Zdá sa mi to tak dávno, až mám pocit, že to obdobie budem opisovať skreslene. Povedzme to tak, že som bol veľmi mladý, mal som akési ideály a chcel som podľa nich skúsiť stopercentne žiť.

Kde ste tie ideály nabrali? Bolo to výchovou alebo prostredím? Veď váš brat je výtvarník a myslím aj herec.

Neviem, či to bolo prostredím, skôr si myslím, že vekom. Aj pred rodičmi som svoj úmysel vstúpiť do kláštora tajil až do chvíle, kým som s tým už musel vyjsť na svetlo. Okrem toho som vôbec nevyzeral na typ, ktorý o vstupe do rehole uvažuje. Okolie ma asi aj preto od rozhodnutia odhováralo.

A prečo ste sa ju neskôr rozhodli opustiť?

Pretože to nevyšlo. V kláštore som sa cítil príjemne, ale vyprchala zo mňa motivácia natoľko, aby som si vedel predstaviť, že by som v ňom mal prežiť celý život. Bolo tam dosť zábavy, ale mňa to prestalo baviť.

Ľutujete ten čas?

Nie. Najmä čas v noviciáte bol jedným z mojich najkrajších životných období. V kláštore v Cartocete žili autentickí, rozhľadení ľudia, bola tam výborná komunita. V tom čase pre mňa nemohlo byť nič intenzívnejšie ako konfrontovať sa sám so sebou a so svojím životom ako práve v tom kláštore. Jediná vec, ktorú by som mohol ľutovať, by bol čas, ktorý by som sa v reholi nútil ostať. Ja som však odišiel práve vo chvíli, keď ma tam už nič nedržalo.

Pre pozorovateľa zvonku je pravdepodobne najťažšie na reholi dodržiavanie celibátu.

Nie je to také ťažké, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Bez potravy a spánku sa žiť nedá, bez sexu áno. A potom je tu ďalšia výhoda: zakázané ovocie vždy chutí najlepšie. Ak musíte žiť v celibáte, prípadné milostné dobrodružstvo, ktorému sa ťažko brániť, je oveľa dobrodružnejšie a intenzívnejšie.

Ako je to po odchode z rehole s vašou vierou v Boha?

Na to sa musíte opýtať skôr Boha. Ak počítate s tým, že jestvuje a ak sa ho to máte ako spýtať.

Vychádza vám už tretí román, ako ste sa dostali k písaniu?

S literatúrou mám blízky vzťah od raného detstva, od šiestich rokov ako čitateľ. Ako dieťa som bol hyperaktívny, no keď som mal v rukách dobrú knihu, okolie malo odo mňa pokoj, až kým som ju nedočítal. Zdá sa mi preto prirodzené, že som začal písať. Ako osemnásťročný som začal posielať básne do literárnych časopisov a na literárne súťaže. Potom prišli prvé uverejnené texty, prvé ocenenia, prvá kniha...

Prežívate cez svojich hrdinov niektoré životné okamihy, ktoré ste zameškali v kláštore? Niečo v zmysle terapie?

Nie. Neverím literatúre ako terapii. Veci, ktoré niekto píše, aby sa z niečoho vyliečil, vyspovedal, či dostal, aj tak nikto nečíta a prevažná väčšina takých diel nemá nijakú literárnu hodnotu. Okrem toho, pre mňa pobyt v kláštore nebol traumou, síce som z kláštora odišiel, ale bolo to zaujímavé a obohacujúce životné obdobie. Môj najnovší román vznikol preto, lebo ma zaujal príbeh jedného človeka. Dlho som váhal, či sa mi to oplatí písať. Keď som dopísal, mal som zasa pochybnosti, či má cenu to publikovať. Keď si niekoľko známych prečítalo rukopis, ich reakcie boli také pozitívne, akoby som napísal svoju najlepšiu knihu. Tak to možno malo význam.

Oproti Démonovi svätosti je Don Giovanni o dosť menej poetický, omnoho realistickejší v obrazoch a oveľa viac v knihe cítiť odpor k cirkvi.

