Michaela Martinková má autistického syna a rozhodla sa zverejniť v knižnej podobe svoje zážitky, liečebné skúsenosti a rady, ktoré si zapisovala od narodenia dieťaťa až po rok 2006, keď Matejko chodí už do tretej triedy.
Trochu dlhý názov knihy Chlapec, ktorý myslí v obrazoch a vyjadruje sa obrazmi alebo sprevádzanie malého nadaného autistu (Európa, Bratislava) vyjadruje jeden z hlavných chorobných príznakov Matejka, hrdinu tejto knižky, ktorej ďalšou hrdinkou je jeho matka. Inak sa totiž nedá označiť jej nesmierna obetavosť, snaha pochopiť chorého a všemožne mu pomáhať.
Martinkovci majú okrem Matejka dve ďalšie, mladšie deti, Ondreja a Svetlanu, čo celý prípad na jednej strane komplikuje, na strane druhej pomáha chorému zvykať si aj na iný než vlastný svet. Pre autistov je totiž charakteristické, že nevedia nadviazať styk s okolím, realitu vnímajú ako čosi rušivé, uzatvárajú sa sami do seba. A tomu zodpovedajú aj ich reakcie.
Autorka si začala všímať dieťa hneď od narodenia a svoje pozorovania si zapisovala iba sporadicky. No keď zistila, o čo ide, z občasných poznámok sa stala pravidelná činnosť, v ktorej nielenže pokračovala často denníkovou formou, ale ako ukazujú jej zápisy, študovala aj príslušnú literatúru, čo sa prejavuje v kvalifikovanom, priam vedeckom vyjadrovaní.
Poučená aj skúsenosťami iných, vie porozumieť aj zvláštnemu fenoménu, ktorý sa u Matejka prejavoval kreslením. To bol jeho spôsob neverbálnej komunikácie, že všetko mení na kresbu. Časom sa u neho objavia ďalšie, až geniálne a na jeho vek neuveriteľné vlohy: zaujíma ho pravek, anatómia, matematika, embryológia, snaží sa pochopiť ťažko pochopiteľné, pričom mu celkom chýbajú „sociálne zručnosti“. Tie, takisto ako pocity, mu musí mama hrať a robí to s obdivuhodnou húževnatosťou.
Autorka sa ani na jedinom mieste nesťažuje, nebedáka, hoci maximálne preťažená, začne s chlapcom chodiť nielen do škôlky, ale aj do školy, lebo je potrebné tlmiť jeho neadekvátne, ba zavše až groteskné pohyby, gestá, slová. Chlapcova sociabilita sa pomaly zlepšuje, hoci je stále iný než ostatní. Jeho matku neodradí ani piplavá práca, keď musí školákovi vysvetľovať tie najelementárnejšie veci najrafinovanejším spôsobom, lebo tu nepomôže iba láska.
Zlepšovanie jeho stavu sa nedá nazvať plynulým procesom, ktorý je vývinový, lebo u neho prebiehajú zmeny na lepšie skôr skokmi a náhlymi prekvapeniami.
Martinkovej kniha je sériou diagnóz i terapií mladučkého chlapca. Aby jej výklad bol ešte názornejší, uverejňuje aj veľa chlapcových kresieb, ktoré odhaľujú jeho duševné pochody, predstavy a myslenie vôbec. V mnohom pripomínajú surrealistické umenie, neraz je to iba ťažko definovateľná šifra, no autorka ju vie prečítať.
Predslov ku knihe napísal filozof Egon Gál, doslov riaditeľka Autistického centra Andreas Andrea Šedibová. Obaja zhodne konštatujú, že je to výborné dielo, aj ako sprievodca po zvláštnom svete autistov, aj ako pomocník pri pokusoch vrátiť ich aspoň čiastočne do sveta nášho. Okrem toho z jej knihy vyžaruje obrovská mravná sila.
