Je to zvláštna kniha – v segmentoch často nadchne (vnímanie a stvárňovanie detailov zaujímavou drobnokresbou a výborným zachytením paralelných dialógov), inokedy spôsobí nevôľu (pričastý publicistický štýl s množstvom dobových reálií, ktorý je rušivo zmierňovaný zdrobneninami); vo svojom celku však vyvoláva pozoruhodný dojem.
Ide o dielo dráždivé, vzbudzujúce sympatie (napríklad bežný dialóg sa u autora dokáže rýchlo zmeniť na hru a prejsť do komediálnosti) i antipatie (násilný, niekedy hrubý a ošúchaný humor).
Text je nesmierne nasýtený lexikálne, tematicky i motivicky, jeho kompozícia je viacrozmerná, autor siaha po postmoderných postupoch (zakomponovanie listu a slohovej práce, prerozprávanie obsahu populárno-náučnej publikácie a pod.).
Aspoň na chvíľu si spestriť nenávidený život
Hoci ide o knihu poviedok, dalo by sa za istých okolností (časová následnosť zobrazovaných udalostí) hovoriť takmer o románe, lebo Kopcsayov „priemerný štyridsiatnik“ ako protagonista jednotlivých príbehov (personálny rozprávač), ktorý dokonca nemá v každom z nich osobitné meno, sa zmieta v neriešiteľných situáciách. Čas detstva (približne sedemdesiate roky) sa uňho prelína s časom dospelosti pomocou spomienok, na ktorých je založené rozprávanie, a tie vytvárajú veľmi rýchle asociácie a nové reminiscencie.
Pozícia detstva je pokojnejšia, radostnejšia, hoci nie úplne slobodná, lebo sú tu sklamania a konfrontácie „panelákového“ dieťaťa so svetom dospelých, ale i s príjemnejším prostredím, napríklad vidieka („aspoň na hodinku, na dve, spestriť si nenávidený život“).
Ten istý človek už ako dospelý sa nedokáže vyrovnať so životom. To, od čoho uteká – konzumná spoločnosť, rodina, nestále zamestnanie, je mu pri jeho neustálej nespokojnosti súčasne i útočiskom.
Kopcsayov človek žije často nasilu, dovršuje isté etapy len preto, aby ich mal za sebou a posunul sa ďalej, možno k lepšiemu.
Uteká z domáceho prostredia do práce, z práce do krčmy, a potom sa teší na voľné dni („nikdy nemal rád pondelky, napriek tomu sa v jeho živote zjavujú so železnou pravidelnosťou“). Keď chce vykľučkovať zo stereotypu, prejaví sa jeho životné smoliarstvo, ale častejšie pasivita a apatia. Životný pesimizmus Kopcsay odľahčuje humornými sentenciami alebo situáciami.
Nastupuje únik pred nespokojnosťou, náročným každodenným životom i nudou („nejako to prečkám do rána a ráno si zasa poviem, že prečkám deň, až kým zasa nebude večer“) mestského človeka do sveta snov a snívania („spánok ako jediná chvíľka súkromia“), alkoholických opojení a nostalgických spomienok, ktoré občas pripomínajú Čechova.
Spomienkové motívy sú návratné, nesú so sebou istú symboliku a často nepriamo zachytávajú stereotyp života. Je to najmä pri opisoch, ktoré sú dynamické, s dobre odpozorovanými detailmi i naturalistickými prvkami, akoby okom kamery sa v nich striedajú časti a celky, prítomnosť a spomienky. Toto rýchle striedanie dokumentuje rýchlosť života, nervozitu, bezradnosť.
Zbytočne násilné metafory
Reč rozprávačov je popretkávaná iróniou, sarkazmom, no aj publicistickou kritikou, fejtónovými a reportážnymi prvkami. Čo si nemožno v Kopcsayových prózach nevšimnúť, je motív plynutia času životného a meteorologického; symbolicky sa opakuje rozhranie zimy a jari i neustály pohľad na teplomer, túžba po voľných a teplejších dňoch, keď čas plynie pomaly („dni sa milosrdne predlžujú, slnka je viac“). Počasie je symbolom spokojnosti alebo nespokojnosti Kopcsayových postáv.
Jeho nemúdri hrdinovia sú obyčajne nadmieru bohatí a neslušní, múdri sú spravidla chudobní, slušní a senzitívni, uvedomujú si protiklad duchovnej prázdnoty a duchovnej rozmernosti, hľadajú únik z drsnej súčasnosti. Oná drsnosť sa však prejavuje množstvom (často aj nefunkčných) subštandardných slov (najmä vulgarizmov), experimentovaním v lexike. Miestami ide o násilné metafory i násilný humor, čo tejto knihe škodí.
Príbehy nemajú happy endy, nemajú nijaké konce, autor ich kompozične vystaval tak, že si nevyžadujú odpoveď na otázku: Ako sa to skončí? Nedá sa ani jednoznačne odpovedať, či postavy tejto knihy žijú „zbytočný život“.
Márius Kopcsay necháva všetko otvorené, nedoriešené (chvalabohu), a tak môže nastúpiť čitateľ.
Márius Kopcsay
autor (1968) je trojnásobným finalistom súťaže Poviedka
v roku 1998 získal za zbierku poviedok Kritický deň Cenu Ivana Krasku za najlepší debut
v roku 2004 mu vyšla druhá zbierka poviedok Stratené roky
román Domov (2005) sa umiestnil vo finálovej desiatke súťaže Anasoft Litera a autor sa za túto knihu stal laureátom Veľkej ceny za východoeurópsku literatúru
Autor: Gabriela Rakúsová (Autorka je literárna kritička)
