Kniha svojou štruktúrou a celkovým charakterom pripomína rovnomennú kresliarsku techniku premietnutú do literárnej podoby. Lavrík už v predchádzajúcich zbierkach dokázal svoje rozprávačské kvality (a dokazuje ich aj tentoraz), no pritom v sebe nezaprie ambíciu hľadača i objaviteľa a do obsahového rámca textu vkladá nové či inovované prvky.
V Perokresbe narába s protikladnosťou pojmov minimalizmus a maximalizmus, t. j. vymedzuje si minimálny fyzický priestor na rozohranie a vypointovanie príbehu, no v záujme dosiahnutia svojho autorského zámeru sa usiluje maximálne využiť bohatý arzenál umeleckých prostriedkov a postupov.
Zámerne sa vyhýba súvetiam, dej graduje prostredníctvom krátkych viet, ktoré ho posúvajú želaným smerom, zachovávajú dynamiku textu a čitateľa udržiavajú v pozícii aktívneho spoluúčastníka literárnej komunikácie.
Momentky odohrávajúce sa v prostredí slovenského veľkomesta a vidieka, prekódované do umeleckého jazyka, vypovedajú o jednotlivcoch, ktorí žijú svoje naoko všedné životy, boria sa s problémami a sklamaniami, radujú sa a smútia, túžia a zlyhávajú, komunikujú svojským jazykom a nadväzujú vzťahy rôznej intenzity.
Ide teda o námety, ktoré sa v literatúre objavujú pomerne často, ale nový rozmer im v tomto prípade prepožičiava spôsob ich interpretácie.
Lavrík ako skúsený dramatik dokáže presne odhadnúť hranice, ktoré vymedzuje ten-ktorý príbeh a vie, že ich v záujme zachovania atribútov dobrého textu nehodno prekračovať. Rovnako predvídavo rozvíja aj dialógy, na ktorých stavia viaceré poviedky, podčiarkuje nimi ich autentickosť a slovník prispôsobuje charakteru jednotlivých účastníkov rozhovoru, ich intelektu a prostrediu, v ktorom sa pohybujú. Všetko má svoje miesto, svoje opodstatnenie (príznakové štylistické prostriedky nevynímajúc), premyslenú stratégiu, plynulý a ľahký rukopis, zmysel pre humor aj ironický podtón.
Jednotlivé príbehy vytvárajú kompaktný celok, dopĺňajú sa navzájom a zachovávajú si istý lyrický náboj. Kniha tak pripomína film, v ktorom sa jediným strihom menia prostredie i postavy, aby sa o kúsok ďalej objavili znova a v nových súvislostiach.
V Perokresbe si nemožno nevšimnúť detailnosť, s akou prozaik opisuje jednotlivé situácie, a spôsob, akým dáva čitateľovi na zreteľ, že ho považuje za rovnocenného partnera a za dôležitú súčasť tvorivého procesu.
Je evidentné, že autor vníma písanie ako spontánnu hru, ktorá má isté pravidlá, no súčasne ponúka neobmedzené možnosti a príležitosti na improvizáciu a slobodné rozhodovanie.
Silvester Lavrík: Perokresba. Koloman Kertész Bagala – L. C. A. Publishers Group, Bratislava 2006.
Autor: Jitka Rožňová (Autorka je literárna kritička)
