Na dámskom večierku v priestoroch bratislavskej Reduty bola po Vilme Jamnickej (101) druhá najstaršia. Celkovo najstaršia herečka v Činohre SND, kde hrá od polovičky minulého storočia. S výbornou postavou, zmyslom pre recesiu, ale aj poéziu a romantiku je stálicou v súčasnosti dosť omladeného súboru. Patrí do hereckej generácie, ktorá sa do dejín slovenského divadelníctva zapísala zlatým písmom. Jej najlepšími kolegami boli nezabudnuteľní herci Ctibor Filčík, Július Pántik, Gustáv Valach aj Martin Gregor, Karol Machata a Štefan Kvietik či Ivan Mistrík. Dnes matka, babička, dvojročná vdova ešte neprestala vnútorne trúchliť za svojím Procházkom. Spomína, ako jej Miro kedysi prebásnil Nezvalovu Manon Lescaut. (Tvrdí, že doteraz najlepšie.) Recituje ju s pokorou profesionála a citom osamotenej ženy. Rodáčka z Čárov, herečka Mária Kráľovičová sa onedlho dožíva osemdesiatky. Napriek veku sa teší dobrému zdravu a vynikajúcej kondícii. Naša Marína z javiska neschádza.

Máte svoj jedálny lístok, režim dňa alebo iné tajomstvo, ktoré vás drží v takejto fyzickej a psychickej pohode?

Veľmi veľa záleží na genetických danostiach človeka. Ja som dostala do vienka dlhovekosť a pohyblivosť. Tú si však uvedomene chránim a pestujem tak, že roky chodievam čerpať sily do Piešťan. Nedám na tieto naše kúpele dopustiť. Vždy si krásne zaplávam, doprajem si rôzne procedúry a pookrejem na tele i na duchu. Základ mi dali výchovou rodičia. Naučili ma žiť podľa Desatora Božích prikázaní a myslím si, že nič lepšie neexistuje. Stretla som úžasných ľudí a ešte k tomu v pravý čas. Keď sa mi uzatvorila nejaká etapa života, vždy sa otvorila iná.

Aký je váš režim dňa, čo robíte od rána do večera?

Napríklad, teraz mám takmer o mesiac premiéru. Dovtedy ma čaká množstvo skúšok a potom sa budem zasa tešiť, ak sa inscenácia zapáči divákom a pravdaže aj kritike. Hru mi ušila na mieru Táňa Kusá a ja v nej stvárňujem Alzhaimerom postihnutú ženu. Aj keď som v skutočnosti protipól tejto postavy, teším sa jej. A že sa dobre držím? Som presvedčená, že povinnosťou ženy je dobre vyzerať aj v truhle. Tak sa snažím.

Aký je váš názor na plastickú chirurgiu?

Vôbec nie som proti, ani nikoho neodsudzujem, kto sa rozhodne prírode trochu pomôcť. Sama som si pred rokmi nechala urobiť neveľký zákrok na tvári. Teraz by sa mi zišlo zreparovať aj hrdlo a časť výstrihu, no už si hovorím, že na toto je pre mňa predsa len trochu neskoro. Lebo, kedysi to dobre robiť nevedeli.

Čo je pre ženu v živote najdôležitejšie?

Pocit, že je milovaná, a preto v bezpečí. Láska je to, čo skrášľuje každú z nás. Skutočné milovanie a pocit, že niekomu na vás záleží, si človek nekúpi za nijaké peniaze. A potom pravdaže, veľmi dôležitý je sex. Pri ňom sa vylučujú hormóny šťastia, ktoré človeka naštartujú. (Vilma Jamnická, ktorá sedí vedľa, súhlasne prikyvuje a polohlasom sa pýta, prečo je na dámskom večierku tak málo mužov. Zdá sa jej preto nudný.)

Ako sa cítite v novom divadle?

Všetko je tam veľmi rovnaké a veľmi veľké. Aby som našla šatne, pamätám si farbu kobercov. Páni majú tuším zelený koberec a my, dámy, červený. Podľa toho vždy viem, kde som.

V Činohre SND ste prežili roky. Čo ste si zobrali so sebou do novej budovy?

Mám tam obrázky a fotografie mojich drahých detí i vnúčat a aj manžela. Moja dcéra Janka je teraz v Prahe, syn v Košiciach, ale každý deň si telefonujeme.

