Sám navrhol, aby sme hovorili o tých najťažších témach, pretože katolícka cirkev sa nemá prečo báť vlastného názoru. Kňaz Pavel Pakoš si myslí, že k Tisovi by mala cirkev zaujať jednoznačný postoj. Zároveň však hovorí o svojej cirkvi ako o perle a o ostatných ako o bižutérii. Stretli sme sa v chráme v Podlaviciach v Banskej Bystrici.

Aký máte obľúbený vtip o kňazoch?

Tých je veľa, ale zaskočili ste ma. Napríklad: Do kostola počas omše vbehnú teroristi v kuklách a ktosi z nich zareve: Kto chce zomrieť za Krista, nech si ľahne na zem, ostatní von! Dve tretiny ľudí odídu. Potom drgne samopalom do farára a povie: Vstaň, farizeji odišli, môžeš pokračovať v omši. (smiech)

Čo sa musí udiať v hlave človeka, aby sa rozhodol stať kňazom?

So životom som mal úplne iné plány. Hrával som basketbal za Prievidzu, smeroval som do Interu. Rodičov som mal lekárov, ním som chcel byť aj ja. Zamiloval som sa do dievčaťa, túžil som po dvoch deťoch. Až ma zavolala vyššia moc a určila mi úplne iný smer života.

Vyššia moc je nejaký zážitok, vnem? Ako to človek pocíti?

Mal som sedemnásť rokov, keď v kostole páterko vyhlasoval, že kto chce ísť za kňaza, nech si podá prihlášku. V mojej hlave bolo, že sa ma to netýka. Vtedy som však prvýkrát pocítil akýsi impulz. Keď prišla tá myšlienka, bol som na kostolnom chóre v Prievidzi. Zápasil som s ňou asi pol roka, posielal ju preč. Moje ego chcelo niečo iné. To volanie však bolo stále silnejšie, až som si jednoducho povedal - idem do toho. Musel som sa s tým nejako vnútorne vyrovnať, zrieknuť sa kariéry aj dievčaťa, a vstúpiť do neznáma. Proste som sa úplne zveril Bohu. Vzal som to dosť vážne a oni ma na tú školu nakoniec nevzali. (smiech) Šiel som teda na rok robiť robotníka a na druhýkrát ma vzali.

Stávalo sa často, že ste pochybovali o správnosti svojej voľby?

Na škole som už pochybnosti nemal, lebo ten polročný zápas s tým, či je to správne, som vybojoval ešte pred ňou. Dostal som veľmi jasne určené, ktorým smerom mám ísť. Presne som počul - choď za rímskokatolíckeho kňaza. Dnes som ním sedemnásť rokov a neľutujem.

Neverím, že neprišli aj pochybnosti.

Naozaj nie. Boli aj ťažké chvíle, nebolo to vždy jednoduché, človek prekonáva všelijaké krízy. Ale pochybnosti som nemal. Cítil som, že Pán si to takto praje a ja sa každý deň snažím objavovať, ako to kňazstvo žiť, čo urobiť pre Boží plán. A učím to aj iných. Každému je ponúkaná aj iná cesta. Všetci máme svoje ego, predstavy, chceme robiť niečo, čo nám vyhovuje, kde nám dobre zaplatia, kde budeme úspešní, slávni... to je úplne normálne. Duchovná cesta je však aj o inom.

Čo dáva kňaz veriacim ľuďom, je jasné. Čo však dáva sám sebe? Každá práca musí mať zmysel aj pre toho, kto ju koná.

Povedali ste to veľmi dobre - musí mať zmysel. A keď to tak človek cíti, má radosť z toho, že pomáha iným. Plodí v nich Boží život, pravdu, lásku, smeruje ich k nebu. A ak to robí úprimne, po čase zistí, že je to krásna práca, vznešené povolanie. Ja ďakujem, že som kňazom. Je poslaním, ak môžme pokračovať na zemi v diele, ktoré započal Ježiš. Robíme tak už dvetisíc rokov, sme vlastne jeho spolupracovníci.

Naša cirkev je perla

Kresťanstvo dnes považujete za správnu vieru. Zamýšľali ste sa nad tým, že by ste neboli katolíkom, keby ste sa narodili trebárs ako moslim?

Keby sme sa narodili v inej krajine s iným náboženstvom a kultúrou, určite by sme boli ovplyvnení. Záleží však od nášho stupňa lásky k pravde, ako ju hľadáme, ako sa s ňou stotožníme. Keď človek hľadá pravdu, automaticky príde ku Kristovi. A keď príde až k počiatkom, pochopí, že je tu aj nejaká cirkev, na ktorú dal Petrovi pokyn Ježiš.

