Roky s Blairom boli trochu ako manželstvo. Na začiatku nás dostal jeho optimizmus a prísľub nového, dynamického lídra. New Labour mala vybudovať novú Britániu.
V manželstve to býva tak, že nedostanete všetko arobíte kompromisy. Pohromade to drží dôvera. Počas prvého volebného obdobia prišlo isté zlepšenie v zdravotníctve, školstve a sociálnej starostlivosti, nezhodovalo sa to však s výškou našich očakávaní.
Akokoľvek, presvedčili sme sa, že labouristi dokážu spravovať aj ekonomiku, takže sme boli naklonení akceptovať len čiastočné zmeny. Ekonomika stabilne rástla.
Jedenásty september zmenil americkú aj britskú politiku. Bolo správne, že Blair sa postavil k Bushovi, jednotu v čase nešťastia však čoskoro vystriedala až slepá poslušnosť. Skutočne sme zvolili labouristického premiéra, aby otrocky nasledoval zahraničnú agendu amerických neokonzervatívcov?
Akoby v tomto manželstve náš premiér venoval až príliš veľa času záujmom niekoho úplne iného. Kde bolo jeho zaujatie našimi domácimi problémami lepších verejných služieb a prosperujúcej ekonomiky? Tonymu sa nás ešte raz podarilo v parlamentnom vystúpení o Iraku svojím šarmom presvedčiť a dôverovali sme mu.
Katastrofálna realita irackej invázie nás napokon priviedla k pocitu, že nás náš partner podviedol a v mysli vyvstala otázka, aké motívy ho viedli, keď konal v iných oblastiach.
Ale teraz, keď stojíme pred rozvodovým súdom, sa rozpomíname aj na to dobré a na úspechy. Británia je bohatšia, otvorenejšia, liberálnejšia a spravodlivejšia ako bola pred desiatimi rokmi. Pohár je možno plný len do polovice, je však plnší ako mohol byť. Ďakujem, Tony.
Autor: Timothy Haughton (autor je britský politológ)
