Keď na Slovensku napíšete knihu o cirkvi, zaváňa to publicitou. Keď v nej navyše cirkev kritizujete, zaváňa to škandálom. A ak je hrdinom kňaz, ktorý sa z takých či oných dôvodov vykašle na celibát, no nie na službu Bohu, zaváňa to Petrom Bilým.
Aj najnovšia kniha tohto autora pokračuje v línii trefnej, no nie zbytočne moralizujúcej drobnokresby pomerov našej periférnej slovenskej každodennosti. Robí to pritom z nadhľadu, bez vágnych póz a predovšetkým zmysluplne.
Ak totiž i dnes počúvate vyhlásenia niektorých slovenských politikov, cirkevných hodnostárov alebo iných odborníkov a agentov s teplou vodou, nestačíte sa čudovať, v ktorom storočí to vlastne žijete.
„Je kňaz. S celibátom sa rozlúčil iba nedávno. Predpokladá, že dočasne. Pri každom pomere si hovorí, že je už ten posledný.“ Bilého hrdina Ján Kasanovský sa rozhodol slúžiť Bohu. Možno trochu po svojom, no úprimne. I preto pri prvej príležitosti odchádza z košického seminára, ktorý mu pripomína kasárne, do Talianska. Aby sa stal kňazom a neprišiel pritom o svedomie. „Myslíte si, že budete na omšiach potrebovať viac filozofiu alebo liturgický spev? Ako chcete byť kňazom, keď neviete spievať?!“
Podobných predstavených tu nájdete neúrekom. Don Giovanni však nie je iba výsmech smerovaný do tváre cirkvi.
Nešetrí ani minulý režim, presnejšie, všetkých tých obracačov kabátov, ktorí hneď ako sa doštrngalo na námestiach kľúčmi, boli tými najdôležitejšími disidentmi. Len tie stranícke knižky rýchlo skryli pod posteľ.
Iste, Don Giovanni možno je kniha, z ktorej sa budú pretáčať zreničky mnohým príslušníkom slovenského kléru. Predovšetkým je to však román, teda fikcia. Napriek tomu, že autor s cirkvou nejaké tie skúsenosti má za sebou a vy sa nemôžete zbaviť pocitu, že do značnej miery to je text o ňom samom.
To najdôležitejšie: je to román, ktorý sa náramne dobre číta a pravdepodobne je najlepšou Bilého prozaickou knihou. I keď téme cirkvi a vzťahom v nej sa venoval už vo svojom prozaickom debute, Démone svätosti.
Bilý však píše tak, ako by Hvorecký či Matkinová vždy písať chceli, no bohužiaľ. Sviežo i vtipne, nijaké zbytočné intelektualizovanie, snobské pózy, hranie sa na trendy a tvárenie sa, že ste nad vecou, pričom ste často konzervatívnejší ako tí, ktorých s takou radosťou kritizujete.
A predovšetkým, nijaké frázy a frázičky, ktoré sú pri dvadsiatej strane zábava, pri štyridsiatej už pomaly rozčuľujú a pri stej chcete pre ne text rituálne podpáliť.
„Kritické myslenie tam bolo synonymom pýchy a nikto z predstavených o tomto nepísanom zákone navonok nepochyboval.“ Autor na úvod varuje, že ak sa čokoľvek z tejto knihy ponáša na realitu, je to možno vaša osobná paranoja. Lenže, čo ak nie?
Peter Bilý: Don Giovanni.
Slovenský spisovateľ. Bratislava, 2007.
