Ten pravý obor
Prvého vedci pomenovali Perudyptes devriesi. Žil pred približne 42 miliónmi rokov v strede treťohorného oddelenia eocén a bol vysoký približne ako dnešný tučniak patagónsky (Aptenodytes patagonicus), okolo 90 centimetrov. Patrí k evolučne skorším príslušníkom skupiny tučniakov Spheniciformes. Jeho objav by ešte senzácia nebola, dnes žijúci tučniak obrovský býva vysoký aj vyše 1,2 metra. Senzáciu priniesol druhý novoobjavený praveký tučniak. Dostal meno Icadyptes salasi a žil pred približne 36 miliónmi rokov v neskorom eocéne. Na výšku totiž meral vyše 1,5 metra! To už je na úrovni dospelého človeka.
Na tejto umeleckej rekonštrukcii je vľavo Perudyptes devriesi, vpravo Icadyptes salasi. Medzi nimi kresba zobrazuje terajšieho tučniačieho obyvateľa Peru, druh Spheniscus humbolti. Kresba: Kristin Lamm.
Pochod za teplom?
Tučniaky sa bežne považujú za studenomilné tvory. Podľa všeobecného predpokladu sa vyvinuli vo vysokých zemepisných šírkach južnej pologule, v Antarktíde a pri Novom Zélande. Pred vyše 60 miliónmi rokmi. Bližšie k rovníku mali migrovať až pomerne nedávno, pred menej ako 10 miliónmi rokov. To je vyše 24 miliónov rokov po prudkej zmene pozemských teplotných pomerov na prelome treťohorných oddelení eocén a oligocén.
Zo „skleníkovej" Zeme sa vtedy stala „chladničková" s trvale zaľadnenými polárnymi oblasťami a všeobecným ochladením. Porovnanie anatómie nových nálezov z Peru s už známymi tučniakmi však ukázalo, že veľké tučniaky z Antarktídy (Perudyptes devriesi) a od Nového Zélandu (Icadyptes salasi) napochodovali k rovníku podstatne skôr, hlboko v teplom období treťohôr. Tučniaky v Peru žijú aj dnes, ibaže malé a neznášajú teplejšiu morskú vodu.
Smrtonosná zbraň
Obidva novoobjavené druhy majú dlhší zobák ako dnešné tučniaky. Úzky a na konci zašpicatený, čosi ako kopija dravej ryby mečiara. Perudyptes devriesi sa až tak dĺžkou zobáka od našich tučniačích súčasníkov nelíši. Icadyptes je však v tomto ohľade celkom unikátny medzi všetkými vymretými i žijúcich tučniakmi. Očividne mal veľmi svalnatý krk a zobákom mohol uštedrovať mohutné, smrtiace údery. Čo to lovil, že potreboval taký zobák, vedcom zatiaľ nie je jasné.
Lebky treťohorného Icadyptes salasi (hore) a pre porovnanie dnešného Spheniscus humbolti. Biela mierka vpravo dole zodpovedá 1 centimetru. Foto: Daniel Ksepka.
Zdroje: Proceedings of the National Academy of Sciences USA Early Edition z 25. júna 2007; Komuniké North Carolina State University z 25. júna 2007.
Autor: Zdeněk Urban pre Sme.sk