Ja som mal šťastie, že som sa narodil v katolíckej rodine, na Slovensku, že som tú vieru dostal automaticky. Ale to neznamená, že som bol hneď katolíkom. Na mnohé veci som musel dorásť, lebo toto náboženstvo má najvyššiu morálku. Hovorí o svätosti a tú si musí človek vybojovať, dospieť k nej. Študoval som nielen našu vieru, ale aj iné dostupné cesty a porovnával som. Nič vznešenejšie som však nenašiel.

Ak o vašej ceste a viere hovoríte ako o tej s najvyššou morálkou a najvznešenejšej, vlastne tvrdíte, že ostatné viery takými nie sú. Sú teda menejcenné, dokonca nesprávne?

Určite nie sú rovnocenné. A nie všetci máme rovnakého Boha. Pozor na „ctiteľov jedného boha", lebo Ježiša nedali na kríž ani ateisti, ani budhisti a hinduisti, ale ctitelia jediného Boha, ktorí nevedeli prijať hlbšiu pravdu, že Boh má Syna aj medzi ľuďmi. Nie všetky náboženstvá sú rovnaké, sú tam rôzne stupne pravdy. Keď je to tak, že na svete je momentálne jedna miliarda hinduistov, miliarda budhistov a taoistov, miliarda moslimov, miliarda iných kresťanov nekatolíkov, miliarda katolíkov a miliarda iných veriacich a ateistov, tak to má tiež asi svoj zmysel a skúsme sa zamyslieť, prečo je to tak.

Na základe čoho môže niekto tvrdiť, ktorá viera je tá najsprávnejšia?

Máme rozum, tak ho používajme. Hľadajme, v ktorej ceste je koľko pravdy a koľko lži. Skúmajme, kde je koľko sebectva a nezištnosti. Kto hľadá, ten nájde. Ak niekomu nezáleží na tom, či má v rukách perly alebo len bižutériu, ktorá sa na ne iba podobá... Ak niekto hľadá a porovnáva, príde k cennej perle, ktorou je evanjelium a naša cirkev.

Naznačujete, že islamisti, pravoslávni, budhisti a ďalší našli iba bižutériu?

Pán má všade svojich ľudí. V každej viere sú ľudia, ktorí pomáhajú iným, sú nezištní a pravdiví, pričom nemusia byť kresťanmi. A sú takí, ktorí sa bijú do pŕs, akí sú tuhí „superkatolíci", pritom ide o svätuškárov. Sú takí stuhnutí, že neregistrujú svoje či cudzie falošné tóny a pokrivené pózy. Je to pomiešané.

Katolícka cirkev žne úspech za úspechom

Slovensko sa považuje za kresťanské. Pri sčítaní ľudu sa k tomu prihlásila väčšina, realita je však iná. Klesá počet veriacich?

Katolícka cirkev je nezničiteľná. Žne úspech za úspechom napriek rôznym prenasledovaniam a prehrám. Aj tento chrám je toho dôkazom. (rozhovor sme robili v novom kostole v banskobystrickej časti Podlavice, pozn. autora) V interiéroch fungujeme, pracujeme, máme plné chrámy, slúžime ľuďom. V exteriéroch sveta by bolo viac poriadku, ak by kresťania mali viac odvahy, keby boli jednotnejší a dôslednejší.

Nemáte ich plné iba opticky, teda preto, že dnešné kostoly, ktoré staviate, sú priestorovo oveľa menšie? Neklamete sami seba?

Niekedy je menšie spoločenstvo lepšie ako triumfálne a veľkolepé katedrály, v ktorých sa človek stratí. Aj malé spoločenstvo má svoje čaro. Nemusí nás byť v cirkvi veľa, ale tí, ktorí v nej sme, nech sme - ako hovorí matka Tereza - dobrí. Cirkev ponúka zdarma najvznešenejšie učenie, dáva ľuďom zdarma Božie telo, vyškolí ich, dáva im veľmi dobré základy duchovného života.

Kým cirkvi prispieva štát, úplne zdarma to nie je.