Po dlhom čase, keď ste žili v partnerstve a vrelej symbióze s básnikom Mirom Procházkom, je toto druhá jar, odkedy ste sama. Už ste si zvykli?

Počas nášho spoločného života - teda 56 rokov sme mali na linke celý svet. Prirovnala by som to k Royko pasáži - ľudia cez nás prechádzali a teraz je doma hlucho. Prvé Vianoce, keď som bola osamote, som sa rozhodla prežiť pri mori. V Egypte som pookriala, s dcérou Janou prišla trocha na iné myšlienky. Potom som sa presťahovala do jeho izby, a tam sa spolu rozprávame. Veľmi mi chýba, samota je sivá. A čo bolí, je láska. Partnerstvo nie je len o prechádzke ružovou záhradou. My sme boli k sebe vždy tolerantní. Náš život nebol o tom, že niečo musíme, ale že chceme. A Miro je teraz určite mojím anjelom strážnym, verím tomu, lebo som ho ako posledná objala.

Miro Procházka bol síce básnikom, no istotne vás aj manažoval. Ako ste na tom teraz po tejto stránke?

Manažoval? Skôr ma učil. Vedel všetko. Bol síce novinár, básnik, ale aj ekonomický inžinier. Hovorí sa, že stromy umierajú postojačky, ja by som chcela umrieť na javisku, pri práci. (Ešte by ma však bola škoda, nie?)

Tým, že ste žili s básnikom, spoznali ste zrejme aj veľa českých spisovateľov.

Bolo ich naozaj mnoho a chodievali nielen do Klubu spisovateľov, ale aj k nám domov. Zapôsobil na mňa Vítězslav Nezval v čase, keď Miro pre mňa prekladal Manon Lescaut, osobne som poznala Seiferta, Hrubína, Drdu.

Akí boli?

Úžasní, srdeční, nikto sa nad nikoho nevyvyšoval, všetci sme sa mali veľmi radi. Keď slovenskí herci mali problémy za minulého režimu, vždy našli azyl v Čechách. Tento vzťah a krásny kontakt sa neprerušil dodnes. Nakoniec, najlepšie slovenské herečky urobil Barrandov: Milku Vášáryovú, Daču Turzonovovú aj Zdenku Studenkovú. K nám, ženám, boli filmári na Slovensku vždy macošskí. Chystali si svojich Jánošíkov, partizánov a na nás, ženy trocha zabúdali.

Bolo ťažko zladiť povinnosti domácej panej so všetkým, čo vás čakalo v divadle?

Často som myslela na to, či Janke nie je ľúto, že na všetkých besiedkach a iných podvečerných podujatiach nemala mamu. Ja som tam nikdy byť nemohla, lebo som hrala v divadle. Dcéra mi to však nezazlievala. Deti pochopili, že herecké povolanie je náročné a ak aj niekto večer telefonoval a zháňal ma, povedali: mama nie je doma, mama je v práci.

Vy ste však boli aj prvou profesionálnou televíznou herečkou.

Tradícia slávnych televíznych pondelkov sa zrodila v roku 1956. Prvá inscenácia sa volala Dovidenia, Lucien a mala len dvoch hercov Ela Romančíka a mňa. Pred polstoročím ma oslovil mladý režisér z Prahy, volal sa Ján Roháč. Zavolal mi, či by som si nezahrala v televíznej inscenácii, že pôjde o hodinu textu, dvaja herci v obraze, len pre jeden jedinký raz. Lebo vtedy ešte nebola možnosť záznamu a vysielalo sa v priamom prenose. ‚Je to dobrodružstvo, ale budete prvá slovenská televízna herečka,' povedal mi režisér. A bola som. ‚Prvá televízna herečka Kráľovičová bude hodinu mlieť pred kamerou s Romančíkom a možno, že to nikto nebude ani pozerať.' Smiali sa mi. Kdeže sú tie dobrodružné časy. Vtedy, ani dlho potom sa nikto z hercov nebil o televízne úlohy.

Dá sa to dnes nájsť v televíznom archíve?

Skúšali sme asi mesiac a inscenáciu sme odohrali v školskej telocvični na Zochovej ulici, lebo nijaké štúdiá vtedy neboli. Na pľaci stáli tri kamery a my sme si museli zapamätať, do ktorej sa kedy a ako treba pozerať. Bolo to oveľa ťažšie ako dnes. Ak sme niečo pokazili, nič sa s tým už nedalo robiť - my sme hrali a televízia to rovno vysielala. Nezostal nijaký záznam, ktorý sa odloží do archívu. Na pamiatku zostalo len pár fotografií.

