Keď do kaviarne vstúpi impozantný muž v Kristových rokoch, všetci sa obzrú. Hoci je presvedčený vegetarián, so svojimi 120 kilami vyzerá viac než zdravo a vitálne. Na vyholenej hlave nosí trojfarebné číro, na perách, v ušiach a nose piercing. Veriaci katolík. Na ruke má vytetovanú Panenku Máriu a na hrudi v aramejčine Prvé prikázanie. Často sa usmieva a rád používa zdrobneliny - dobručký, peknučký, mäkučký. Zakladateľ mimovládnych organizácií - Ži a nechaj žiť, Ľudia proti rasizmu, Sloboda zvierat a Slobodná voľba, dlhoročný propagátor vegetariánskeho a vegánskeho stravovania sa pred jeden a pol rokom rozhodol pre reportérčinu v televízii JOJ. Bojovník Ladislav Ďurkovič pri pive hovorí, že ešte úplne nehodil flintu do žita.

Zdá sa, akoby ste zanechali svoj pôvodný radikalizmus a chuť nahlas riešiť problémy, ktoré hýbu predovšetkým mladými ľuďmi v našej spoločnosti. Je to preto, že ste sa usadili a založili si rodinu?

Keďže som prvoaprílový baran, mám asi dané od sudičiek stále plávať proti prúdu. A v tomto smere sa v mojom živote nič nezmenilo, len po dvanástich rokoch práce v mimovládkach sa mi zdalo praktickejšie začať fungovať v médiách, s ktorými som aj predtým úzko spolupracoval. Médiá a mimovládne organizácie sú dôležitým a zdravým kritikom a „watchdogom" v každej zdravej spoločnosti. Aj teraz môžem spoločnosť informovať a niekedy ešte efektívnejšie ako predtým. Chvalabohu, v JOJ-ke veľmi neplatia obmedzenia, čo dáva možnosť pustiť sa aj do špecifických problémov.

Ste teda v lepšej pozícii ako predtým?

Práca reportéra je fakt veľmi náročná, ale v porovnaní s predošlými aktivitami menej namáhavá. Vtedy išlo o nasadenie 24 hodín denne. Teraz sa môžem venovať svojim deťom a trocha aj osobnému životu. V redakcii vo výbere tém väčšinou dávajú voľnú ruku a vítajú osobný prínos a angažovanosť.

V súvislosti s vašimi radikálnymi názormi bolo kuriózne pozorovať vás, ako na Opernballe naháňate Paris Hiltonovú...

Popri vážnych témach ma veľmi bavia aj takéto zľahčené - keď už bulvár, tak poriadny! Napokon, do paláca múdrosti vedie cesta krajnosti.

Ako to bolo s vaším prijatím do JOJ-ky. Neprekážalo im, že máte číro a celkovo extravagantný vzhľad?

To prvé a kľúčové rozhodnutie urobil šéf Roland Kubina, keď mi dal možnosť skúsiť to, aj keď bolo cítiť rozpaky kolegov. Tie sa neskôr pominuli. Veď nie je dôležité, čo má človek na hlave, ale to, čo má v nej. A u ľudí na ulici sa stretávam s prejavmi sympatií, čím som príjemne prekvapený. Asi pre to, čo robím a ako to robím, ma prekvapujúco ľúbia aj babičky a palce mi držia napríklad aj ženy nad štyridsať. Asi si ma ľahšie zapamätajú ako druhých, preto sa mi prihovárajú. Samozrejme, je tu aj skupina ľudí, ktorá mi za výzor nadáva. Slovensko je stále veľmi konzervatívne a možno ja so svojím výzorom spoločnosť trochu učím, ako tolerovať inakosť.

Ak človek má rodinu, má aj zodpovednosť za iných, je ohrozenejší, ako keď bojoval sám za seba. Nemáte už predsa len trocha strach?