V našej krajine sa ku katolíkom hlásia dve tretiny občanov. Tí pracujú a odvádzajú dane. Z tých sa financujú mnohé veci - kultúra, šport, školstvo... Veď to je pre rozvoj človeka. Prečo by sa mali cirkvi vytisnúť kdesi mimo? Strana, ktorá to mala vo svojom predvolebnom programe, sa možno preto sama ocitla v ofsajde. Ľudia cítia, že my nie sme cirkus. Skoro všetko sa karnevalizuje a človek potrebuje aj zvážnieť. Je smädný aj po niečom ozajstnom, nie iba po peniazoch a lacných vtipoch.

Množstvo kňazov je za odluku cirkvi od štátu, množstvo je proti. Vy ste na tom ako?

V každom štáte je iný model, odskúšavaný desaťročia, niekedy stáročia. U nás je model, ktorý sme zdedili, je možné, že raz príde iný. Je veľmi zaujímavé, že cirkev funguje, či je to tak alebo inak.

Cirkev disponuje veľkými majetkami. Potrebuje vôbec podporu štátu?

Odborníci hovoria, že keby sme sa hneď odlúčili od štátu, ochromilo by to mnohé naše činnosti. Preto je lepší - a sme za to štátu vďační - tento model. Majetky, ktoré postupne cirkev dostávala napríklad od Márie Terézie, keď zakladala biskupstvo, nám komunisti zobrali a demokrati vrátili. Treba s nimi zaobchádzať tak, že sa investujú pre konkrétnych ľudí a nie iba hrabať. Náš biskup Rudolf je vzorný príklad pre všetkých, čo nejaké majetky majú. Ten sa o svoju manželku, čiže o banskobystrickú diecézu, stará na všetkých úrovniach.

Pokory v cirkvi je dosť, najmä v katolíckej

V každej väčšej firme sa vyskytujú závisť, snahy o neférový kariérny postup, šplhanie sa po chrbtoch iných... Je to tak aj v cirkvi?

Sme ľudia a čo je ľudské, nie je nám cudzie. Ak máme v sebe aj takéto veci, mali by sme ich nejako spracovávať, oslobodzovať sa od nich. Ak v cirkvi boli nejaké nedokonalosti, ba až škandály, učili nás, že je to ľudský prvok. Ale to zlé, čo sa v cirkvi stalo, neurobili kresťania, ale tí, ktorí sa na kresťanov iba hrali. Boli to neľudia alebo stroje. Dostali sa do funkcií a narobili hanbu sami sebe. A Božiemu Dielu tak kradnú dobrú povesť.

Nie je alibizmom, ak tých, ktorí zlyhali, zrazu neoznačujete za kresťanov? Takto sa dá vyhovárať pri každom škandále.

Ježiš mal okolo seba dvanásť apoštolov a to boli tiež všelijaké povahy. V evanjeliách sa nezamlčujú ich chyby, že sa chceli povyšovať, niečo znamenať. Peter vyšiel z prvej svätej omše a trikrát zbabelo zaprel Krista. Judáš Krista zapredal, potom sa obesil. A toto boli prví biskupi, prvá cirkev.

Dokáže sa dnes cirkev vysporiadať s čiernymi ovcami vo svojich radoch?

Myslím, že áno. Chyby a hriechy, ktoré robíme, sú na to, aby sme spokorneli. Mali byť sme mať v sebe toľko pokory, aby sme urobili nápravu. U nás sa to volá pokánie, v modernom svete sebareflexia. Keď ju máme, máme aj duchovné zdravie. Ak nie, sme duchovne chorí.

Ako je na tom cirkev?

V cirkvi máme pokory dosť, najmä v katolíckej. Skôr nám chýba trochu zdravého sebavedomia a zdravej hrdosti. Stane sa, že ľuďom vyčítame, že sú hriešni, pritom skôr by sme ich mali učiť to, že ak majú pocit hriešnosti, majú spovednicu, tam majú ísť, pekne to oľutovať, vyznať sa, robiť pokánie, vyjsť von a mať zdravú hrdosť. K tomuto by sme mali ľudí viesť, aby mali zo seba dobrý pocit.

Dokážu to dnešní kňazi, ktorí často skôr mentorujú?

Dobrý pastier radí a povzbudzuje, a podnájomník zraňuje a znechucuje.

Ľudia sa často boja ozvať voči farárovi, z ktorého nemajú dobrý pocit. Najmä na dedinách sa to považuje za čosi nepatričné, niečo, do čoho sa nemajú starať.

