MICHAL HVORECKÝ pochádza z generácie, ktorá sa realizuje všade inde okrem literatúry. Čerstvý tridsiatnik už patrí medzi našich najznámejších spisovateľov a ako jeden z mála vydáva aj v zahraničí.
V týchto dňoch mu vychádza tretí román nazvaný Eskorta.
Je pravda, že pre svoju novú knihu ste nadlho úplne vypustili mnohé veci?
„Sedel som nad ňou rok a pol, takmer denne. Vznikala v Hamburgu, aj preto sa nakoniec stala knihou o Bratislave. Uvedomil som si, že mi chýba toto mesto, aj jazyk. Vôbec som totiž nehovoril po slovensky, iba písal. O to viac som si uvedomil, odkiaľ pochádzam.“
Bratislava sa však skloňuje aj vo vašich starších knihách.
„No zďaleka nie tak intenzívne. Tentoraz akoby sa jednou z hlavných postáv stalo samotné mesto. Mal som túžbu vrátiť sa k svojmu prirodzenému štýlu a posunúť ho tematicky niekam inam. Predchádzajúci román Plyš bol pre mňa štylistickou výzvou. Je napísaný iným tempom, iným jazykom a dosť vybočuje z mojej doterajšej práce. Pri Eskorte som si dal zvlášť záležať na editorskej práci. Chcel som vykrátiť všetok balast, aby sa kniha dala čítať rovnako ľahko, ako sa mi písala.“
V texte sa objavujú aj motívy známe čitateľom SME z vašich pravidelných stĺpčekov a článkov. Mali ste málo materiálu?
„Veľa ľudí sa ma pýtalo, či neplánujem zbierku stĺpčekov a článkov zo SME. Dnes to robia mnohí autori, no priznám sa, mňa to neláka. Za oveľa dôležitejšie považujem napísať nový román. Moje stĺpčeky sú často mikropoviedky, predpríprava na knihu. Urobil som výber z tých, ktoré sa mi páčili, a zopár ich začlenil do textu.“
V úvode nového románu Eskorta opisujete bývalý režim, ktorý padol, keď ste mali dvanásť rokov. To sú vlastné spomienky?
„Prekvapuje ma, že si toľko pamätám. Také zvláštne detaily, aj veľmi vážne, politické. Veľa ľudí z mojej generácie reálie svojho detstva spozná, vyrastanie v tom zvláštnom normalizačnom období má v knihe dôležitú úlohu.“
V Nemecku aj v Čechách sa na éru komunizmu dnes väčšinou spomína aspoň s nostalgiou, u nás ju spisovatelia a filmári akoby obchádzali. Aj preto ste sa rozhodli časť príbehu posadiť práve do tejto éry?
„Prekáža mi romantizujúci charakter týchto spomienkových kníh a filmov. Ja som sa pokúsil vytvoriť hrdinu, ktorý až neuveriteľne zveličuje a všetko vidí stokrát černejšie, ako to naozaj je. Sú tam pasáže vychádzajúce z môjho života, no nie je to autobiografická kniha. Je to fiktívny príbeh. Narúšaný napríklad stĺpčekmi a narážkami na reálne postavy. Tie stĺpčeky sú však často fikciou, nie záznamom môjho života. Eskorta vychádza zo skúseností viacerých ľudí v mojom okolí. Plyš bol oveľa osobnejšiou knihou svojou témou závislostí a posadnutosti médiami.“
Dá sa povedať, že Eskorta je generačný román?
„Áno. Je to zúčtovanie s rovesníkmi aj so sebou samým. Možno tvrdé, ale realistické. Hlavná postava Michal Kirchner je typický Bratislavčan – nadáva na povrchnosť, provinčnosť, so všetkým je nespokojný, ale sám je rovnaký, ak nie horší. Je to majster preháňania. Nepopieram, že hlavného hrdinu často štvú tie isté veci ako mňa. Tá postava je vďačná v tom, že sa cez ňu dajú vypovedať veci, ktoré by som ťažko mohol hovoriť ako človek.“
Na obálke stojí „zábavný román o mladej generácii“. Na mnohých stranách to však tak nevyznieva.
„Sú tam aj veľmi smutné pasáže, no snažil som sa, aby dominoval humor, vďaka ktorému som sa vyhol prvoplánovému kritizovaniu komunizmu či kapitalizmu. Iľf a Petrov si vytvorili obraz nepriateľa režimu, aby cez neho mohli nadávať na režim, pretože jeho úhlavný nepriateľ to predsa smie. Je to osvedčený princíp satiry, stále funguje. Asi aj preto som Eskortu písal s veľkým pôžitkom a ľahko.“
V knihe sa strieda niekoľko časových rovín a na záver je krátky ironický pohľad na budúcnosť Slovenska v područí kórejskej automobilky. Keď sa tento text dávnejšie objavil v SME, vzbudil veľký rozruch. Preto ste ho zrecyklovali?
