. Zvyčajne si radšej pospal, potom ako dlho do noci čítal alebo si predstavoval (dosť nepresne a priznajme, že aj veľmi naivne) to, čo narážalo na breh kdesi za jeho oknom. More.
Pravdaže, vedel ako vyzerá na povrchu, poznal tie letmé pohľady, keď náhlivo kráčal popri ňom vybaviť nejaké neodkladné záležitosti ulicou, čo vedie do mesta. Ale vstúpiť doň sa neodvážil, mal z toho panický strach. Raz, mal vtedy asi tri roky, to skúsil. Na krátku, celkom kratučkú chvíľu. Vzápätí, ako nemotorne vkročil do slanej vody, niečo sa mu omotalo okolo nohy a tak silno ho popálilo, že ho kričiaceho o život museli vyniesť von a liečiť z bolestí niekoľko týždňov. Túto udalosť si, pochopiteľne, nepamätal, rozprával mu ju len jeho otec. Ale už spomienku zobral za svoju, privlastnil si ju, dokonca v najhlbších predstavách cítil strašnú bolesť, ktorá mu zrazu zachvátila celé telo, akoby sa ocitol uprostred horiaceho domu.
***
Nehybnosť teda zažil len párkrát. Vzduch stál a nič sa nehýbalo, akoby všetky živé aj neživé veci zrazu tuho zaspali a malo to tak zostať, až kým sa nezjavia prvé lúče vychádzajúceho slnka. Oči ho pálili, akoby v nich mal nasypaný piesok. Nikdy mu nenapadlo vyjsť o tomto čase von. Nevládal by tak urobiť, pretože nadránom sa cítil ako neforemná améba bez kostí, len s pocitom, že nebol stvorený pre túto hodinu dňa, že ešte musí zaspať a zabudnúť na všetko, čo videl. Inak by sa niečo mohlo stať, nejaké veľké nešťastie. Takto to vnímal v polospánku.
Možno to celé spôsobil ten sen, z ktorého sa strhol.
Na najtemnejšom mieste, kdesi hlboko v mori, ležalo lesklé, pestrofarebné, trblietajúce sa zviera. Nádherný útvar, nerušene v odľahlom zákutí. Zviera sa ukrývalo v zvláštnej schránke. Otvárala sa mu v ruke keď ju vzal medzi prsty. Zviera sa ho nebálo, pokojne naňho hľadelo a on si ho prekvapene a bojazlivo prezeral. Schránka bola akousi lastúrou nezvyčajného tvaru. Zrazu pocítil neopísateľný smútok. Plával, vznášal sa vo vode a zvieralo mu srdce.
Pohľad mu padol na dno. Bolo posiate tisíckami podobných schránok, veľkých i malých. Bolo ich veľa, všade naokolo. Pustil lastúru z rúk a natiahol sa za ďalšou. Vedel, že v každej schránke bude iné divotvorné zviera a on bol dychtivo zvedavý aké. Chcel ich vidieť všetky. Všetky! Chcel nazrieť do každej z nich.
Už bol na dosah. Stačil len malý kúsok. Vtom sa začal dusiť. Cítil, ako mu nos aj ústa zalieva voda a ako stráca vedomie.
A potom sa strhol. Posadil sa na posteli spotený. Srdce mu prudko bilo a trhane dýchal. Vytriešťal oči do kalného svetla, ktoré sa predieralo cez žalúzie a na chvíľu nevedel, kde sa vlastne nachádza.
***
Sen ešte nevyprchal.
Omieľal si ho v hlave. Málokedy sa mu snívalo, nikdy nie živé sny a takmer vôbec si ich nepamätal. Tento ho vydesil a prekvapil svojimi farbami a silou. Veď ľuďom sa predsa sníva čiernobielo, premýšľal, tak čo to teda má znamenať? Popri týchto úvahách si prehodil niečo cez plecia a vyšiel von. Vdychoval nehybné ranné povetrie.
Mieril pomaly k moru.
Presvitalo cez nízke stromy, ktoré lemovali jeho záhradu. Prešiel cez cestu a zastal na jej okraji. More vyzeralo pokojne a mierumilovne. Zvlnená plachta, na ktorej o tejto, preňho stále neuveriteľnej hodine neplávali ani lode, ani čajky. Potom opatrne zišiel na pláž posiatu drobnými kamienkami.