Vážme si kňaza. A ak robí niečo nesprávne, tak ho neohovárajme a neudávajme. Učme sa ho napomenúť medzi štyrmi očami, potom medzi viacerými očami, proste dať mu šancu na polepšenie sa. Ak by to pretrvávalo, treba ísť za biskupom a ten má svojou autoritou urobiť poriadok. A aj ho robí.

Lenže tí ľudia bojujú s dogmou, že farár sa nemá kritizovať. A najmä, ako by prijal farár fakt, že za ním niekto príde a bude ho poučovať?

Táto dogma nie je určite neomylná. Ak to tak bolo v minulom tisícročí, keď sme sa hrali na oteckov a detičky, v modernej dobe sa treba snažiť napĺňať evanjelium, ktoré je o bratoch a sestrách. A v prvom rade o férových ľudských vzťahoch. K tomu patrí aj to, že ak robíme chyby, tak si to pekne vysvetlime medzi sebou, napomeňme sa, ale nezhadzujme sa ako ľudia bez viery a citu.

K Tisovi by sme mali zaujať jasný postoj

Dokáže sa cirkev postaviť čelom proti škandálom v jej radoch? Je oprávnený pocit tých, ktorí tvrdia, že sa všetko zametá pod koberec?

Na to treba odvahu proroka a pokoru svätca. Problémy sú, budú, ale nebuďme choro negativistickí, že vidíme len smietku v oku cirkvi a vo vlastnom oku nevidíme brvno. V každej rodine je nejaký problém. V každej farnosti to kvasí, je to laboratórium, v ktorom sa kadečo stane, niekedy aj vybuchne.

Aj medzi mužom a ženou, ktorí sa v manželstve milujú, to občas zaškrípe, pohádajú sa, niektorí aj pobijú. Čo nám život prináša, to treba to riešiť.

Bol tu napríklad problém prvého slovenského štátu. Jozef Tiso bol prezidentom aj kňazom. A dodnes sme sa k tomu ako cirkev nevyjadrili. Nemali sme na to odvahu. Sú tu len také divné reakcie - jeden ho chváli tak, že začne tlieskať, druhý radšej rezervovane nepovie nič, tretí povie, že Jožko Tiso urobil chybu iba tým, že bol kňazom. Bola to sláva, ale aj hanba a mali by sme jasne povedať, že to bol kňaz, ktorý robil dobro, chcel dobro pre slovenský národ, ale zakalil sa mu zrak a stal sa modlárom, pretože si na najvyššiu priečku dal záchranu slovenského národa. Boli tu nacionalizmus a trochu i mesiášske komplexy. Stalo sa a my sa poučme. Kňaz má svedčiť nielen o národe a jeho prosperite. To je práca pre politikov. Má svedčiť najmä o Božom kráľovstve, v čom Tiso zlyhal. Hodnotíme ho veľmi opatrne - aj my kňazi, aj naša hierarchia. A to by sa malo zmeniť.

Smerujete k tomu, že by k nemu mala cirkev zaujať jeden oficiálny postoj? Neberiete tým jednotlivcom právo na vlastný názor?

V podstatných veciach by sme mali byť jednotní, ale máme právo zachovať si aj vlastný názor. Každý sa na to díva z inej strany, s inými skúsenosťami, inou optikou.

Váš osobný názor na neho je aký?

Bol to fenomén a unikát, na jednej strane veľká sláva, ale akoby sme si zabúdali priznať aj hanbu. Sám Tiso si ju nepriznal, lebo nemal žiadne pocity viny. Kresťan nemôže bojovať proti boľševizmu tak, že seba i národ spojí s nacizmom.

Prečo však ten neslaný-nemastný postoj cirkvi ako takej?

Lebo nemáme jasný zrak a dostatok odvahy pomenovať veci pravými menami. Trápia nás kadejaké malichernosti a uniká nám nadhľad? Kňazom by teda uniknúť nemal.

Panuje v tom teda alibizmus?

Tak ako bol pre nemecký národ veľkou lekciou Hitler, ktorý bol zoslaný na to, aby ich uzdravil z nafúknutého kolektívneho egoizmu, Tiso bol takou malou lekciou pre slovenský národ. Nemali by sme to teda - ako ste spomínali - pozametať pod koberec, ale poučiť sa.

Aké ponaučenie v tom vidíte vy?