Zaspomínate si na svoje začiatky?

Začínala som v Martine a vydržala som tam dva roky. Od januára 1948 som sa stala členkou Národného divadla. Najskôr sme hrávali v historickej budove, kde vtedy fungovala činohra, opera i balet. V roku 1955 nám dali Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava a všetci sme sa tešili, že budeme mať vlastný stánok. Ešte pred presťahovaním sme ho upratovali, umývali okná s tetou Hanou Meličkovou a škrabkali z nich žiletkami omietku. Myslela som si, že sa do nového Národného divadla nedostanem už ani ako divák! Takže sa mi splnil sen.

Aký bol váš profesionálny rast?

Začínala som od šlabikára. Až neskôr som prešla k čítanke a nakoniec k románom. Spočiatku som hrávala naivky. Nepatrila som medzi herečky, ktoré namiesto Aničky hrali hneď Oféliu. Medzi intelektuálky a kráľovné som sa musela prepracovať. Nebolo to tak, ako si mysleli v Čároch, že som dobre zahrala, ak sa v texte nepomýlim. Bolo za tým veľa práce. Človek si postavu v hlave obracia aj tri mesiace, a to ešte aj pri domácich prácach. Vždy som chcela preniknúť do ich duše a prežívať ich život.

Je pre vás herectvo najdôležitejšie v živote?

Okrem detí naozaj pre mňa znamená jeho najväčšiu náplň. Hovorí sa - čo sa má stať, stane sa. Všetci to máme predurčené. Zamilovala som sa do divadla. Tak, čo si viac môžem priať? Herectvom ľuďom dávam do života silu, radosť, nastavujem im zrkadlo. A oni mi to vracajú. Keď počujem na konci hry aplauz, viem, že moja práca má zmysel.

Máte nejaké veľké nesplnené túžby?

Vždy som sa o kúsok posúvala, nikdy nič veľké neplánovala. Bola som skôr romantička, ale vedela som, že sa musím dostať niekam ďaleko. Aj teraz, keď sa ráno zobudím, teším sa, čo ma stretne. Človek môže žiť sto rokov a ustavične sa niečo nové naučí. Som ako Alenka v krajine zázrakov. Stále sa predo mnou otvárajú nové komnaty.

Na koľko sa cítite?

Tým, že som zdravá, sa cítim veľmi mladá, takže na tridsať. Keď sa však pozriem do zrkadla a vidím tie svoje vrásky... Čas rýchlo preletel. Duša je síce mladá, ale obal zostarol. S tým sa už nič nedá robiť. Som však večný optimista, a tak to aj beriem. Život je krásny, ale veľmi krátky. Mám ho rada a tiež ľudí, dotyky aj bozky.

Čoho sa treba vystríhať?

Človek nesmie mať vrásky na duši. Tak ako sa stará o telo, musí sa starať i o dušu, robiť jej očistu. Mal by mať optimizmus, radosť, fantáziu a zostať hravým dieťaťom po celý život.

Čo je najlepšie na živote?

Práca a láska. Procházka mi vravieval, že je u mňa až na treťom mieste. Najprv je práca, deti a potom on. Nevyžadoval odo mňa nijaké vyváranie ani upratovanie. Hovorieval: ‚Ja som taký zamilovaný, že by som si ten prach ani nevšimol. A ty si herečka, nie upratovačka.' Prednejšie mu bolo, aby som si sadla k nemu, porozprávala a maznala sa s ním.

Ako budete oslavovať?

Doteraz som narodeniny neoslavovala, aj keď nejakú kytičku som dostala vždy. Každý rok som mala len dvadsaťdeväť. Jeden múdry Francúz totiž povedal, že žena nemôže mať viac rokov ako tridsať. Svoje narodeniny oslávim najprv prácou. V inscenácii S mamou, ktorá sa pripravuje na moju počesť premiérovo 8. júna, hrám s Miškom Dočolomanským, Leopoldom Haverlom, Ferkom Kovárom, Ďurkom Slezáčkom a Dačou Thurzonovovou. No a potom si posedím s deťmi.