Najlepšia slovenská basketbalová trénerka žien storočia i posledného roka milénia Natália Hejková prežila v uplynulej sezóne radostí i strastí, ktoré rýchly a často i vykoľajený životný kolotoč prinesie azda za desaťročie. „V apríli som v Ružomberku stála na vrchole Everestu, keď moje zverenky po hrdinskom výkone a dvoch predĺženiach zdolali na domácej palubovke francúzsky CJM Bourges. Obhájili titul v Európskej lige. S nadšením som pripravovala olympijský tím na Sydney. V lete ma noví ,všemocní‘ nášho basketbalu klamali, vodili za nos. Donútili ma, aby som sa vzdala postu reprezentačnej trénerky. Rozplynul sa mi životný sen – olympiáda. Cítila som sa na dne Mariánskej priekopy v Tichom oceáne,“ opísala na konci roka 2000 svoje pocity trénerka SCP Ružomberok. Na vyhlasovaní ankety Najlepší basketbalista, basketbalistka, tréneri roku 2000 a storočia v stredu v Lučenci nebola. Mala dovolenku, ale to nebola pravá príčina. „Viem, že by som sa stretla aj s ľuďmi, ktorí ma majú radi. Azda mi prepáčia i ma pochopia. Cenu by som totiž preberala z rúk ľudí, od ktorých som pocítila bezprávie. Na slávnosti sa má človek cítiť príjemne, tešiť sa a usmievať. To by som nedokázala, nie som falošná,“ úprimne vysvetlila svoju lučenskú neúčasť ružomberská trénerka. „To, že budú vyhlasovať aj najlepších trénerov storočia, som vôbec nevedela. Isteže, takáto pocta ma veľmi teší. Myslím si, že by svedčala Jánovi Hluchému. Veď získal v roku 1971 s československou reprezentáciou v Brazílii striebro na majstrovstvách sveta. To predsa nie je maličkosť.“
Žilinská rodáčka, ktorá v rokoch 1972 – 1979 hrávala v Prahe za VŠ a vyštudovala Právnickú fakultu Univerzity Karlovej, paradoxne vôbec nechcela byť trénerkou, ani sa nemienila živiť športom. V období 1979 – 1987 potom obliekala dres SCP Ružomberok a súčasný prezident liptovského klubu Jozef Smolek ju prehovoril, aby na rok prevzala trénerské žezlo. Družstvo chcelo postúpiť do prvej ligy. Stalo sa. Potom od roku 1991 až po dnešok získal jej tím všetky domáce tituly, dovedna jedenásť. Okrem toho dvakrát vyhral najvyššiu kontinentálnu súťaž, Európsku ligu – v roku 1999 v Brne, v tomto roku doma.
Natália Hejková sa narodila začiatkom apríla v znamení Barana. Sama sa považuje za bojovný typ. Je realistkou i energickou ženou, je však aj veľmi citlivým človekom. Po tohtoročnom víťazstve v Eurolige nevedela cez slzy vydať zo seba slovíčko. Potom sa ale zachovala príznačne, s nadhľadom a eleganciou. Na otázku, o koľko rokov v tom nervydrásajúcom stretnutí s Bourges zostarla, odpovedala s jemným úsmevom: „Zostarla? Naopak, ja som omladla.“
Žena so všestrannými záľubami – od literatúry, hudby, architerktúry, dejín až po varenie – bola pri bilancovaní roku 2000 vážnejšia než zvyčajne. Vo svojich výpovediach sa nevyhla i smutným povzdychom, hovorila priamo, ale odmietla „pomstu“ menovania ľudí, na ktorých má ťažké srdce.