Jeden z hriechov, z ktorého sa ľudia skoro vôbec nespovedajú, je modlárstvo. To má rôzne podoby. Modlárstvo znamená, že tú najväčšiu lásku, akej som schopný, nedávam Bohu, ale dieťaťu, partnerovi, manželke, rodine, robote alebo národu. Dôležité poučenie z toho znie - dajme pozor na to, aby sme prvú priečku svojho srdca dali Stvoriteľovi, nie stvoreniu. Nerobme si boha z nejakého človeka alebo národa. Tomuto sa v Biblii hovorí „mať čisté srdce". Keď sa to naučím, On ma naučí zdravo milovať národ, samého seba, rodinu, cirkev, prácu, zvieratká, aj auto, ktoré šoférujete. Aj takzvaného nepriateľa.

Ateisti sú vnútorne zranení ľudia

To by ale znamenalo, že ateista nemôže mať čisté srdce. Bohu totižto lásku nedáva.

Ateista je možno zranený človek. To však nie je antiteista, ktorý Boha nenávidí. Ateista je človek, ktorý chce mať odstup od všetkého náboženského. Mnohí z nich sú pritom spirituálni, ale je to len ich maska. Hrajú sa na to, že sú bez viery, ale pritom môžu mať morálne hodnoty. Niektorí nás pozorne počúvajú a hľadajú. Jeden chápe a iný chrápe.

Prečo ich označujete za zranených? Slovo zranený evokuje, akoby mali nejaký hendikep.

Vnútorne zranení, to znamená, že ešte nemajú dôveru v Boha. Neveria, že je Dobrý Otec, ktorý sa stará o tento svet. Pozorujú iba vonkajší svet a vidia v ňom mnoho biedy, nespravodlivosti a to ich zraňuje. Vyčítajú Mu nespravodlivosť, ale ako slepí nič spravodlivé napríklad vo svojej nevďačnosti nevidia.

Oni neveria, že Boh existuje, to je rozdiel.

Čudujú sa, ako sa Boh môže na také niečo dívať, dopustiť toľko zla, vojen, koncentračných táborov. Ale to je len pohľad zvonku. Keby sa venovali aj vnútornému pohľadu na svet, modlili sa, zistili by, že Boh je naozaj dobrý. A s tými zlými vecami, ktoré sa dejú, má nejaký výchovný zámer.

Ak je to tak, musíte pripustiť, že aj za existenciou ateistov stojí nejaký Boží zámer.

Sú dopustení rovnako, ako je dopustený aj zlý Duch. Nepoviem však, že ateista je zlý človek. Ale aj zlý má vo vesmíre nejakú funkciu. Prečo ho Boh úplne nezruší? On by mohol v jedinom momente ako keby vypínačom zrušiť celé peklo aj Diabla. Prečo ho necháva žiť? Možno preto, že nás testuje.

Nie sú takéto vyjadrenia prejavom akejsi nadradenosti voči neveriacim?

Svätá namyslenosť je úplne v poriadku. (smiech)

Pýtať sa, načo je RKC, je ako pýtať sa, načo máme školy a nemocnice

Skúste vysvetliť opodstatnenie existencie RKC. Prečo je dobré vieru zväzovať hierarchickými vzťahmi s pevnými pravidlami?

To ako keby ste sa spýtali, načo sú dobré školy. Veď vzdelaným sa dá byť aj bez nich. Načo sú dobré nemocnice, keď človek môže existovať aj bez nich? Ale dá sa to? Jeden miništrant, ktorý sa odklonil od našej cesty, mi ako svoj idol predstavil skupinu Nirvana, ktorá na vystúpení kopala do makety chrámov. Hovorím mu: Človeče - to je ako keby si kopal do nemocnice. Možno raz do takého štádia ľudstvo dospeje, že nemocníc nebude treba... Ale je na to teraz ten správny čas? Keby sme nestavali chrámy, začali by sme stavať nové väznice alebo blázince.

Onkológa pri rakovine, chirurga pri amputácii a podobne človek potrebuje. Veriť sa však dá aj bez inštitúcií.

Ježiš dal Petrovi príkaz, aby pásol jeho baránky a ovečky. Peter sa tejto úlohy ujal, vytvoril spoločenstvo a tak vznikla katolícka cirkev, ktorá trvá dodnes. Ľudia sú ovečky, teda nesamostatné bytosti, a potrebujú pastiera. Nevedia, čo je dobré, niekto im to musí povedať. Niekto im musí ukázať dobrú a zlú cestu. Aj viera potrebuje pravidlá, aby ovečka prešla do štádia baránka, teda človeka vo viere vyspelejšieho. To všetko chce čas a cirkev je miestom, kde sa to dá zrealizovať. Sú barani, ktorí nás úplne ignorujú a neposlúchajú. Po čase sa zmenia na smradľavých capov alebo na vyhladovaných vlkov. Byť ovečkou a baránkom znamená, že máte v sebe pokoru a záujem o Božie veci. Cirkev je pre nich určená, aby im pomáhala dozrievať.