„Je to radikálne prepracovaná verzia, vynechal som prvoplánové narážky na KIA. Lákalo ma urobiť epilóg ako filmový strih o tom, čo robia postavy o desať rokov. Tak som zatiaľ žiadnu knihu nezakončil.“
Možnosťou urobiť druhý diel?
„Nie. Myslím si, že hlavný hrdina toho prežije naozaj dosť (smiech).“
Kniha má štyri relatívne samostatné časti, v ktorých sú tematicky veľké skoky. Neprekáža vám, že asi nie každý dokáže sledovať dej?
„Moja generácia je odchovaná videoklipmi, reklamou a obrovskými rýchlosťami strihu, vďaka ktorým surrealistické postupy prenikli do mainstreamu. Myslím si, že nám také skoky neprekážajú. Sme zvyknutí prijať príbeh, ktorý sa odrazu začne na inom mieste, v inom čase.“
Opisujete aj generáciu literátov-tridsiatnikov zarábajúcich v reklamných agentúrach, ktorí nemajú čas realizovať sa. Ako sa dá získať pár mesiacov nerušeného písania bez toho, aby spisovateľa pozvali na povestný zámok do Budmeríc?
„Dostal som možnosť za veľmi výhodných podmienok bývať v malom byte, v meste, kde som nikoho nepoznal. Izoloval som sa od sveta s vypnutým mobilom a s odhodlaním, že tento príbeh chcem vyrozprávať. Denne som desať hodín trávil pri laptope a okrem stĺpčekov pre SME som odmietal iné džoby. Myslím, že v dnešných slobodných časoch to ide pomerne ľahko. Minul som síce všetky úspory a istý čas budem žiť na zníženom rozpočte, ale inak to robiť neviem. Keď som v Bratislave, ťažšie sa sústredím na písanie. Navyše, je šanca, že aj táto kniha vyjde v Nemecku, čo je pre mňa dostatočná motivácia.“
Tvrdenie, že literatúra je poslanie a peniaze sa zarábajú inak, je teda len mýtus?
„Ide o priority. Určite človek nezarobí toľko, aby kúpil dom, ale v pohode prežije a môže sa venovať iba písaniu. A to je dôležité. To som v tejto fáze života chcel a už päť rokov sa mi to darí.“
To považujete za najväčší bonus?
„Určite. Vďaka knihám som precestoval kus sveta. Ako dieťa som nemohol nikam cestovať, po revolúcii som zas nemal peniaze, ale v posledných troch rokoch som sa dostal do mnohých krajín a stretol veľa zaujímavých ľudí. Otvorili sa mi oči.“
V čom?
„Keď človek zažije nemecký knižný trh a vidí, ako tam fungujú vzťahy a mechanizmy, získa väčšiu pokoru a úctu. Prestane sa na veci pozerať s komplexmi a skreslenými predstavami o našej kultúre a literatúre. Predstava, že je nereálne pokúšať sa presadiť, je nepravdivá. Svet je veľmi otvorený aj tomu, čo sa deje u nás. Má to však aj druhú stranu – strávil som štyri mesiace na turné, každý druhý večer som musel hodinu a pol zabávať publikum v nemčine, čo nie je ľahké.“
Stále existujú predsudky o spisovateľovi z východnej Európy?
„Čiastočne. Dúfam, že som v tomto smere svoje mikropercento urobil a ľudia v Nemecku videli, že existujú autori schopní dorozumieť sa a slušne prezentovať to, čo robia a prečo to robia. A neopíjajú sa počas prednášky (smiech). Som naozaj zvedavý, čo sa bude hovoriť o tejto knihe, je odlišná od toho, čo som doteraz napísal.“
Obsahuje prekvapivo menej citátov, používania svetových obchodných značiek aj málo dialógov.
„Ja si myslím, že ich tu je najviac. Dialógy sú veľmi ťažká vec a stále sa ich učím písať. No hlavný hrdina je osamelý človek, so svojimi klientkami sa väčšinou nerozpráva, iba miluje. Dlho nemá s kým hovoriť, až pokým sa nezrodí jeho prvý vzťah. Obával som sa písať o človeku, ktorý v sebe popiera lásku, no odrazu sa zamiluje, a to práve do oveľa mladšej ženy, ktorú neznáša. Vždy hrozí klišé. Ale to balansovanie na hranici gýča je vzrušujúce.“
Väčšinou sa knihy dostanú na plátno až po istom čase, keď sa stanú bestsellermi. Je pravda, že Eskortu už chcú v Čecháchsfilmovať?