S tou rodinou vás poopravím - podobám sa v tom na Bolka Polívku - každému dieťaťu doprajem vlastnú matku. Nemal som v láske toľko šťastia ako v práci, hoci sa o obe svoje deti starám, nežijem s nimi. No a čo sa týka strachu - Ľudí proti rasizmu som založil, keď sa nám narodila Lunka. S násilím, aroganciou a xenofóbiou zápasím roky. Bojujem so všetkými "izmami" a ich predstavitelia si na mňa asi zvykli. Isteže, párkrát som zažil vážnejšie situácie, vyhrážky, no v tom čase som si vytvoril podmienky na svoju ochranu. Mnohokrát som sa už stretol s neonacistami a ľuďmi z „druhého brehu", zažil som zaujímavé debaty a spoznal aj interesantných ľudí. Vedia, že keby ma napadli, bolo by to skôr kontraproduktívne. Pocit strachu mi vždy nejako chýbal.

Ako je to teraz s iniciatívami, ktoré ste založili?

Slobodu zvierat som založil pred pätnástimi rokmi. Presedlal som po ôsmich rokoch, keď už bola v spoločnosti etablovaná a stabilizovaná. Neviem, či vôbec vedia, že 21. augusta budú mať pätnáste výročie založenia. Výsledkom tejto práce sú desaťtisíce zachránených životov, no nemá ma to napĺňať radosťou? V Talmude sa píše - Ak zachrániš jeden život, zachrániš celý svet. Teší ma, že funguje aj organizácia Ľudia proti rasizmu. Tú sme zakladali v roku 1997 a v roku 2000 som v nej začal pracovať profesionálne. So Slobodnou voľbou sa zasa podarilo dosiahnuť, že bývalý minister spravodlivosti Daniel Lipšic pozmenil svoj pôvodne veľmi tvrdý návrh ohľadne trestov za držanie mäkkých drog. Som veľmi spokojný s tým, čo všetky tieto iniciatívy na Slovensku urobili.

Slovenská pospolitosť však aj nedávno na prvého mája manifestovala dokonca na Námestí SNP v Bratislave. Prečo ich už dávno nepostavili mimo zákona?

Teraz vás asi prekvapím. Ja by som ich za názor netrestal, hoci som presvedčený antikomunista a antifašista. Treba sa viac zamýšľať nad tým, čo robí a dokáže robiť naša polícia, či naozaj dokáže stíhať a riešiť problém násilia, rovnako na poli prevencie rasových útokov, a nie trestať za názor. Liberalizoval by som možnosť šírenia týchto ideológií. Zdá sa mi absurdné čokoľvek také zakazovať. Pretože, ak sa niekto oficiálne prezentuje, vždy s ním možno diskutovať a jeho názory vyvracať údernou argumentáciou. Čo nemožno tolerovať, je páchanie akéhokoľvek násilia v uliciach a aj navádzanie naň.

Vaše vyhlásenia boli v minulosti radikálne a činy extrémne. Napríklad, že policajti sú ruka v rukáve s neonacistami...

Sami policajti to dobre vedia. Aj keď si myslím, že väčšina z nich sú v pohode ľudia, sú tam aj takí, ktorí aspoň sympatizujú s neonacistami. Ide však už o marginálnu časť zboru a pri dobrom riadení polície by si s tým konečne mala táto inštitúcia vedieť poradiť.

Čo si myslíte o tom, že koncerty punkových kapiel často kontrolujú kukláči, hoci tam vládne nexenofóbne a protirasistické ovzdušie?

To je chyba koncepcie rezortu ministerstva vnútra, ktorý má stále viac rečí ako skutkov. Ukázalo sa to aj po vražde Daniela Tupého. Po nej sa konali razie na všetkých alternatívnych koncertoch - absurdné! Nepostupovalo sa podľa logiky a to sa deje aj teraz. Polícia má veľa čo naprávať, pretože nevedie dôsledný zápas proti neonacistickému násiliu a na regionálnych úrovniach tomu niektorí funkcionári stále nerozumejú alebo nechcú rozumieť. A ja mám potom problém s dobitými chlapcami, ktorí sa zdráhajú ísť vypovedať.

Aké riešenie by ste poskytli vy?

