Názov najnovšej básnickej zbierky Jána Štrassera Staré železo (Albert Marenčin - Vydavateľstvo PT, Bratislava 2007) evokuje všeličo: že tu autor zhromaždil verše, súce podľa neho do starého železa, alebo že sebaironicky pomenúva básnický subjekt, ba vnucuje sa aj predstava niekdajších tzv. handrárov, zberačov, ktorí vykrikovali po uliciach „handry, kosti, staré železo“.
Štrasserove básne sú však všetko iné, len nie staré železo. Úspešný básnik, vynikajúci textár nehýri síce mladistvým elánom a bezbrehou neviazanosťou, naopak, do jeho poézie sa vkrádajú motívy plynúceho času („postoj, chvíľa, si krátka“), no nič mu nie je vzdialenejšie ako zúfalstvo nad vanitas vanitatum.
Nelamentuje, iba konštatuje pre neho príznačným spôsobom: celú zbierku totiž charakterizuje ironické ladenie, ktorému výdatne pomáhajú slovné hry a hračky.
Štrasser využíva možnosti slova, ba priam sa v nich vyžíva, čo vedie neraz k efektom až samoúčelným. Za takú napríklad pokladám Nedonosenú báseň: „Dlho som sedel nad ňou,/ už vtedy som ju nemohol zniesť./ Napokon som ju vysedel/ a teraz ju nemôžem vystáť“ alebo formou veršov vyrozprávaný vtip v texte Výťah náhle zastal..., keď sa muža v zakliesnenej kabínke okoloidúci spýta, či šiel hore, či dole.
Zväčša sú však tieto eskamotérstva a ohňostroje zmysluplné a Štrasser nimi vyjadruje rozličné ľudské situácie, sentencie, postrehy, ktoré jeho texty posúvajú k mnohovýznamovosti.
Zbierka zaujme aj pestrosťou básnických foriem. Štrasser sem zaradil cyklus osemnástich haiku (trojveršia obsahujúce 17 slabík), niekoľko sonetov, rispet. Ostatné básne sú strohé útvary, miestami rýmované, kde sa prejavila autorova nápaditosť, najmä pokiaľ ide o výpovede na tému jednotlivec a život, zmysel bytia, mužsko-ženské vzťahy.
Ak kedysi Albín Bagin vyzdvihol v Štrasserovej poézii „ostro rezané lyrické aforizmy“, takouto zovretosťou sa vyznačujú i básne z tejto zbierky. Štrasser nie je rozvravený alebo zložito zametaforizovaný, ale jeho prostota má hĺbku či smeruje k hĺbke, lebo autor má na mysli väčšinou posledné veci človeka.
Napríklad Skeptické haiku: „Po nás potopa?/to by sa nám hodilo,/ je však pred nami“ alebo iná báseň: „Keď ma budete/ obkladať drevom, vyberte/ kvalitnejšie, nech pekne znie,/ keď si naň zvnútra zaklepem/pre šťastie.“
Citácia je z poslednej časti zbierky nazvanej 11.55, čiže o päť minút dvanásť, ktorá najmä v básňach o cintoríne pôsobí až mrazivo. Na druhej strane treba povedať, že Štrasserova obraznosť má v sebe aj silnú dávku čierneho humoru a tomu je dovolené vtipkovať na účet kohokoľvek a čohokoľvek, nech by to bolo aj to najrešpektovanejšie.
Staré železo je zbierka, ktorá nerozosmieva, skôr drása a znepokojuje.