Kráčal po brehu. Behali po ňom kraby medzi vyvrhnutými mušľami a rôsolovitými zhlukmi buniek, čo kedysi mohli byť medúzami, pomedzi kusy dreva a chuchvalce rias. Ako zvyšky veľkej hostiny – pomyslel si. V noci bola búrka a vyniesla na breh všetko, čoho sa more chcelo zbaviť. Čo chcelo vypľuť.
Zrazu si uvedomil, že takto blízko sa ešte nikdy neodvážil, vždy len rýchlo prešiel s ľahkým mrazením na chrbte okolo a usiloval sa nepozerať nikam inam, len pred seba. Aj teraz sa úzkostlivo snažil, aby sa ho ani nedotkli výbežky slanej vody, ktoré oblizovali pláž a sem-tam sa dostali až celkom blízko k jeho bosým nohám. Práve vrcholil príliv.
Mimovoľne kopol do niečoho bieleho. Zohol sa a zdvihol to. Sépiová kosť. Už mu ju párkrát priniesol ukázať synovec. O sépiách vedel len z kníh. Vedel, že sa z nich kedysi vyrábal atrament. Prezeral si ju. Bola ľahká, na pohľad hladká a zároveň – keď po nej prešiel prstami – drsná. Biela.
V mori má smrť bielu farbu. Všetko sa v ňom rozloží a rozpadne. Voda rozruší bunky, ryby ich ohlodajú, more všetko strávi ako mnohorozmerný žalúdok veľkého zvieraťa. Všetko mŕtve v ňom zbelie a stratí farbu. Rozprával mu o tom synovec.
Spolu so ženou ho prehovárali, aby šiel s nimi na pláž. Aspoň na chvíľu. Aby videl, že nie je čoho sa báť. Občas naňho takto naliehali, ale bral to skôr ako hru na akési prekáranie, ktoré nemá koniec. Vždy totiž povedal, že si to ešte premyslí, že radšej inokedy, možno ďalší deň, alebo proste nabudúce. Neustále to odkladal.
Ale o to viac sa pýtal. Takmer s každým, koho stretol, a dal sa s ním do reči, skôr či neskôr reč zvrtol na jedinú tému. Na ryby a kraby, na to, aké je to ich more špinavé, čo je poznať podľa malých čiernych chuchvalcov ropy, alebo aké je čisté, priehľadné, že sa dá vidieť až do hĺbky. Ako vlastne fungujú lode, ako vyzerá lov perál a kde sa, doparoma, vlastne v tom zvierati, v tej mušli nachádzajú, ako vzniká príliv a odliv, a že s tým má vraj niečo spoločné mesiac. Že čajky už celkom obsadili trhovisko v meste a vytlačili vrabce a holuby, že veľká rybárska loď, čo kotví v prístave môže so sebou prilákať žraloky. Alebo porozprával, čo počul a nikdy nevidel (tak ako aj mnoho iných vecí) – že hviezdica uloví ježovku tak, že sa na nej usadí, vyvrhne svoj priesvitný rôsolovitý žalúdok, celú ju obalí a postupne strávi. Nikoho to veľmi nezaujímalo, pretože každý mal s morom dočinenia už nespočetnekrát a bola to teda každodenná a možno už aj trochu nudná a otrepaná záležitosť. Ale jemu ani tak nešlo o to, aby zaujal svojich spoločníkov, skôr sa vždy chcel niečo dozvedieť od nich. Nejaký zaujímavý detail, nejakú drobnosť.
Skladal si v hlave veľkú nepochopiteľnú skladačku, ktorá sa nazývala more.
***
Možno to naozaj spôsobil ten sen, ale urobil prvý krok.
Nestihol si to ani premyslieť a to bolo dobre, lebo inak by ho nikdy nespravil. A zrazu, ani nevedel ako, sa ocitol po členky vo vode. Pokožkou sa mu šíril príjemný chlad. Cítil vodu, ktorá nebola úplne obyčajná, skôr mala konzistenciu olivového oleja. Čakal. Telo si na ňu pomaly zvykalo. Uvoľnil sa. Bol prekvapený. Nikde žiadna bolesť, ani nič, čo by bolo nepríjemné, skôr naopak. Usmial sa. Bol na seba hrdý.