Nerobíte z ľudí tak trochu nesvojprávnych? Ako keby bez vnúteného návodu na život nikto nerozoznal dobro od zla, nemohol dospieť, nájsť pravdu.

Môže sa stať, že učiteľská ješitnosť je taká veľká, že si niekto myslí, že škola je na večné veky. Alebo môže byť ješitnosť lekárska, kde si lekár hovorí, že je dobre, ak je človek pacientom, lebo z toho môže žiť. Ale sú aj nezištní učitelia, nezištní lekári a aj nezištní kňazi, ktorí by mali povedať, že človeka vychovávajú pre spoločnosť a pre Boha, nie pre seba. Závisí od stupňa sebectva a úrovne oslobodenia sa od neho.

Ešte raz - bez pastiera z cirkvi nemôžem nájsť pravdu? Musí nám niekto dláždiť cestu a vysvetľovať, čo je správne a čo nie?

Nehrajme sa na to, že sme hneď dospelí. Potrebujeme rodičov, učiteľov, aj kňazov. A dieťa má veľké šťastie, ak ich má dobrých. Ak im dajú príklad a dobre sa o nich starajú. Sú takí, ktorí to šťastie nemali, boli splodení v alkoholickom opojení, odložení do domova a podobne. My sme duchovní otcovia. Ak má niekto deti, je rodičom telesným. Takýto rodič by mal dospieť do štádia, že to nie je len jeho, ale aj Božie dieťa. Nerobí a nevychováva ho len pre seba, ale pre národ, pre nebo. Podobne aj kňazi - mali by ľudí viesť k tomu, aby sa z ovečiek stali baránkovia. Z detí dospelí. Ak by sme ako rodičia robili z dospelého človeka decko, dirigovali ho, rozkazovali a ako nedobrá svokra sa mu miešali do vzťahov, bola by to veľká chyba. Znamenalo by to, že sme sami nedospelí.

Nemal by sa výber viery a cirkvi ponechať na človeka, keď bude vo veku, v ktorom sa dokáže sám rozhodnúť? Prečo je treba cirkvi zaväzovať malé deti pri krste?

Povinnosťou kresťansko-katolíckeho rodiča je vychovať zo svojich detí katolíkov, pokrstiť ich, dať im to dobré, čo naša viera ponúka. Ale dať im k tomu všetkému aj slobodnú vôľu. Človek ju má od Boha a my ju nesmieme ukradnúť.

Nevyužívate vo svojej práci aj momenty zastrašovania? Už samotné kostoly sa kedysi stavali monumentálne, aby mal človek pocit malosti, pokory.

Ak to niekto robí, tak ide buď o nezbedné a veľmi drzé dieťa, alebo veľmi zúfalého rodiča. Inteligentný katolík zastrašovať nikoho nepotrebuje.

Mám na mysli kňazov, nie rodičov.

Ak sa to stane, tak ide o starú školu, ktorá už do cirkvi nepatrí. Ak niekto zastrašuje iných, bol pravdepodobne sám zastrašovaný a je tým poznačený. Myslí si, že Boh je despota, ktorý ide niekoho potrestať za chybu, ktorú urobil? Alebo že je skupáň či účtovník, ktorý pozerá, či máme všetky účty splnené do bodky? Alebo že je zamračený? Ide o patogenity, ktoré nie sú ani v katechizme, ani v nebi, ale ako vetry v hlave nejakého nešťastníka.

Smrť malého dieťaťa je lekciou pre toho, kto si myslí, že je to jeho dieťa

Narodí sa dieťa. Po dvoch mesiacoch umrie pre chorobu, autonehodu. Ako vysvetľujete, čo sa s ním stalo? Ešte nemalo možnosť prejaviť sa tak či onak. Ide do neba? Čaká ho peklo?

Veríme, že ide do neba, ale pre pozostalých ostane také malé peklo. Ak ho mali radi, je to neľahké napomenutie. Niekto povie - ako to mohol Boh dopustiť? My proste veríme, že s ním má nejaký plán. Možno to dieťa pred niečím ušetril, možno sa tak skončila nejaká kliatba, ktorá bola na rodine. A možno sa tak viacerí dozvedia, že my nie sme pánmi nad životom.

