Jeho meno figuruje na plagátoch prestížnych svetových operných scén. Vo februári k nim pribudla kráľovská opera Covent Garden v Londýne a len nedávno dosiahol ďalšiu špičkovú métu - milánsku La Scalu. Debutoval tam ako Laca v opere Leoša Janáčka Jej pastorkyňa (v zahraničí uvádzaná ako Jenůfa). Žiari ako ďalšia operná hviezda z rodiny Dvorských. Angažuje sa aj vo funkcii prezidenta nadácie Memory, ktorá pomáha ľuďom postihnutým Alzheimerovou chorobou. Teraz sa zaskvel v Suchoňovej Krútňave, ktorú pod režijnou taktovkou Juraja Jakubiska uvádza Opera SND v novom hudobnom naštudovaní Ondreja Lenárda. Miroslav Dvorský však viac spieva vo svete ako doma.

Aký máte vzťah ku Krútňave, ktorou sa mala otvárať nová budova SND?

Je to krásna opera. Mám ju veľmi rád, pretože ide o melodické, dramatické a veľmi slovenské hudobné dielo. Maestro Suchoň, hoci je moderný skladateľ, písal ešte veľmi tonálne a vložil do Krútňavy veľa ľudových motívov. 20. mája to bol v postave Ondreja môj osobný debut. Je to ťažký, ale aj veľmi vďačný part a ja ho rád spievam. Pri jeho naštudovaní sa mi veľmi dobre spolupracovalo s Ondrejom Lenárdom, ktorý je špecialistom na Suchoňovu hudbu a vynikajúcim operným dirigentom.

V zahraniční sa však hráva podstatne zriedkavejšie ako Janáčkova Jej pastorkyňa. Prečo?

Je to škoda, myslím si, že operný svet Krútňavu zatiaľ dostatočne „neobjavil". Aj keď bola doteraz doma aj vo svete uvedená v 43 inscenáciách, verím, že je len otázkou času, kedy si nájde stabilné miesto na svetových javiskách. Presne tak, ako kedysi „objavili" Janáčkovu Jenůfu, Káťu Kabanovú a iné diela, verím, že raz spoznajú aj Suchoňovu Krútňavu. Jej krásnu hudbu, ale aj morálne silný príbeh.

Hovorievate, že vaším mottom je: divadlo sa stalo mojím životom, mojou malou drogou, ktorá ma stále posúva vpred. Kedy sa to stalo?

Ani neviem. Ako chlapec som začal veľmi skoro vnímať krásne operné umenie, ktoré ma postupne začalo čoraz viac opantávať. Keď som dlho na „hosťovačke" v zahraničí, veľmi sa teším domov, kde si môžem oddýchnuť a uvoľniť sa. Ale keby som nemohol spievať, neviem, ako by som to zvládol. Spievanie je neoddeliteľnou súčasťou môjho života.

Brat Peter bol vždy vaším vzorom, aj pre neho ste sa stali operným spevákom. Neprekážalo vám porovnávanie?

Samozrejme, že nás porovnávali, sme pokrvní bratia, obaja operní speváci, občas sme sa aj alternovali. Zaväzovalo ma, že brat preslávil naše meno, stal sa jednotkou na svete. Tak som sa aj ja usiloval meno obhájiť. Nebola to však moja jediná priorita. Snažil som sa vždy čo najlepšie robiť svoju prácu, hľadal som vlastnú cestu a našiel tak stabilné miesto na poli opery. Tak sa postupne všetko vykryštalizovalo a pomaličky som prestal byť iba bratom Petra Dvorského a začal som byť sám za seba. Je to tak, ako keď naberiete do nádoby vodu z potoka a necháte na čas odstáť. Pomaly sa na dno usadí kal a nad ním ostane číra voda.

Ste obaja tenori, obaja bradatí. V čom sa najviac odlišujete?

To je otázka skôr pre našu mamičku. Kedysi nám hovorila, že zo všetkých piatich bratov sa na seba najviac ponášame my dvaja s Petrom. Odlišujeme sa však v rôznych veciach. Napriek tomu, že sme si veľmi blízki, sme každý iný. A to je dobre.

Peter teraz vedie Košickú operu. Ako to vnímate?

Ako realitu. Dozvedel som sa o tom, až keď post prijal, pretože som bol v zahraničí. Považujem to za veľmi pozitívne, vidno na ňom, že ho práca baví, napĺňa a na divadle zasa Petrov vplyv. Ako riaditeľ môže mladým spevákom veľa poradiť a odovzdať množstvo skúseností. Rád vedie toto krásne divadlo v meste, ktoré má dobre vychované operné publikum.

Už ste v Košiciach za jeho šéfovania spievali?

Robil som tam Bohému aj Trubadúra. Divadielko je skutočne krásne a ja Petrovi držím palce, aby sa mu tam darilo čo najlepšie.

