Málokedy sa stalo, že takú kvalitnú hudbu ľudia prijímali tak srdečne. Keby ste v tom čase boli na nejakom študentskom žúre, pravdepodobne by ste si ho vypočuli a možno nie raz. Po knižnej a filmovej edícii prichádza denník SME s hudobnou edíciou nazvanou Slovenské legendárne albumy. Ide o reedíciu pôvodných albumov vydavateľstva Opus, z ktorých niektoré dosiaľ na CD nevyšli. Nosiče si budete môcť kúpiť s denníkom SME všade tam, kde sa predávajú noviny. Cena jedného albumu je 149 korún. Každý z nich bude v predaji počas jedného týždňa. Na týchto stranách vám vždy predstavíme album, ktorý si budete môcť kúpiť v stánkoch od pondelka. V prípade záujmu si môžete albumy objednať za cenu 129 korún na adrese albumy@sme.sk, prípadne na telefónnom čísle 02/ 59 233 111. Podrobné informácie nájdete tiež na stránke www.albumy.sme.sk. Vzácne splynutie duší dvoch komikov a bigbiťákaBolo nás jedenásť je výnimočná platňa, a to aj medzi výnimočnými platňami, ktoré vychádzajú v našej edícii. Už preto, že bola projektom troch ľudí, vo svojom čase všeobecne považovaných za komikov. Pritom priniesla toľko dobrej hudby, že vystačila pre celé generácie. Preto sme aj rozprávanie o nej poňali trochu odlišne. Na tejto strane nájdete spomienky Filipa a Satinského, rozhovor s Milanom Lasicom štartujeme z titulky.

All stars team

Hlavným protagonistom albumu bol Jaro Filip, v tom čase aktívny aj ako rocker mimo divadiel (hral s Dežom Ursinym či vtedy slávnou bigbítovou skupinou YPS). Kolekcia piesní na albume je mimoriadna a k ich pôsobivosti prispieva aj to, že ich nahrával s mimoriadnou zostavou. Na bicích hral slovenský fenomén Pavol Kozma, známy z mnohých skupín, okrem iného aj Collegium Musicum, neskôr emigroval do USA, na gitare vtedy ešte aktívny hudobník Ľubo Belák, huslista Vojtech Magyar a zvyšok bola česká posila - basgitarista Vladimír "Guma" Kulhánek a saxofonista Jan Kubík patria k najlepším hudobníkom, ktorí sa narodili u našich západných susedov a vtedy ešte súrodencov. Samozrejme, to isté platí aj o Jiřím Stivínovi, ktorého flauty (niektoré aj doma vyrobené z údržbárskych novodurových rúrok) sú briliantom v klenote.

Filip vo vode

"Prvýkrát som sa ocitol hodený do vody: sám si nahraj, zavolaj ľudí... Podarilo sa mi zohnať veľkých muzikantov," spomínal Jaro Filip v našom rozhovore pre Kankán z roku 1996. "Pokúsil som sa o nemožné: spojiť kabaretnú ľahkosť Lasicu a Satinského, ich často humoristické texty s (na tie časy) nadupaným bigbítom, miestami to zabiehalo až do jazz rocku. Niektorí hovorili, že je to ako dávať si banány s klobásou. Ja som pevne veril, že to pôjde. Tú platňu si ľudia privlastnili, to by som nikdy nepredpokladal. S obrovským prekvapením som to zistil počas revolúcie, keď som vyliezol pred štyridsaťtisícový dav na námestí a zaspieval som polovicu prvej vety piesne Do batôžka a nastal taký aplauz, na aký je zvyknutý možno len Frank Sinatra." O dva roky sme s Filipom robili iný rozhovor (to už sme sa stretli virtuálne, na internete) a na album zaspomínal takto: "Išlo o vzácne splynutie duší. Stretol som sa so svojimi idolmi z mladosti a aj oni rešpektovali moju robotu. Navyše, Milanovi vyhovovalo, a v jednej knihe to aj napísal, že nemusí text namáhavo pasovať do tónov a o všetko sa z hudobnej stránky postarám ja. Došlo až k vzájomnej rezonancii, pretože sa nám páči podobný štýl žartovania. Navyše, Lasicove texty, ktoré mali v sebe vždy humorný náboj, majú aj vysokú literárnu úroveň a zároveň sú v dobrom zmysle slova hudobné. Milan je cítením muzikant, sleduje súčasnú hudbu a vie prijať jej feeling. Skrátka, nemusel som robiť žiadne kompromisy. Nemenil som ani notu, rovnako ako Milan nemenil ani písmeno.