Nie sú to len barličky, ktorými sa možno utešovať?

Dostaneme tak lekciu. Vaše deti nie sú vašimi deťmi. Sú vám požičané, dané len do času. Sú to božie deti a tak sa ku nim chovajte, tak ich vychovávajte. Ak si niekto myslí, že je to jeho dieťa, jeho smrť je jednou z malých lekcií, ktorú dostane. Áno, sú to barličky, pomôcky myslenia, ale mám aj ďalšie vysvetlenia a indície, o ktorých nemusím hovoriť. Proste verím, že ak sa niečo také stalo, tak je to na niečo dobré. Keď prídeme na druhú stranu, dozvieme sa to.

Svätý páter Pio má na to jedno vzácne prirovnanie - sme v pozícii malého chlapca, ktorý sa zdola díva mame na výšivku a hovorí, aká je škaredá. Mama mu ju teda občas ukáže, aby videl, aká je krásna. Z pohľadu zdola sú mnohé veci na svete boľavé a škaredé, ale všetko má svoje miesto a dôvod. Dôverujme, že je v tom nejaký vyšší zámer.

Lenže stáva sa, že nevinné dieťa zomrie hneď po narodení a iné vyrastie do zločinca, ktorý ubližuje práve ľuďom s čistým srdcom. Ako si to vysvetľujete?

Ak by sme mali infantilnú vieru, mysleli by sme si, že všetci mafiáni a kriminálnici by skončili oveľa lepšie, keby zomreli v inkubátore, a pokrstení kňazom by šli rovno do neba. Lenže nebuďme infantilní. Tieto veci sú na naše zamyslenie, aby sme hľadali, že život má aj svoju hĺbku a my máme povinnosť ju skúmať. Ísť do neba nie je len taká sranda a také jednoduché, ako si myslíme.

Klamal by som, keby som popísal nebo

Ako vyzerá nebo?

Určite tam nie je nuda. (smiech) Všetko tam funguje, je tam Boh otec, spoločenstvo svätých, krásne farby...

Je to nejaký priestor alebo stav duše, pokoj?

Cieľom našej viery je mať kus neba tu na zemi, v našej duši a netrápiť sa, čo bude po smrti. Pán nás zadelí presne tam, kam pôjdeme. Duchovný život je o tom, aby sme tu prekonali rôzne peklá a očisťovacie stavy, aby sa do nás nasťahoval Duch Boží. Aby sme mali nebo vo svojom vnútri. Teda pohodu, rešpekt k Bohu a podobne.

Chcem sa dostať k tomu, či vôbec majú kňazi konkrétnu predstavu o nebi a pekle, keďže nimi operujú.

Keď veľký apoštol Pavol povedal, že ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudskej mysle nevstúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú, tak tým priznal naše limity. Že je pre nás ťažké predstaviť si ho. Je to náš jasný cieľ a ku nemu smerujeme a snažíme sa nasmerovať iných.

Čiže si ho neviete predstaviť?

Klamal by som, keby som vám ho popísal.

Čo by sa stalo, keby ste sa ráno zobudili a zistili, že cirkev ako inštitúcia neexistuje? O čo by bol svet ochudobnený? A bol by vôbec chudobnejší?

To je otázka, na ktorou som sa ešte nezamýšľal. Ale bola by to veľká škoda. V cirkvi máme mnoho pokladov, ktoré nám boli zverené. Strážime ich. Ponúkame iným. Boh nie je len v nebi, ale aj na zemi v podobe Krista. Ten nám tu zanechal Cirkev a je v nej prítomný v podobe eucharistie, v príkladoch svätých, v svätom písme, v Božom stánku, v Petrovom nástupcovi, teda pápežovi v Ríme, v dobrých ľuďoch...

K pápežovi prehovára Duch Svätý

Pápeža volia ľudia. Je skutočným nástupcom Svätého Petra? Vychádzam aj z toho, že človek je tvor omylný.