No ešte stále čakal, že sa niečo stane. Niečo nepredvídateľné. Obzeral sa ustavične okolo seba. Nič nezvyčajné si nevšimol. A po tele nahor mu stúpali malé sklenené mravce, tak si to predstavoval. Milióny maličkých priesvitných mravcov. Zaplavovali mu pokožku a jemu to robilo dobre.
Odvážne vstúpil do mora až po pás. Vnímal, ako ho nadnáša, ako ho nadľahčuje. Telom sa mu rozlievalo príjemné mrazenie. Kráčal hlbšie. Cítil masu vody. Bol šťastný. Na malý okamih mal pocit, že väčšie šťastie nikdy v živote nezažil.
Voda mu siahala po plecia. Slastne zatváral oči. Vychutnával si, ako plynie okolo neho, ako plynie cez neho.
Rozhodol sa, že sa vráti. Že vybehne z vody a o všetkom porozpráva svojmu synovcovi. Hneď teraz! Chcel spraviť prvý krok, ale išlo to veľmi ťažko. Mával rukami, rozhŕňal vodu, ale nič to nepomáhalo. Voda mu podrážala nohy. Zapierala sa do jeho slabého tela. Neustálym tlakom mu bránila v ceste na breh. More ho odmietalo pustiť späť.
Vydesilo ho to. Zmätene pozeral na pláž. Už takmer nedočiahol na dno ani špičkami prstov. Chcel kričať, ale v ústach cítil iba prudkú slanosť vody. Voda ho vliekla preč.
Na more ho ťahal silný spodný prúd.
***
Policajný maják farbil príboj striedavo do modra a do červena. Bol neskorý večer. Z druhej strany zálivu sem doliehala hudba a občas aj smiech zabávajúcich sa ľudí. Tmu párkrát preťal blesk z fotoaparátu. Dvaja muži ťahali telo vybielené morom z vody. Bolo dotrhané od rýb a ostrých skál.
„Naozaj neviem, prečo to vlastne spravil. Nič mu nechýbalo,“ mumlal muž na zadnom sedadle policajného auta. „Nemal predsa dôvod...“
„Možnože si chcel len zaplávať a...“
„Nevedel plávať. Do mora by nikdy nevkročil!“
Spotený policajt odfúkol a utrel si čelo chrbtom ruky. Prehodil pár slov k fotografovi, ktorý sa rozhodol spraviť ešte jeden záber.
„Ľudia sa často zabijú pre úplnú hlúposť...“ ozval sa jeho kolega, ktorý si niečo zapisoval do notesa. „Aj minule sme jedného takto našli. Skočil z mosta. Nikto mu v tom nevedel zabrániť.“
„Aha! Čo je to tam?“
V tme nehybne ležal zvláštny predmet medzi vlhkými riasami. Vyvrhnutý na breh. Mohol to byť mŕtvy morský živočích, alebo niečo podobné. Zaleskol sa vždy, keď naň dopadlo svetlo.
Fotograf sa zohol a opatrne ho zdvihol.
Natiahol ruku a vystrel dlaň.
Bolo to ľudské oko prichytené medzi dvomi lastúrami, akoby ukryté v schránke. Dúhovka si zachovala modrú farbu ako zázrakom.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala.Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
Juraj Puchovský: Bez názvu (2002, uhoľ, tempera, vypaľovanie, preglejka, 215 x 122 cm).
O autorovi
Peter Krištúfek sa narodil 23. júna 1973 v Bratislave, vyštudoval filmovú réžiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Niekoľko rokov moderoval nočné relácie na rádiách Ragtime a Twist. Nakrútil dva stredometrážne hrané filmy Noci na slnku a Aký nádherný svet! a televízny film Dlhá krátka noc. Režíroval dvanásť častí literárneho mesačníka Silná káva a v súčasnosti pre STV režíruje reláciu Umenie ’07. Píše krátke prózy, stal sa trojnásobným finalistom literárnej súťaže Poviedka. Debutová zbierka poviedok Nepresné miesto (2002) získala prémiu Literárneho fondu. Druhá kniha má názov Voľným okom (2004) a tretia kniha - novela sa volá Hviezda vystrihnutého záberu (2005). Najnovšia kniha Rota pomalého nasadenia (2006, spoluautor Dado Nagy) obsahuje nepoužité scény kultovej série rovnomenných detektívnych filmov. Pripravuje na vydanie svoj prvý román s názvom Šepkár.