Dôverne poznáte všetky veľké operné domy. Ste stálym sólistom Viedenskej štátnej opery. Účinkovali ste v Národnej opere v Paríži, v londýnskej Covent Garden aj v milánskej La Scale. V čom je význam týchto scén pre operného speváka?

Pre každého operného speváka je veľkou poctou dostať ponuku z takýchto divadiel. Sú to prestížne svetové scény, na ktorých účinkujú len tí najlepší operní speváci, špičkoví dirigenti či režiséri. Preto je pre každého speváka vysoké ohodnotenie a veľká príležitosť, ak aspoň raz v nich dostane angažmán. Od toho sa odvíja ďalšia budúcnosť a pracovné ponuky. Všetkým, ktorí sa zúčastňujú na príprave predstavenia v týchto renomovaných operách, venuje verejnosť veľkú pozornosť. Preto je práca v Covent Garden, ale aj v parížskej Opere de la Bastille či milánskej La Scale náročná i na skúškach. Tak ju vnímajú aj iní. Ja sa usilujem odvádzať rovnako dobrý výkon. Či spievam v opere SND, alebo v ktorejkoľvek inej.

Na čom vám najviac záleží?

Na ľuďoch. Chcem spievať vždy tak, aby ľudia, ktorí prišli na môj koncert alebo predstavenie, boli spokojní.

Veľa sa diskutuje o moderných režijných riešeniach pri uvádzaní klasických diel. Vždy sa stotožníte s predstavou režiséra?

Nie, najmä ak režisér chce dielo inscenovať v extrémne modernej réžii a preniesť dej do úplne iného prostredia, či doby tak, že to s pôvodným libretom už nemá nič spoločné. Tento nešťastný trend k nám prichádza najmä z Nemecka, kde chcú za každú cenu všetko meniť a robiť inak, aj keď to nemá nič spoločné s úmyslom autora, ani s diváckymi túžbami. Nemali by sme interpretovať operu inak, ako bola napísaná. Neviem, kde títo režiséri berú odvahu z tzv. „umeleckých dôvodov", alebo v snahe stoj, čo stoj zaujať prerobiť dielo tak, že z neho ostane len torzo? Je to od nich drzosť. Také inscenácie dielo často len dehonestujú. Ak idem na Eugena Onegina, túžim po romantickom diele Čajkovského a nie po niečom, čomu nikto okrem režiséra nerozumie. Pre koho sa potom robia predstavenia? Keby som bol šéfom opery, extrémy by som nedovolil. Ak réžia diela nie je pre diváka jasná a potrebuje slovné vysvetlenie, je zlá.

Sú však operní režiséri, ktorí tvrdia, že sa im premiéra ani neráta, ak ich dielo nevybučia. Vybučali vás niekedy vo svete?

Chvalabohu, nikdy sa mi to nestalo. Aj toto ich tvrdenie je scestné. Opernú inscenáciu nepripravujeme preto, aby sme ľudí iritovali, ale usilujeme sa o krásny, pozitívny zážitok. Okrem toho hádam chceme mladým ľuďom zanechať posolstvo, operné dedičstvo. Napríklad Rusalkou, ktorá je krásna romantická opera o láske, zrade a odpustení, možno získať srdcia mladých divákov. V našom SND však Rusalka vylieza z kanála a víly sú v poslednom dejstve nadrogované. Nemyslím si, že toto „moderné ponímanie" je pre operu prínosom, ale skôr cestou nesprávnym smerom.

V La Scalle ste spievali postavu Lacu v Janáčkovej Jej pastorkyni. Bola klasicky poňatá?

Samozrejme, že aj v Taliansku robia moderné inscenácie. Majú však zmysel. Ani Jej pastorkyňa nebola práve klasickým predstavením, no zodpovedala situácii a dráme, ktorú hudobne zobrazil Janáček. Nič v nej nebolo rušivé, nikto dej neposunul do iného času ani prostredia.

Ako dlho trvá opernému spevákovi, kým začne byť vítaným hosťom v nahrávacích štúdiách a pravidelným spolupracovníkom renomovaných symfonických orchestrov?

Niekto sa tam dostane už na škole, iný to nedokáže za celý život. Ak je spevák technicky istý a pripravený, môže sa s tým popasovať. Ja som ako študent v treťom ročníku Konzervatória nahrával so Slovenským symfonickým rozhlasovým orchestrom Nápoj lásky. Už ako 23-ročný som spolupracoval s dirigentom Oliverom Dohnánym. Nahrávanie je dobrá škola, ktorá operného speváka posúva dopredu. Nároky na sústredenosť, pozornosť a interpretáciu sú vysoké, preto by si to mal vyskúšať každý mladý.

Hovorí sa o vás, že máte dušu rockera. Neviem si predstaviť rockera s dušou operného speváka. Nie je to tak trochu nezmysel?