Je ich mnoho, ale ak mám spomenúť len jednu vec, tak by som určite zakázal nosenie nožov a ručných zbraní, lebo je to zbytočné. V štátoch západnej Európy, kde som bol, nosenie chladných zbraní považujú za trestný čin. Presnejšie, nemôžete pri sebe nosiť nôž, ktorým sa dá zabiť.

Možno dať za pravdu Ottovmu slovníku náučnému, ktorý Slovákov charakterizuje síce ako vysokých, ale aj veľmi mäkkých, a preto manipulovateľných ľudí?

Milujem túto krajinu a nechcel by som žiť inde na svete. Je však pravda, že sme nedostatočne občiansky angažovaní a necháme si šliapať po chrbte. Málo sa ozývame, a to je škoda. Hádam je to dôsledok našej histórie a obdobia gulášového socializmu. Ľudia vedia, že ak budú držať ústa a krok, nič nepokazia a materiálne sa môžu mať dobre. Ja by som nabádal ľudí stavať sa na odpor a angažovať sa ZA niečo a aj PROTI niečomu. Bojovať pritom neznamená nenávidieť. Keby ľudia boli kritickejší, naša spoločnosť by aj inak vyzerala.

Kde sa však v mladých berú sympatie k neonacizmu, ktoré generácia ich rodičov absolútne nepoznala?

Asi som v tom už trochu deformovaný, pretože som roky robil množstvo analýz a snažil som sa tento fenomén pochopiť. Prišiel som totiž na to, že niekedy ide o frustrovaných a inokedy „správne naštvaných" mladých ľudí, ktorí chcú niečo zmeniť, len si, žiaľ, vyberú nesprávny smer. Veď všetky tie „izmy" sa aj tak nakoniec obracajú proti človeku. A história na to dáva dosť dôkazov. Časom to pochopia aj oni, no niekedy je, žiaľ, neskoro, ako pre ich obete, tak mnohokrát aj pre nich.

Je Slovensko xenofóbnejšie ako iné krajiny?

Nerád to hovorím, ale fakt je, že v porovnaní s inými krajinami nám veľmi dlho trvá, kým prijmeme medzi seba odlišnosti, na ktoré nie sme zvyknutí a niekoho „inakšieho".

Zastávate sa aj homosexuálov. Požiadali vás v minulosti o pomoc?

Neraz. Kto sa za nich postaví, ak nie ľudia, ako som ja? Na Slovensku to majú mimoriadne ťažké, nechcel by som byť jedným z nich, už len pre legislatívu a napríklad aj nemožnosť osvojiť si dieťa.

Vráťme sa ešte raz k zvieratám. Doma viac ako desať rokov opatrujeme mačku z ulice. A milujeme ju. Zároveň vlastním aj krásny kožuch a som šťastná, že ho mám. Podpálili by ste mi ho za všetky norky na svete?

V Slobode zvierat som hovoril o rešpektovaní práv zvierat. Ich právo na slobodu a na život. Nejde iba o to, aby sme zvieratá chránili, ale aj aby sme vyhrali boj proti „ich spotrebe". Zvieratá nie sú naše na obliekanie, jedenie, pokusy či zábavu. Ak ide o ochranu zvierat, každé väčšie mesto by malo mať útulok, ktorý by pomáhal nielen zvieratám, aby netrpeli, ale zároveň zabraňoval dopravným nehodám či šíreniu nákaz. Moje názory sú síce radikálne, no konám už umiernenejšie a rozhodne nie som fanatik. A nebojte sa podpálenia kožucha, však aj žuvačka na ňom dokáže urobiť svoje. (Smeje sa.)

Ako dlho ste vegetarián?

Sedemnásť rokov. Veľmi sa mi darí, nechradnem a už tretíkrát som prekročil hranicu 120 kíl. Nemal som problém ani s vegánstvom a nikdy som nepocítil nedostatok energie. Napríklad dnes som si dal pórik s grahamovými rožkami. Veľmi to bolo dobručké. Môj kamoš - šéf českej Slobody zvierat je dlhodobo vegán rovnako s nemalou hmotnosťou. My dvaja dokazujeme, ako sa nám dobre darí aj bez konzumácie mäsa.