BRATISLAVA. Na hrací systém hokejových majstrovstiev sveta sa po každom turnaji nadáva. Výsledky zo skupín skutočne od istého okamihu strácajú význam. Od štvrťfinálového zápasu sa začína odznovu. Prvý k.o. zápas sa zvykne prehnane nazývať stretnutím smrti, pravdy, o všetko. Pravdivé iba čiastočne - kto ho prehrá, na šampionáte končí.
Víťaz hrá na MS do konca, hoci môže byť rovnako prvý ako štvrtý. Play off súboje sa pri remíze predlžujú o 10 minút (finále o 20 minút), kto dá v nadstavenom čase gól, víťazí (rýchla smrť). Ak je aj po predĺžení remíza, nasledujú samostatné nájazdy. Najskôr tri, potom prípadne až do rozhodujúceho gólu.
Kedy nadávame
Na systém vždy hromžia mužstvá, ktorým sa v základnej a osemfinálovej skupine darilo a potom vypadli v play off štvrťfinále. Napríklad naši po zimnej olympiáde v Turíne, na ktorej sme všetko vyhrali, ale vo štvrťfinále podľahli Česku. Švédi prehrali v skupine dvakrát, aj s nami (povrávalo sa, že úmyselne, aby hrali vo štvrťfinále so Švajčiarskom), ale stali sa olympijskými víťazmi. Česi mohli kliať po šampionáte 2005 u nich.
V skupinách všetkých deklasovali, ale vo štvrťfinálovom play off v Prahe ich vyradil USA po samostatných nájazdoch. Domáci nastrelili dve žrde.
Kedy blahorečíme
Existujú aj prípady blahorečenia systému. Práve zo Slovenska. Na MS 2000 sme s odretým chrbtom postúpili zo 4. miesta, vo štvrťfinále zdolali USA 4:1 a prehrali finále s Českom. Aj k zlatu sme sa prepracovali zo závetria. Slováci skončili v skupine tretí. V play off zdolali Kanadu 3:2, v semifinále vyradili domácich Švédov po samostatných nájazdoch, vo finále vyhrali nad Ruskom 4:3.
S ceruzkou alebo za počítačom sa dá teoreticky vymyslieť aj bizarná možnosť. Majstrom sveta sa môže stať tím s jednou výhrou, štyrmi prehrami a troma remízami s víťazstvami po samostatných nájazdoch. Toto je prípad ad absurdum, ale je možný.
Spravodlivý systém na turnajoch svetového rangu neexistuje. Niet času odohrať zápasy každého s každým, ako je to trebárs vo futbalových ligách. Navyše, totálne férovo by iste znamenalo nezaujímavý turnaj, lebo pre spravodlivosť by pri systéme každého s každým nemal mať nikto výhodu domáceho prostredia.
Hokej nie je výnimkou
Na šampionátoch v basketbale, volejbale, hádzanej sa hrá rovnako ako v hokeji. Aj vo futbale, ibaže mužstvá hrajú po základnej skupine o jedno kolo play off či k.o. viac. Z najpopulárnejšieho športu pripomíname: Brazília vypadla na MS 1986 vo štvrťfinále s Francúzskom po penaltovom rozstrele (zápas sa skončil 1:1) po štyroch víťazstvách so skóre 9:0. Argentína bola na MS 1990 strieborná s dvoma víťazstvami, dvoma prehrami, jednou remízou, a dvoma víťazstvami po penaltách. Aj slávne československé striebro z Chile 1962 má interesantnú bilanciu: 3 výhry, 1 remíza, 2 prehry a skóre 6:7.
Iste by sa našli na pohľad spravodlivejšie modely pre všetky šampionáty v kolektívnych športoch. Napríklad aspoň s turnajmi štyroch v závere. Kedysi bol aj v hokeji.
V Prahe na MS 1985 išlo do finálovej skupiny každého s každým Československo s dvoma prehrami a remízou. Kanada bez straty bodu. Nič jej to nebolo platné. Vo finálovej štvorke nám podľahla 3:5. Systém odmietli ako nespravodlivý.
Špekulovať možno do aleluja. To isté mužstvo si môže rovnaké raz chváliť, inokedy to preklínať. Má to asi taký zmysel, ako žalospevy o prehrách lepších či nezaslúžených víťazstvách.