Niektoré piesne sú doslova ponášky na slovenské balady. Som síce rocker, ale viac-menej som do nich cieľavedome vnášal kolorit slovenského folklóru. Vyžadovali si to aj inscenácie, ale aj samotné texty sú trpkoúsmevným pohľadom na mentalitu nášho národa."

Frustrovaný Satinský

Do tretice odcitujme z rozhovoru z roku 1999, ktorý vyšiel v denníku Nový čas: "Generačne som bol od nich o deväť rokov mladší a sám som na nich vyrastal. Tak ako oni mali Voskovca a Wericha, pre mňa boli klasikmi oni. Ich humor a životný pocit som prijal za svoj. Lasica je nadžánrový človek, jeden z najlepších textárov. Julo je iný prípad. On sa strašne vyhovára: ja necítim rytmus, neviem spievať, ale my sme ho k tomu "dokopali". Má muziku veľmi rád, ale má v sebe bázeň, že by nám to kazil. Neviete si predstaviť, čo to stálo námahy prehovoriť ho, aby spieval sólo Keď som išiel do lesa na drevo. Musel som stáť pri ňom a drgnúť ho, kedy má nastúpiť. On si v sebe vypestoval bariéru, že to nevie, ale podľa mňa to nie je pravda. Veď spieval na Novej scéne aj v muzikáloch a má rôzne zábavné historky, akí zelení boli dirigenti."

Spoza mixpultu

Na nahrávanie platne Bolo nás jedenásť si zaspomínal aj zvukár Peter Smolinský: "Nahrávalo sa v malom štúdiu, v Divadle hudby. Zišla sa tam dobrá zostava. Muzikanti sa pesničky učili na mieste, Jaro rozdal akordy, prešli si to, išli na pivko, podebatovali o tom a nahrali podklady. Najprv sa nahrávali bicie, basa a klávesy. Gitary a ostatné nástroje sa robili ako dohrávky, akustickú gitaru asi v siedmich veciach som nahral aj ja. Stivín to nahral za jeden deň, doniesol si dve tašky tých svojich trubiek, flautičiek a píšťaliek. Bola to veľmi príjemná práca, muzikanti sa cítili veľmi dobre, oproti bol bufet Ryba, kde čapovali Bažanta, chodili si po pivečko do štúdia. To sa im veľmi ľúbilo."

***

Bolo nás jedenásť nie je hurónska zábava. Obsahuje aj slušnú porciu smútku, nostalgie a človečenstva. Aj v tom možno spočíval úspech tohto albumu. Je ako život sám. O nás. A s nami.

(V článku boli použité citáty z knihy Mariana Jaslovského Jaro Filip - človek hromadného výskytu)

