o hladko.
Aki Kaurismäki povedal: „Som priemerný divák. Múdry a nie veľmi pekný.“ Kaurismäki však nie je priemerný režisér, preto dostal za úlohu, aby spravil trojminútový film o kinosále. Nebol sám, to isté robilo ešte tridsaťštyri slávnych režisérov.
Spoločným výsledkom je skladačka To Each His Own Cinema. Takže, taký menší megalomanský projekt. Festival v Cannes si predstavoval, že takto oslávi svojich šesťdesiat. Nakoniec to nijaká veľká sláva nebola.
Pred novinármi a fotografmi, to, samozrejme, áno. Režiséri si posadali vedľa seba, všetci boli pripravení a naladení hovoriť o jednom jedinom filme. Vyzeralo to ako krásny obrázok zo science-fiction - až kým sa neprejavilo nevyhnutné. Novinárske otázky sa pomaly začali rozchádzať a aj po hodine zostalo veľa režisérov, ktorí nestihli povedať ani dobrý deň.
Najskôr to evidentne prestalo baviť Taliana Nanniho Morettiho. Svojím výrazom tváre tromfol aj tradične nezúčastnený výraz Kaurismäkiho. A potom sa z ničoho nič nahneval Roman Polanski, hoci on si pohovoril najviac. „Skráťme to,“ povedal. „Také prázdne otázky! Radšej poďme jesť!“ A vstal. Nikto ho však nenasledoval.
Ani Jane Campion. Jej prekážalo, že medzi oslovenými režisérmi bola jedinou ženou. To vraj smutne vypovedá o tom, že mužov nezaujíma, ako rozmýšľajú a vidia veci ženy. Hovorila o tom bez rozpakov, ale s úsmevom. Nechcela kaziť radosť riaditeľovi Gillovi Jacobovi, ktorý celý projekt vymyslel.
Aj Polanski pochopil, že spravil trochu prázdne gesto. Po chvíľke ho to prešlo a spolu s ostatnými s úsmevom pózoval fotografom.
Skutočné rozčarovanie však prišlo až s premietnutím filmu. Hoci diváci po každom trojminútovom kúsku tlieskali, veľa z nich nijako špeciálne nestrhlo. Ešteže sa dalo zabaviť hádaním, kto ktorý filmík urobil. Meravé tváre robotníkov-divákov je jasný Kaurismäki. Nemý film s Michelom Piccolim mohol byť len de Oliveira, existenciálny dotyk sa v kine zažíva s Iňárrituom. Coenovci sa prezradili postavou zo svojho nového a súťažného filmu No Country for Old Men.
Egoyan, Končalovskij a Cronenberg naznačili možný zánik klasického kina. Ak ho nahradí televízia a displej na telefóne, skončia sa časy autorského filmu, kolektívnej skúsenosti a zážitku. Ale preč s pesimizmom. Trojminútovka Larsa von Triera, asi najlepšia, pripomína: zo slávnosti v kine nie je nič, ak nablízku sedí divák, ktorý vás neskutočne otravuje. Až tak veľmi, že ho máte chuť zabiť.