Everest
„Ružomberské Final Four sme hrali pod obrovským tlakom ,povinného víťazstva‘. Nie je tajomstvom, že náš klub mal finančné problémy. Práve preto som označila výkon mojich hráčok za osobné hrdinstvo. Iste, niektoré hráčky boli väčšie hrdinky, iné menšie, ale rozdiely určite nerobím. Bola som v eufórii ako nikdy. Viťazstvo sa zrodilo po dvoch predĺženiach, po scenári, ktorý môže napísať iba šport. Uverila som, až keď bol koniec, ba možno až dlhšie po ňom. Neviem to presne popísať, ibaže to bolo nádherné. Iste som po tom všetkom netušila, že mi odíde takmer celý kolektív. Pravdupovediac, rátala som, že z družstva prestúpi inde iba Marenčíková.“
Prvé sklamanie
„Prehry k športu patria, ale moje hráčky, ktoré som si obľúbila, prehrali u mňa inak, ľudsky. Nie preto, že prestúpili do iných klubov, hlboko sa ma dotkol spôsob odchodu. Odvďačili sa mi listom, v ktorom ma odsúdili. Už pri oslavách euroligového víťazstva pri tradičnom opekaní baraniny som cítila, že niečo nie je v poriadku. Veď tie dievčatá, čo odišli, sa ani nedokázali tešiť z úspechu.“
„Ak by sa niektorá z hráčok, ktoré odišli, chcela vrátiť, prijali by ste ju?“ prerušili sme trénerkin monológ. „Prirodzene, viem odpúšťať. Navyše, som presvedčená, že väčšine z nich došlo, že urobili chybu, iba to nikde nepovedali.“
Druhé sklamanie
„V snahe udržať plánovaný chod olympijskej prípravy som v kompromisoch prekračovala aj za moje zásady. Účelové, pripravované ,odstránenie‘ môjho najbližšieho spolupracovníka Jozefa Smoleka bez akéhokoľvek prijateľného dôvodu som prehliadnuť nemohla. Riadila som sa pocitmi, tie mi hovorili, že robím dobre. Pravda, stratila som ilúzie. Nie o basketbale, ale o ľuďoch, ktorí ho u nás riadia. Sklamali ma ľudia, o ktorých som si myslela, že sú moji kamaráti. To je najväčšie mínus minulého roka.
Počas olympiády v Sydney som doslova trpela. Veľmi smutno mi bolo pri krásnom slávnostnom otvorení, zlosť ma premohla, keď som na obrazovke zazrela ľudí, ktorí mi ublížili. Šport mám všeobecne veľmi rada. Súťaže v Sydney som ale nepozerala tak, akoby sa patrilo, nezapínala som televízor pri každej voľnej chvíli. Bolelo ma to, inak som ale nemohla. Viem, ako veľkú bolesť prežívala Iveta Bieliková. Zachovala sa férovo ako málokto. Podotýkam, že Jozef Smolek Ivetu aj mňa prosil, aby sme na olympiádu išli.“
„Vrátili by ste sa k reprezentácii?“ opäť sme prerušili Natáliu Hejkovú. „Áno, a rada. Pravda, ak sa zmení atmosféra v našom basketbale, ak ho budú riadiť konečne zodpovední ľudia, nie takí, ktorí pomýšľajú iba na svoj prospech. Na mysli nemám iba ženský basketbal, ale aj mužský. Nie som si totiž istá, že očividná závisť na ružomberské úspechy vychádza iba zo ženských tímov.“
Nádej
Začiatkom leta mala trénerka Natália Hejková k dispozícii presne dve hráčky – Ivetu Bielikovú a Danielu Číkošovú, ku ktorým pribudla kmeňová ružomberská pivotka, načas ,požičaná‘ do Košíc – Lucia Lásková. Až v polovici septembra sa podarilo prezidentovi klubu Jozefovi Smolekovi dať dohromady nový káder so skutočne schopnými zahraničnými posilami. „Z práce mám opäť veľkú radosť. Mali sme v nešťastí veľké šťastie. Hráčky z piatich krajín a troch rečových oblastí tvoria výborný, súdržný kolektív. Nové basketbalistky sú ochotné tvrdo pracovať, majú dobré, veselé povahy. Už je to u nás opäť aj s úsmevom. Basketbal prirodzene vnímam ako prácu, ale veľmi ma teší, že som v ňom opäť našla aj hru. Vraj sme s Jozefom Smolekom na lavičke menej ukričaní. Znovu sa počas zápasu dokážame aj usmievať, trebárs i pri chybe. Momentálne sa cítim, ak sme už začali s tým zemepisom, niekde na úpätí Himalájí. Nepopieram, láka ma ešte raz vystúpiť na Everest. Nepovažujem to za nemožné.“
PETER FUKATSCH
