Moje víkendy bývajú bežné. Bežné v kategórii - môj život. To znamená, že ich na polovicu trávim moderovaním nejakého podujatia, upratovaním nejakého bytu a zveľaďovaním nejakého tela, najčastejšie toho môjho. O niečo výraznejšie nakúpim a o trochu viac navštívim rodinných príslušníkov na iných adresách. O tento typ víkendu sa s vami nebudem deliť, lebo by som vás obťažovala opisom toho, ako pri vešaní bielizne nenájdem dve rovnaké ponožky a ako musím pri návšteve starých rodičov vysvetľovať, že Bailando som naozaj nemala moderovať ja. Preto sa rada podelím o víkend, ktorý považujem za ideálny a raz za čas sa mi podarí ho zažiť.
Taký víkend sa v mojom prípade deje vo Vysokých Tatrách v konkrétnom hoteli, z ktorého je výhľad aspoň na štyri stromy a v ktorom mám pravidelný výhľad na mne sympatických ľudí. Tých si zväčša priveziem z domu, ale aj personál je úžasný, profesionálny a milý. Hotel sa nachádza v Starej Lesnej a mne vyhovuje preto, že má najlepší vitálny svet, aký som kedy navštívila. Som fanatik na všetky sauny, pary, chladiče, bublátka, bazény a odšťavené džúsy. Celý deň sa prechádzame po okolí, nasadneme na vláčik, pokocháme sa kulisami k veľkokatastrofickému filmu a vysadneme v niektorej malebnej oblasti. Tam sa najeme, samozrejme zdravo, potom sa zdravo poprechádzame, k večeru sa zdravo vysaunujeme, vyplávame, aby sme sa potom mohli prežrať kačkou a víkendovo sa pripiť. Hurá k biliardu! Hráme ho buď tri hodiny, lebo nikto nevie nič trafiť, alebo ho hráme dvanásť sekúnd, lebo suverénny člen tímu schová ako prvú čiernu guľu. Hurá na nočnú prechádzku! Cez okno špehujeme firemný večierok vo vedľajšom hoteli. Country kapela hrá "Severní vítr" a my sa chichoceme do dlaní. "Že to čo už je?" Ja pred všetkými tajím, že je to hymna našej rodiny. Cestou späť vydávame zvuky medveďa. Bojíme sa. Hurá na biliard! Hráme ho asi päť minút, lebo sa o tága viac opierame. Hurá do postelí! Na druhý deň začíname zdravou miskou müsli a prebehneme celý včerajší plán znova, až kým o niečo nesmelšie zakričíme - Hurá domov, hurá do práce!
V aute počúvame Cimrmanovu Výpravu na Severní pól. Ich výprava bola o niečo zábavnejšia ako tá naša, lebo oni si na póle rozmrazili stratenú výpravu profesora McDonalda s asistentom Beranem. Pôvodne ich chceli zjesť, ale asistent Beran sa po rozmrazení prebral a bol veľmi sklamaný, že ho ďalšie generácie namiesto predpokladaných stáročí rozmrazili už po jednom roku. Hneď ako parkujem pred domom, uvažujem, o čom bude ranné vysielanie v rádiu a kedy pôjdem do CD čkárne kúpiť Cimrmanov Záskok alebo Švestku, lebo človek musí cestou z Tatier niečo počúvať. A hlavne, človek nikdy nevie, kedy tam zasa strávi ideálny víkend.
(zš)