Je pravda, že mám veľmi rád kvalitnú populárnu hudbu, a najmä džez. S manželkou džez doma často počúvame. Ale dušu rockera? To určite nie.

Vaše dvojča Jaro sa venuje sochárstvu. Aký máte vzťah k tomuto umeniu?

Výtvarné umenie intenzívne vnímam. Keby som mal viac času, rád by som sa venoval maľovaniu alebo sochárčine, aspoň ako amatér. Spievanie a výtvarné umenie majú spoločného menovateľa - usilovnosť. Iba talent nestačí.

Kedysi ste sa celá rodina vždy stretávali v októbri a vtedy ste spolu aj spievali. Funguje ešte tento zvyk?

Rodičia sa z Hornej Vsi už dávnejšie presťahovali bližšie k Bratislave - do Pezinka. Obaja mali narodeniny v októbri, otecko navyše aj meniny. Všetci bratia sme sa teda snažili nájsť si v októbri čas a spoločne to osláviť. Bohužiaľ, otecko nás pred časom navždy opustil, ale dobrý zvyk sme si zachovali a naďalej sa v Pezinku celá rodina vždy na jeseň stretávame. Teraz sme boli spolu pred pár dňami, keď najstarší brat Vendelín oslavoval šesťdesiatku. Bolo to veľmi milé rodinné stretnutie.

Niektorí operní speváci, napríklad Ľuba Vargicová, sa do angažmánu v zahraničí sťahujú aj s rodinou. Ako to bolo u vás, keď boli deti mladšie?

Hoci by som to nerád generalizoval, prítomnosť matky je pri výchove detí predsa len dôležitejšia ako otca. Hlavne, keď sú malé. Na rozdiel od Ľubky, som ja rodinu brával so sebou iba občas, v teplejších mesiacoch. Aby si mohli trošku užiť prostredie a nemuseli sa nudiť iba v hoteli. Teraz však, keď sú deti väčšie, môžeme cestovať spolu, alebo za mnou pricestujú každý zvlášť a ja sa z ich prítomnosti veľmi teším.

Často účinkujete v Nemecku, Taliansku, Kanade, USA či v Japonsku. Kam sa vraciate najradšej?

Mám veľa obľúbených scén, či už Viedeň, Berlínsku štátnu operu alebo scény v Taliansku či Japonsku, kde je veľmi vďačné a srdečné publikum. Najradšej sa však vraciam domov. Z návratov som sa tešil aj za bývalého režimu. Keď som prichádzal z Talianska a stál v dlhom rade na hraniciach v Bergu, svetlá Bratislavy blikotali do tmy a ja som sa nevedel dočkať, kedy prídem domov. Hoci sa nepovažujem za prehnaného nacionalistu, pocit domova vnímam naozaj silno. Množstvo kamarátov mám v Taliansku aj v Nemecku, na svete existuje veľa miest, kam sa rád vraciam. Ale domov je iba jeden.

Aký je váš najväčší operný zážitok?

Vždy ten posledný. Ako študent som bol kedysi v nahrávacom štúdiu priamo v La Scale, teraz som tam debutoval ako sólista v novej inscenácii. Obrovský zážitok. Veľmi som sa tešil aj na spoluprácu s dirigentom Ondrejom Lenárdom.Inscenácia Krútňavy vo mne zanechala silný dojem. Rád spomínam na skvelú spoluprácu s režisérom Robertom Carsenom v parížskej opere, kde som spieval v Rusalke. Úžasným zážitkom bol aj záskok v Pucciniho Madame Butterfly v kráľovskej opere v Londýne.

Čo vás čaká najbližšie?

Chystám sa do Hamburgu, kde tiež budeme robiť Jenufu. Okrem toho budem spievať dva koncerty Verdiho - Messa da Reqiuem s lipským Gevandhaus orchestrom. Skôr, ako začnem dovolenkovať, budem spievať na veľkom gala koncerte so sopranistkou Grace Bumby v rámci hudobného festivalu Schleswig-Holstein.

Operný spevák Miroslav Dvorský (47) skončil Konzervatórium v Bratislave, študoval spev na VŠMU a u profesorky Idy Černeckej. Absolvoval interpretačný kurz v milánskej La Scale u Luciana Silvestriho. Pôsobil ako sólista Opery SND v Bratislave, ale aj vo Viedenskej štátnej opere a inde. Priebežne hosťuje vo všetkých významných operných domoch Európy, USA, Kanady a Japonska. K jeho kmeňovému koncertnému repertoáru patrí tenorový part vo Verdiho Rekviem. Ocenili ho na medzinárodných súťažiach v Parme, v Helsinkách na súťaži Pavarottiho v Modene, aj v súťaži Mikuláša Schneidera Trnavského.