„Ľudia z Bionaut Films/Filmbrigade ma oslovili dávnejšie. Prečítali si moje predchádzajúce knihy, ale chceli vyslovene filmový príbeh. Povedal som im, že jeden práve dokončujem a poslal som im rukopis. Zapáčil sa im.“
S knihou Lovci & zberači sa spája niekoľko mystifikácií, ani názov tejto firmy neznie príliš realisticky.
„Je to skutočná pražská firma, ktorá má filmovú a televíznu časť. Bionaut má za sebou filmy ako Žralok v hlave alebo Smradi, Filmbrigade vyrába pre televíziu seriál Letisko. Je mi sympatické, že ide o mladú, ale veľmi profesionálnu spoločnosť. Kúpili práva na Eskortu a teraz uvažujeme o tom, či budem spoluautor scenára. Neverili by ste, ale v 21. storočí je veľký problém nájsť na Slovensku a dokonca aj v Čechách scenáristu, ktorý by vedel takúto tému dobre spracovať. Niekto, kto by mal prax so žánrovým filmom pre mladých.“
V niektorých dramatických scénach Eskorty sa objavia citáty z hitovky Last Christmas – George Michael teraz koncertoval v Bratislave. Náhoda alebo zámer?
„Práve som si hovoril, že na Georgea Michaela by som išiel, iba keby zaradil Last Christmas (smiech).“
Nakoniec nezaznela.
„Na začiatku leta by to bolo dosť čudné. Ale ten text hrá v knihe dosť kľúčovú úlohu. Je absurdne romantický a do tej situácie sa mi zdal vhodný. Či chcem, alebo nechcem, Vianoce sa mi vždy spoja s touto piesňou. Wham ju mysleli vážne a mne sa vlastne páči, hoci pôsobí ako paródia.“
Veľa ľudí prekvapil váš vzťah k opere. Nie je to len trochu snobská póza?
„Ako dieťa ma dosť často vláčili do filharmónie, v puberte som proti klasike rebeloval, dnes niečo vo mne oslovuje. Veľmi rád si vypočujem nový album Timbalanda alebo Björk, ale pop ma už príliš nebaví. Je ho priveľa. Operu som začal vnímať z iného hľadiska - ako silné príbehy. Jej spôsob réžie a rozprávania ma oslovuje viac ako činohra. V berlínskej Staatsoper stretnete pankera, skejtbordistu a zároveň noblesnú dámu, ktorá si kúpi vstupenku za tristo eur. Z toho sa rodí otvorenosť rôznym trendom, na strane publika aj tvorcov. Myslím si, že ešte nikdy nebola operná scéna taká pestrá a inšpiratívna ako dnes.“
Nadšencom pre klasiku bol aj filozof a spisovateľ Egon Bondy, s ktorým ste sa blízko priatelili, a ktorý nedávno zomrel. Minulý týždeň bola v Prahe konferencia na jeho počesť, kam pozvali aj vás. Aké to tam bolo?
„Zvláštny zážitok. Ocitol som sa na jednom pódiu s Ivanom Jirousom, Petrom Uhlom a Martinom Machovcom, čo bola pre mňa pocta. Bolo to zaujímavé, no trochu mi prekážalo, že čím dlhšie to trvalo, tým viac sa šírila skepsa a slová ako komercia, vykorisťovanie kapitalizmom, zlé médiá. Klišé šli hlavne z publika. Prišlo veľmi veľa ľudí, najmä mladých, na čo by bol Bondy hrdý. Preto som povedal: Ľudia, uvedomte si, čo sme dosiahli. Za to, čo robíme dnes, sa kedysi zatváralo.“
Aká bola reakcia?
„Nastalo ticho. Publikum bolo skôr naladené na apriórnu kritiku dnešných pomerov, čo je podľa mňa trochu škoda. Som veľmi šťastný, že žijem práve dnes. Môžem povedať, že žijem svoj sen. Tak prečo by som sa mal sťažovať? Len pomaly si uvedomujeme, že sa máme dobre.“
V knihe je veta, že Západ je teraz na východe. Naozaj si to myslíte?
„Kniha je o úpadku Západu a vzostupe Východu. Naša generácia prežíva akoby obrátenie rolí. Jasné, že v románe zveličujem, v Bratislave napríklad už funguje metro a je akýmsi európskym Dubajom. No má to reálny základ. Moja osobná skúsenosť je, že Nemci sa jednostaj sťažujú, stále na všetko nadávajú. U nás je populačná explózia a dobré ekonomické výsledky. Keby sa v Nemecku objavila správa o desaťpercentnom raste, tak asi vyhlásia štátny sviatok. U nás sa však na druhej strane prehlbujú rozdiely medzi mestom a vidiekom. Myslím si, že tento kontrast budeme ešte intenzívne prežívať.
