, pozn. autora). Šlo o nejakú kultúrnu výmenu a robil tam voľajakého programátora syntezátorov, alebo podobnú kravinu.

Čo vás na cestovaní tak láka?

To šlape jak droga. Dôjdem do Indie, zacítim ten indický smrad, okolo prejde krava, stúpim do hovna... a zrazu taká eufória. Zbadám nosorožca..., ja to fakt neviem opísať, k ničomu prirovnať. Neustále presúvanie sa síce unavuje, každý deň balím a vybaľujem..., ale neskôr, keď nabehne rutina, už to necítim ako cestovanie. Vtedy to je spôsob života.

Pobyt tam je lacný?

Jasné, to je nič. Tam sa dá za dvadsať korún najesť v reštaurácii, krevety stoja štyridsať, proste super. Steak z tuniaka stál na Andamánskych ostrovoch deväť korún. Bambusová chatka na pláži v piesku pri Indickom oceáne stojí sto korún pre dvoch za noc. Dvaja ľudia na mesiac tam vyžijú z trinásťtisíc korún. V tom je ubytovanie, jedlo, sukničky, motorka... všetko.

V tých krajinách je aj veľká chudoba. Platí, čo sa hovorí, že sú tam ľudia napriek tomu šťastní?

Je tam miliarda ľudí, takže sa to nedá zovšeobecniť. Panuje tam však vďaka tým kastám a náboženstvám akási zmierenosť. Slovák tu má škodovku a barák, sedí nad borovičkou a strašne sa ľutuje. Tam keby mal niekto taký dom, aké sú u nás bežne na dedinách, tak je úplný kráľ. Tam žije kvantum ľudí v obyčajných chajdách z palmových listov aj s piatimi deckami a pohoda. Aspoň tá zdanlivá.

Tu si občas cudzinci s inou farbou pleti užijú svoje. Stalo sa vám niečo také na cestách?

Nikdy. Neokradli ma, nikto mi nič nespravil, skôr mi chceli pomôcť, boli milí. Mne sa páči to, že pôsobia ako deti. Morálne hodnoty sú tam jasné. Je Boh, rodina, potom nejaká práca a to je všetko.

Ste veriaca?

Áno. Po urputnom a dlhom hľadaní som skončila tam, kde som sa narodila. Som úplne obyčajná katolíčka. Predchádzal však tomu dlhý a zložitý proces.

Čiže v nedeľu kostol...?

Do kostola a na spoveď nechodím. Ťažko sa to vysvetľuje. Napríklad V Indii je väčšina hinduistov, sú tam budhisti aj kresťania. Ktokoľvek tam má aké náboženstvo, prejavuje sa to rovnako. Nie je tam nič dôležitejšie. Tu si dá človek na mobil obrázok holej baby, oni tam majú Šívu alebo Ježiška. Aj na autách majú také nálepky, všade obrázky, ku ktorým dajú ráno čerstvé kvetinky a zapália vonnú tyčinku... Tamojší kresťania napríklad naozaj poznajú bibliu. Oni z nej z fleku zacitujú, nie sú takí, že sa na to iba hrajú. Ja som tam neveriaceho ani nestretla. Hovorila som s jednou hinduistkou a tvrdila mi, že pokojne chodí do kresťanského kostola, že sa jej tam páči.

Články píšem na poslednú chvíľu

Niektorí vám vyčítajú váš stĺpček v časopise .týždeň popri ese typu Milan Lasica. Že to mal dať Hríb niekomu zaujímavejšiemu, lepšiemu a skúsenejšiemu. Čo si o tom myslíte?

Neviem, asi sa tým kritikom nepáči, čo píšem. Najľahšie by bolo povedať, že závidia, ale to ja neznášam, veď prečo by mali závidieť? Niekedy asi nenapíšem dosť dobrý článok, tak sa im nepáči. Väčšinou sú však reakcie dobré, píšu mi najmä dievčatá, dokonca žiadajú, aby som im dala rady do života. Až mi je niekedy blbé radiť im, či majú ísť na výšku alebo sa rozísť so svojim chalanom.

Ako ste sa k tomu dostali?

Pozvali ma do relácie Pod lampou, ani neviem prečo, predtým sme sa nepoznali. Nejako sme si porozumeli a potom mi došiel od Ďura Kušnierika mail, že menia mailovú adresu, lebo zakladajú nový časopis. A ja neviem, čo mi to napadlo, som mu odpísala, či tam nemôžem prispievať. A on, že akurát na to myslel.

Máte tie články napísané vopred a len ich v termínoch preposielate?

Ale kde, ja to píšem vo štvrtok v noci, lebo im to v piatok musím poslať. Mišo Kaščák je však ešte horší, ten to vraj píše až v piatok. To by som ja nemohla.

Pri nahote mi neprekáža kamera, ale živé oči

Ako ste sa dostali k filmu? Niektorí vás obviňujú, že vám roly dohadzuje otec - režisér Juraj Nvota.

Režisér Šulík si ma obsadil cez konkurz do Orbis Pictus, žiadne dohadzovanie to nebolo.

Hovorili ste však, že vás herectvo nelákalo.

Veď som aj váhala, či tam ísť. Potom ma to zlomilo. Poslala ma tam mama. Vidina, že budem bez rodičov a dva mesiace nemusím chodiť do školy, bola super.

Čo vás na ňom priťahuje?

Film je cirkus, je to zábava. A zarobím aj peniaze, to nebudem opomínať. (smiech)

V tých filmoch ste hrali aj kvázi nahá...

Nie kvázi, ale normálne nahá. (smiech)

Mali ste s tým problém?