Oba deje sa odohrávajú v čiastočne podobných prostrediach, ide však o úplne odlišnú tému. V Démonovi svätosti bola katolícka cirkev iba pozadím k určitej časti príbehu, založenom na autobiografickej skúsenosti. V neautobiografickom Donovi Giovannim sa cirkvou zaoberám aj priamo, protagonistom je slovenský kňaz žijúci v Taliansku. Nepovažujem sa za človeka, ktorý cíti k cirkvi odpor, ale dvíha sa mi žalúdok, keď vidím a najmä počujem v masmédiách také osoby, ako je arcibiskup Sokol a jemu podobní. Iba sa považujem za nie ľahostajného.

Väčšinu vedľajších postáv, akoby na protest proti cirkvi, však necháte vystúpiť z rehole, o hlavnej postave nehovoriac.

Je to zvláštne. Ak na moju knihu niekto napíše negatívnu recenziu, nevykrikujem, že je to útok na slovenskú literatúru. Na Slovensku každú kritickú pripomienku voči niektorým predstaviteľom katolíckej cirkvi alebo niektorým nefér metódam cirkevnej hierarchie kľúčoví katolíci hneď interpretujú ako útok na cirkev. Ešte aj také postavy, ktoré sa považujú za „intelektuálne krídlo" slovenského katolicizmu a ktoré neváhajú vehementne moralizovať nad, povedzme, liberalizmom, sú zaryto ticho alebo dokonca infantilne obhajujú trápne šaškovanie nejakého biskupa len preto, že je to biskup. Veľká časť slovenských katolíkov nepochopila ani osemnásť rokov po páde totalitného režimu obsah slova sloboda. Nekritickosťou k svojim „pastierom" a najmä svojou kultúrnou obmedzenosťou a zaslepenosťou mi pripomínajú niekdajších dogmatických boľševikov. Je ťažko odpustiteľné, že obaja slovenskí arcibiskupi ešte stále žijú v temnom feudalizme a väčšine katolíkov to ani neprekáža.

Podľa vašich kníh ženy priťahujú romániky s duchovnými. Je to aj vaša skúsenosť?

Niektorým ženám imponuje biely plášť lekára, niektorým mužom pripadajú sexuálne atraktívne zdravotné sestry, a tak je pochopiteľné, že sa nájdu ženy, ktoré majú slabosť pre kňazské reverendy či rehoľné habity. Ako mních som nemal záujem o také fetišistky, neboli pre mňa pokušením. Mal som slabosť iba na dievčatá, ktoré o mojom povolaní ani netušili.

Okrem žien majú vo vašich románoch až kľúčovo dôležité postavenie erotika a vulgarizmy.

Erotika je predsa tá krajšia časť života, aspoň môjho života áno, a takzvané vulgarizmy sú súčasťou bežného hovorového jazyka. V mojich knihách nevystupujú mimozemšťania, ale pozemskí ľudia, tak považujem za normálne, že sa v príbehoch objaví aj sex či pár silnejších slov.

Reagoval na vaše knihy niekto z bývalých kolegov zo seminára alebo nejaká „duchovná autorita"?

Nemôžem sa sťažovať, moje knihy sú obľúbeným čítaním slovenských seminaristov a kňazov. Niektorí mi e-mailom napísali, ako im postavy a epizódy z mojej poslednej knihy až priveľmi živo pripomínali ich realitu a im dobre známe figúrky z cirkevného zákulisia.

Vedeli by ste si predstaviť niektoré svoje dielo na filmovom plátne?

Vlani som dostal ponuku na námet na filmu od známeho slovenského producenta. Ešte stále spresňujeme detaily zmluvy. O možnom filme vychádzajúcom z môjho románu nemám žiadne predstavy, jeho autori by mali mať pri tvorbe úplnú slobodu, ja nie som filmár, mojou doménou je iba literatúra.

Môžete to konkretizovať?

Producent sa volá Marián Urban. Zaujali ho moje prvé dva romány, ozval sa mi približne pred rokom, zdali sa mu dobrým námetom na film. Detaily pozná on, ja sa trápim iba nad zmluvou, ktorá je oveľa komplikovanejšia ako zmluvy s knižnými vydavateľmi.

V poslednom čase sa roztrhlo vrece s knihami, ktoré sa snažia poprieť niektoré cirkevné dogmy alebo útočia na rímskokatolícku cirkev ako takú. Čo myslíte, prečo?