Aký bol album Bolo nás jedenásť?Martin Chrobák, hudobník a publicista

Bolo nás jedenásť nebolo pre nás žiadnym prekvapením (hovorím pre nás, lebo tento druh humoru si človek najlepšie vychutná kolektívne). Bolo to vyvrcholenie procesu, keď Lasica so Satinským a Filipom chytili druhý dych. Zoznámil som sa s nimi cez záznamy z rodičovského kotúčového magnetofónu, čo boli televízne programy z konca šesťdesiatych rokov, ktoré sa stali pravidelnou súčasťou mojej kultúrnej výchovy na základnej škole. S výnimkou nejakej estrády s Janou Kocianovou o nich v tej dobe nebolo počuť. Potom prišla predzvesť oteplenia a s ňou program Ktosi je za dverami. Ten sa stal vítaným zdrojom citátov na gymnáziu. Už predtým sme si "vŕtali do kolena dieru, za päť korún, veru!" ale až s "pozvánkou z Tekovského Podzámku" sme naplno vstúpili do prostredia našich zvykov opísaných Lasicovým humorne-dekadentným štýlom. A ani Filip nebol žiadnou neznámou. Bolo ho vídať v televíznych inscenáciách na témy ruských klasikov, ale vedel som tiež, že robí s Dežom Ursinym a s YPSákmi. V trojici s L + S pôsobil trochu ako mladší dorastenec, čo malo tiež svoje čaro. Bolo nás jedenásť bolo uzlovým bodom - železničnou stanicou, kam sa nezadržateľne blížili vlaky zo všetkých troch svetových strán. Tá platňa tu číhala ako mucholapka ešte v čistom, nepopísanom stave a vyčkávala na moment, ktorý sa musel udiať. Vyklíčil a explodoval ako vyrážka na našej pubertálnej pleti. A stalo sa to iba raz. Trojica L + S + F vydala potom ešte ďalšie platne, nie zlé, ale v žiadnej z nich som už nedokázal identifikovať to čaro, vďaka ktorému sa LP Bolo nás jedenásť stala jedným z pilierov slovenskej ľudovo-intelektuálskej estetiky.

Michal Kaščák, spevák a promotér

Bolo nás jedenásť trojice Lasica - Satinský - Filip je podľa mňa najlepšiou platňou slovenskej hudby. Má vynikajúce texty. Krásne texty. Aj tie, ktoré majú patetickú tému, sú napísané ľahko a pekne. Až sa tešíte, ako sa dá odpatetizovať patetično, pričom však získa ohromnú silu a vyznie prirodzene a veselo, alebo smutno veselo. Hudba je vynikajúco vymyslená a skvele zahraná, s radosťou a chuťou. Keď ju počúvam, myslím na to, ako sa muzikanti v štúdiu tešili. To tešenie je také hmatateľné, až sa čudujem, ako sa vôbec podarilo v tom veselení niečo nahrať. Všetko je zahrané zľahka - na platni sú rockeriny urobené nerockersky zľahka, jazzrock urobený nejazzrockovo, tiež zľahka, balady urobené nebaladicky, tak isto zľahka, je tu aj zárodok slovenskej world music - urobený ako ináč, úplne zľahka. Speváci spievajú výnimočne neobyčajne obyčajne, milovníci vibrujúcich tlačičov na pílu si na svoje neprídu.

Ján Kuric, spevák

Ku koncu socializmu sa tu začalo niečo diať. Vzniklo veľa skupín a objavili sa zaujímavé projekty. Veľmi zaujímavý bol album Bolo nás jedenásť. Kúpil som si ho aj preto, lebo som mal rád Lasicu a Satinského a o Jarovi Filipovi som vedel, že je skvelý muzikant. Nadržaný som si doniesol platňu domov a bol som veľmi milo prekvapený. Boli tam zaujímavé muzikantské postupy, napríklad všetko nebolo v štvorštvrťovom rytme. Našli sa aj vložené rytmy, aj časti do džezu. Neskôr som spoznal Jara osobne a priznal sa mi, že jednou z jeho najobľúbenejších kapiel je Jethro Tull, čo je tam, myslím, aj počuť.

KedysiDojatý kat kritiky

Chybil by každý, kto by čakal, že pri počúvaní tejto platne nevyjde zo srandy. Áno, aj paródie tu sú, aj bohapustá recesia, ale predovšetkým ohromujúca dávka vynikajúcich piesní, ktoré sa podľa mňa zaraďujú k tomu najlepšiemu z albumov Zelená pošta a Zvoňte zvonky. Filipov muzikantsky istý spev sa dal očakávať vopred, avšak speváckymi hviezdami albumu sú Lasica so Satinským. Samozrejme, o kantilény sa tu nikto neprerazí, ale herecký cit pre polohlas, afekt, hlasovú komiku robí ich výraz tým najideálnejším.

Tóny, harmónia flauty, stivínovských píšťal a hlasy troch outsiderov nášho popového neba vo mne rozliali toľko clivoty, ľútosti, pokory i smútku z pocitov večného sizyfovského človečenstva, až som sa musel násilím priviesť k bežnému životu. Vypol som gramofón a vydal sa do redakcie pre nové single.

Jan Rejžek,

Melodie 1982