viatej!“
„Rýchlo, rýchlo! Choďte si obsadiť miesto, čoskoro bude mať prejav,“ naháňal novinárov člen bezpečnostnej služby v Sarkozyho volebnom centre. Bolo asi päť hodín večer, tak sme sa ho pre istotu spýtali, kto bude mať prejav a kedy. „Sarkozy predsa, o pol deviatej!“
No áno, niektorí sarkozyovci prežívali vzrušenie celý deň. Po ôsmej sa už nadšene usmievali - na veľkej obrazovke videli, ako ich krásnym hlavným mestom prechádza auto so Sarkozym a smeruje k nim. Auto s novým prezidentom.
„Prosím vás, neskáčte na balkóne, neskáčte na balkóne,“ znel medzitým hlas z reproduktora. Volebné centrum bolo v parížskom divadle a na Sarkozyho sa čakalo vo vydýchanom vzduchu.
Nový prezident sa dlho nezdržal. Stihol povedať, ako veľmi je hrdý na to, že žije vo Francúzsku. Teraz mu vraj chce vrátiť všetko, čo mu dalo doteraz. Vzápätí vyslovil meno Segolene Royalovej. Ľudia najprv začali hučať, potom zatlieskali.
„Rešpektujem ju a jej idey. Páčia sa miliónom Francúzov, a mne záleží aj na nich. Chcem byť prezidentom všetkých Francúzov.“
Na záver sa poklonil ako pravý divadelník na všetky strany, a pozrel aj hore na balkón. Hľadisko začalo spontánne spievať Marseilleisu, bojovnú hymnu, čo už dlhé roky vyzýva obyvateľov k zbraniam.
Sarkozyovci sa vzápätí presunuli na námestie Svornosti. Už cez deň sa tam chystala slávnosť, skladali stany a rozkladala technika. S novým prezidentom prišiel oslavovať aj známy herec Jean Reno. Paríž patril pravici.
Autor: Paríž