Neviem, nesledujem to. Napríklad Da Vinciho kód ma vôbec nezaujal, a to som si pár jeho stránok v Španielsku prečítal ešte skôr, ako vypukla bestsellerová hystéria okolo neho. Môj záujem sa nesústredí na cirkevné témy, nosnou melódiou mojich románov sú ľudské osudy zasadené do prostredí, ktoré dobre poznám.

Na druhej strane rímskokatolicizmus má stále veľmi mnoho prívržencov. To je zaujímavý protiklad, nie?

Veľkej časti dnešných horlivých katolíkov na Slovensku by som sa chcel spýtať, kde boli pred dvadsiatimi, tridsiatimi rokmi: na straníckych schôdzach, v pionierskych táboroch, konšpiračných bytoch, česť výnimkám. Teraz je vo východnej Európe akási renesancia náboženskej bigotnosti. Poviem vám starú príhodu. Ako sedemnásťročný som sa ocitol v internátnej izbe jednej katolíckej vysokoškoláčky. Keď po chvíli prišla obojstranná chuť na sex, dievčina ho síce chcela, ale bez ochrany, lebo podľa jej slov viera jej antikoncepciu zakazuje. Asi si vo svojom naivnom presvedčení myslela, že v pomyselných nebeských štatistikách má hriech bez ochrany menšiu, iba polovičnú hodnotu ako hriech s ochranou... O pár rokov som čítal vo výbornom románe Lajosa Grendela Einsteinove zvony podobnú situáciu, v ktorej sa rozprávačova partnerka nechcela pri sexe odvážiť na inú ako na misionársku polohu, lebo si nebola istá, či by Strana s tým súhlasila... Doba sa síce môže zmeniť, ale obmedzení ľudia ostávajú.

Teraz študujete psychológiu, čo má vo svojej prapodstate blízko k povolaniu kňaza... V zmysle pomoci iným.

Na to, aby som pomáhal iným, nemusím študovať psychológiu alebo byť kňazom. Veď aj ktorýkoľvek zodpovedný učiteľ či lekár počas výkonu svojho povolania neustále pomáha iným. Ja mám nepríjemný pocit, že moja niekdajšia túžba byť kňazom či terajšie štúdium psychológie nie je nič iné ako odraz môjho egoizmu a egocentrizmu. Nepovažujem sa za príkladnú altruistickú povahu.

Žijete v Španielsku, filozofiu ste študovali v Taliansku. Lákajú vás cudzie krajiny?

Cudzina ma vždy lákala. Taliansko som čiastočne poznal už pred cestou do kláštora, taliančinu som sa učil od štrnástich rokov, súhra okolností spôsobila, že už desať rokov žijem v južnej Európe. Mám tu priateľov a zázemie. Predpokladám, že v Španielsku ešte stále mám čo objavovať.

Južná Európa, to sú okrem umenia, histórie a prírody aj hluční ľudia, veľké emócie a úplne iný životný štýl. Čo bolo pre vás „najnestráviteľnejšie"?

Zo začiatku boli pre mňa najnepochopiteľnejšie Španielky. Keď sa začnú hádať s milencom, sú schopné porozbíjať taniere, vytiahnuť nôž... Rovnako vášnivo, ako sa vedia hádať, vedia aj milovať. To sa však nedá pochopiť, dá sa to iba zažiť.

Vedeli by ste si predstaviť, že sa vrátite na Slovensko?

Predstaviť si môžem všetko. S realitou je to zložitejšie.

Peter Bilý sa narodil 4. mája 1978 v Košiciach. Dva a pol roka žil v Taliansku v augustiniánskej reholi, z ktorej vystúpil. Od októbra 2001 žije v Španielsku. Neukončil štúdium filozofie v Ríme, v súčasnosti je študentom psychológie na univerzite v La Coruni. Knižne debutoval básnickou zbierkou Spomalené prítmie (2001), nasledovalo V zajatí obrazu (2002) a o rok neskôr básnická bibliofília Insomnia v spoluautorstve s Martinom Vladom. Bilého prvý román Démon svätosti (2004) vyvolal značnú vlnu čitateľského záujmu a knihe priniesol aj najstaršie literárne ocenenie na Slovensku, cenu vydavateľstva Slovenský spisovateľ - Kniha roka 2004. Na túto prózu nadviazal o rok neskôr románom Vzbura anjelov. Románovú šnúru prerušil vydaním zbierky Posledná siesta milencov. V marci tohto roku mu vyšiel najnovší román Don Giovanni.