Marilyn Manson, vlastným menom Brian Warner, sa počas svojej kariéry dočkal už toľkých prívlastkov, že dávať mu nejaké ďalšie je zbytočné. V polovici deväťdesiatych rokov si bystro všimol, že v úlohe kontroverzného antihrdinu sa dá zájsť ďaleko. S každým albumom menil imidž seba a svojej rovnomennej kapely, až kým sa nedostal na oči všetkým, ktorí sa mu postarali o negatívnu, ale účinnú reklamu, a neoslovil milióny frustrovaných mládežníkov. Pobúriť rigoróznu americkú strednú vrstvu nie je ťažké. Stačí brnknúť na náboženské cítenie a na samotnej hudbe potom už až tak veľmi nezáleží. Našťastie, zaujímavosť Marilyna Mansona sa nestráca s povrchovo stierateľným závojom androgýnneho provokatéra váhajúceho medzi Satanom a Kristom.
Pod povrchom prvoplánových provokácií sa totiž vždy skrývali naozajstné pesničky a nie inak to je aj na najnovšom, piatom albume Holy Wood (In The Shadow Of The Valley Of Death). Spojovacím článkom všetkých devätnástich kúskov je tentoraz slovo god.
Napriek tomu, že polovica pesničiek znie ako spred dvoch rokov, o úplnej stagnácii hovoriť nemožno. Nielenže sa Marilyn Manson zreteľne posunul smerom k melódiám na úkor relatívne menšieho hluku, konečne sme sa dočkali aj niečoho pestrejšieho ako obvyklého striedania dvoch polôh: hlučnej, so skandovanými refrénmi, a tichej, s akustickou gitarou a zúfalo znejúcim spevom. Lamb Of God, jeden z vrcholov albumu, dokonca znie ako nenápadná pocta depešáckej Flies On The Windscreen.
To, čo sa nemení, je priškrtený a málokedy čistý Mansonov spev a texty, ktorým možno vyčítať mnoho vecí, ale hlúposť určite nie. Aj keď sa tentoraz Manson štylizuje do osoby Ježiša Krista, 68 minút je priam nekresťansky veľa. Pokiaľ však máte toľko času a neprekáža vám občasný pocit už raz či dvakrát počutého, v Holy Woodskom tieni z Údolia smrti by ste sa sklamať nemali.
RADO ONDŘEJÍČEK
(Autor je redaktor internetového magazínu InZine)