Úplne strašný, ja to neznášam. Ale vždy to schytám. Okrem toho, že som holá, ešte ma aj znásilňovali, v tom novom zase robím striptíz. Ale čo už mám robiť. Moment samotného vyzlečenia pritom nie je taký strašný, najhoršie je to potom, keď sa začnem obliekať, vždy sa rozplačem. Predtým jasné, ideme a potom revem. Prvýkrát som sa musela vo filme vyzliecť v deň štrnástych narodenín. Mala som ukázať kozy Kubovi Ursínymu. Bola som úplne hotová.

Nestáva sa v tom herec neskôr otrlejším? Nepovie si, že „však už ma videli všetci, je to jedno"?

Ja nemám problém s tým, že ma niekto uvidí holú na plátne, to mi je úplne jedno. Mne vadia tí ľudia pri natáčaní, tie živé oči. Kamera mi neprekáža.

Koľko ľudí sa obšmieta pri takých scénach?

Záleží od tvrdosti herca, ako si to vybojuje. Ja sa odtiaľ snažím vykopať všetkých, ktorí tam nemajú čo robiť. Ostáva len kamera, zvukár a režisér, ktorý pozerá cez monitor. Ale zažila som, že tam chcel byť aj fotograf. Tak som ho odtiaľ pekne vysáčkovala. Skúšajú to na mňa chlapci, veď tie štáby sú väčšinou mužské.

Prečo vás vyberajú vždy do takých špecifických typov postáv?

Žeby to malo súvis s mojou skutočnou osobnosťou? Neviem. Asi si vyberajú podľa toho, aký je človek v reáli.

Ste taká v reáli?

To sú veci, ktoré v človeku driemu.

Vyskúšali ste drogy?

Iba trávu, žula som koku a niekoľkokrát som sa opila. Inak nič. Mňa to otravuje, radšej som triezva. Ja mám rada čaj, denne ho vypijem aj liter a pol.

Kedysi ste sa vyjadrili, že ste depresívny človek. Ešte stále?

Áno, to som. Sú obdobia, kedy to tajím, a obdobia, kedy to na mne vidno.

Nebije sa to s iným vašim vyjadrením, že ste šťastná?

To sa nijako nebije. Depresívnosť je povahová črta. Šťastie je aktuálny stav. Mne sa dejú v živote samé dobré veci, ale niekedy to na mňa príde, začnem byť smutná, potom nešťastná. Keď to zamrzne iba pri nostalgii, je to výborné, lebo je to tvorivé. V tom momente začnem písať a ide mi to. Ale ak to prejde do štádia, že „mňa už nikto nemá rád...", je tu problém.

V jednej skladbe spievate, že „Hrkútajú holuby za oknom našej spálne, zase som sa dneska narodila a večer poviem si, že márne." Mávate pocity márnosti svojho života?

A vy ich nemávate? Neverím, že by ich niekto občas nemal. Koľkokrát si poviem, že radšej keby som tu nebola. Napríklad keď niekomu chtiac alebo nechtiac ublížim. To sú zlé stavy.

Spievate, skladáte, textujete, píšete cestopisy, robíte scénickú hudbu, hráte vo filmoch. Nemáte občas pocit, že vám to všetko už v takom mladom veku samé padá do lona?

Myslíte, či som dieťa šťasteny? Niekedy možno áno, ale myslím, že si to zaslúžim. Až taká skromná nebudem. Nič sa nestalo tak, že by som o to nebojovala. Scénickú hudbu som bola schopná urobiť už vo svojich pätnástich rokoch, ale čakala som, že kedy mi to kurnik dajú robiť. Jedovala som sa, ale som rada, že to prišlo až neskôr. Nepadlo mi to úplne zadarmo. Keď človek niečo veľmi chce, ono to príde. Chceli sme cestovať, tak sme si to vymysleli spôsobom, aby sa to dalo aj bez peňazí. Dá sa to. Veľa ľudí mi povie, že by šli tiež. Nech sa zdvihnú a idú. Netreba nič iné, len sa nasrať a rozhodnúť sa.

Kedysi ste robili sekretárku na Ministerstve kultúry. Prečo ste odišli?

Lebo som dostávala plat 5500 korún a mala som nájomné 6000 korún. Okrem toho ma vtedy obsadili do filmu. Bola som skôr referentka s právomocami a povinnosťami sekretárky, to bola zábava.

Bavilo vás to?

Jasné, veď to bolo normálne ako rola. Kostýmček, papiere, hrala som sa. Mala som štempeľ, bachla som niekam tú veľkú pečiatku a potom odniesla Kňažkovi... (smiech) Okrem toho som tam zaviedla v kanceláriách fajčenie. Bolo to tam dobré.

Aké veci pripravujete?

Momentálne sa zaoberám splácaním poslednej cesty v podobe článkov, takže píšem. Už na ceste som si však písala denník, teda niečo mám, akurát z toho vyhadzujem nadávky a podobne, dávam tomu akceptovateľný tvar, aby to mohlo ísť na export. Chystám aj nový album, ktorý by mal vyjsť na jeseň, najneskôr v januári, osem skladieb je už hotových. V Indii som napísala texty, teraz robím hudbu. A zamestnáva ma jeden film, v ktorom bojujem o rolu.

Čo vás teraz živí?

Všetko. Tantiémy, články a podobne. A po rokoch zadlžovania ma vždy dostane na nulu nejaký film. Ja nemám pravidelný príjem, niekedy sa to nakopí, občas nemám nič. Rozhodne to ale nie je pohodlné.

Ale baví vás to.

Samozrejme, lebo ja neviem žiť inak.

Predchádzajúce rozhovory si môžte prečítať tu.