„Každý, kto svojou bigotnosťou, vandalizmom, nekultúrnosťou, neslobodomyseľnosťou podráža nohy nastupujúcemu kultúrnemu vývoju, podráža nohy samotnému bytiu tohto národa,“ znela pointa brilantného vystúpenia Milana Kunderu, predstavujúceho prvý z vrcholov spisovateľského rokovania.
Prepracoval sa k nej napríklad aj poukázaním na snahu skupiny poslancov zakázať niektoré z vtedajších významných filmov českej novej vlny.
„Hlavným hriechom týchto diel bolo, že presiahli ľudský obzor posudzovateľov a tým ich urazili,“ povedal Kundera, ktorý sa predtým v kontexte konkrétnych udalostí českej histórie kacírsky zamýšľal aj nad oprávnenosťou a zmysluplnosťou existencie malého národa. Pripomenul, že českí obrodenci podmieňovali otázku samotného bytia národa kultúrnymi hodnotami, ktoré má národ vytvoriť.
Hoci táto Kunderova esej, nazvaná O nesamozrejmosti existencie národa, sa venuje len českej problematike, autor ju uviedol svojím presvedčením, že sa týka aj problematiky slovenskej.
Vystúpenie ďalšieho diskutujúceho, ktorým bol vrchný komunistický ideológ a de facto druhý najsilnejší muž v krajine Jiří Hendrych, zostalo svojou schematickosťou v hlbokom Kunderovom tieni a v ničom nevyvrátilo jeho argumenty. K otvorenému konfliktu sa ešte len schyľovalo.
Solženicynov list
Neistú réžiu rokovania, ktoré na rozdiel od vtedajšej praxe nebolo vopred do detailov direktívne naordinované, využil čoskoro Alexandr Kliment, keď vytiahol problém listu Alexandra Solženicyna, márne adresovaného sovietskemu spisovateľskému vedeniu, v ktorom protestuje proti cenzúre a znemožňovaniu tvorby.
Pavel Kohout, hoci neskôr tvrdil, že to nebola pripravená akcia, nezaváhal: „Mám tu jeho český preklad. Praje si zjazd, aby s ním bol oboznámený?“
Skôr než Solženicynove myšlienky zazneli v nedočkavej sále (len jeden hlas proti a dvaja sa zdržali - samozrejme, najprv bolo treba o jeho čítaní hlasovať), rozzúrený Hendrych demonštratívne opustil rokovanie a odkázal smerom ku Kunderovi a spol.: „Všetko ste prehrali.“ Tento pamätný citát, ktorý nechýba takmer v žiadnom texte o IV. zjazde, Kohout neskôr uvádza v pôvodnom znení: „Všetko ste posrali.“
„Anarchista“ Vaculík
To ešte Hendrych (ktorý sa neskôr na pokyn prezidenta Novotného vrátil na zjazd) a jeho suita netušili, že absolútnym vrcholom bude prejav Ludvíka Vaculíka.
Jeho tvrdenia, že „za dvadsať rokov u nás nebola vyriešená žiadna ľudská otázka - od primárnych potrieb, ako sú byty, školy, prosperita hospodárstva, až po jemnejšie, ktoré nedemokratické systémy vyriešiť nevedia - ako je pocit plnej platnosti v spoločnosti, viera v zmysluplnosť aj malej práce či podriadenie politických rozhodovaní kritériám etiky“, vyvolávali búrlivý potlesk, ale aj zjavné obavy umierneného i „zaskočeného“ krídla účastníkov zjazdu.
K nemu patrila aj významná časť slovenskej reprezentácie (napríklad Válek, Mihálik, Mináč či Kostra), ktorá iniciovala (zrejme aj vystrašená Hendrychovými hrozbami) stanovisko varujúce pred „emóciami a demagógiou“. Z takmer dvoch stoviek českých spisovateľov sa k nemu pridali len štyria.
Vaculíkov prejav, ktorý ešte počas zjazdu označilo stranícke vedenie ako anarchistický a priamo urážajúci ľud a jeho zástupcov, vrcholil úvahou, či je sen o vláde, ktorá bude totožná s občanom, a o občanovi, ktorý si vládne takmer sám, uskutočniteľný: „Keby ľudia vykonávajúci moc v krajine sem prišli a položili nám otázku, či je ten sen uskutočniteľný, museli by pokladať za prejav našej dobrej vôle a zároveň najvyššej občianskej lojality, keby odpoveď znela: Neviem.“
Koniec tichej dohody
Trojdňový zjazd mal vo verejnosti nesmierny ohlas. Bolo jasné, že kríza politických pomerov speje k vrcholu. Samozrejme, skončila sa tichá dohoda o neľahkom, ale žiaducom spolunažívaní politickej moci a literárnej komunity – Liehm, Vaculík, Klíma a Kohout boli vylúčení zo strany a nové vedenie zväzu malo značne zredukované právomoci.
Napriek tomu spisovatelia boj o slobodu slova vyhrali a významne prispeli k pádu novotnovského vedenia strany a štátu, k nástupu Alexandra Dubčeka a začiatku obdobia Pražskej jari. Samozrejmou súčasťou ozdravných procesov v celej spoločnosti bolo aj zrušenie cenzúry.
Cenu tohto víťazstva neznižuje ani fakt, že netrvalo príliš dlho. Samotní protagonisti zjazdu sa navyše po auguste 1968 ocitli na indexe, ich tvorba vychádzala len v exile alebo samizdate, časť emigrovala.
Hoci dôvody násilného ukončenia obrodného procesu a následnej normalizácie, samozrejme, nespočívajú len vo fungovaní literatúry, nemožno si nevšimnúť slová Václava Havla, ktoré vyslovil pár mesiacov po skončení zjazdu: „Bolo chybou, že po tejto generálnej kritike nenasledovalo vykonanie vecí, ktoré boli v dosahu našich síl - vytvorenie nových časopisov či prijatie konkrétnych uznesení vnútrozväzového dosahu. Hovoriť proti dogmatikom, a pritom si ich pestovať vo vlastnom predsedníctve, mi pripadá absurdné.“