Z tých dvestosedemdesiatdva pápežov neboli všetci svätí, ale boli tam veľmi vzácni ľudia. Napríklad ten dnešný je jeden z najgeniálnejších ľudí, ktorí kedy chodili po svete. Prvých tridsať pápežov zomrelo neprirodzenou mučeníckou smrťou. Začínali sme tak, že kto chcel byť diakon, kňaz alebo biskup, riskoval, že ho zabijú a aj sa to neraz stalo. To, že prišiel cisár Konštantín a dal cirkvi vplyv, bolo po roku 313. Myslím, že keď tento úrad Ježiš ustanovil, Petrov nástupca má povinnosť pásť kresťanský boží ľud a odpovedať na otázky doby. A to pápež robí. A dobre robí aj ten, kto pápeža počúva a rešpektuje. Napríklad v roku 1937 vydal Pius XI. dve encykliky - jednu proti nacizmu, jednu proti komunizmu. Keby sa podľa nich ľudia riadili, nemuseli byť ani druhá svetová vojna, ani tie šialené čistky komunizmu.

Na to, aby neboli ani vojny ani komunizmus, netreba encykliky, stačí zdravý rozum, ktorý jasne velí neubližovať druhým.

Pápežská autorita je svedomím, ktorému Duch Svätý presne hovorí, že „toto je cesta" a „toto cesta nie je". Kto ju znevažuje, ide sám proti sebe.

Znamená to bezvýhradnú autoritu pápeža?

Voči pápežstvu máme veľký rešpekt, aj keď sa nám niektoré rozhodnutia nezdajú. Napríklad aj ja som mal problém prijať kňazský celibát. Ako je možné, že gréckokatolícki spolužiaci mohli mať manželku, dnes majú napríklad päť detí, pričom my rímskokatolíci to máme zakázané? Pochyboval som vtedy aj o pápežovi, aj o celibáte, zdalo sa mi to pokrytecké, že sme katolíci a máme úplne iné pravidlá. Musel som na to dorásť. Až po tridsiatom roku som spoznal hodnotu a nutnosť slobodného stavu pre katolíckeho kňaza.

V roku 1969 pápež Pavol VI. vydal encykliku, pretože prišla antikoncepcia a ľudia sa pýtali - je to dobré alebo nie? Pápež sa modlil k Duchu Svätému a dostal veľmi presnú odpoveď, že antikoncepcia nie je prirodzená a správna. Mnohí katolíci aj kňazi to vtedy kritizovali, lebo sa im to nezdalo. Ale veď on to nenariadil všetkým ako rozkaz, podával to ako smernicu pre tých, ktorí chcú žiť v milosti posväcujúcej a ísť do neba.

Celibát je aj provokáciou, že nemusíme byť sebci či úchyláci

Ak spomínate celibát - nie je neprirodzené potláčať prirodzené túžby človeka žiť v láske so všetkým, čo k tomu patrí?

Keď sa niečo potláča, skončí to veľmi nepekne. Ak niekto potláča hnev, podarí sa mu to viackrát, ale potom vybuchne tak, že ublíži aj tomu, kto si to nezaslúži. My to odovzdávame Bohu. A celibát nie je len o sexualite, ale v prvom rade o našej chlapskej ješitnosti, egoizme, pohodlnosti. Celibát znamená chytiť to nižšie ego pod krk a pekne ho premeniť na niečo vyššie. Medzi ľuďmi koluje, že celibát je tu kvôli majetkom, ale to je úplný kaleráb. Je to forma totálneho zasvätenia sa Bohu, jeho službe.

Je to aj provokácia, že sa dá byť šťastným i v štýle „single", a nemusíme byť sebci či úchyláci. Tak sa dá vytvoriť rodina a spoločenstvo na nie úbohejšej, ale vyššej úrovni.

Kňazi v iných cirkvách sú teda Bohu zasvätení menej a sú sebci?

Majú slobodnú voľbu, ako to bolo prvých tisíc rokov v celej katolíckej cirkvi. Celibátna tradícia však u biskupov existovala vždy. Na svete je dvadsaťsedem druhov katolíckych cirkví. Ak u nás niekto pociťuje, že chce mať rodinu, môže ísť predsa za trvalého diakona, takých je tridsaťtisíc. Kňazov je štyristotisíc. Charizma celibátu, ktorú mali biskupi, sa proste dala aj na kňazstvo. Máme slobodnú voľbu, či do toho ideme alebo nie. Aj ja som mal boľavú vývojovú fázu, kedy sa mi to zdalo proti prírode, ale bojoval som a prehuplo sa mi to do veľmi radostnej fázy, ktorá trvá už nejakých desať rokov a som veľmi spokojný. Toľko pokoja a radosti... A prajem ho aj iným.

Sokol nám nebol moc sympatický, ale vďaka médiám sympatie naberá

Cíti kňaz úctu voči svojmu najvyššiemu predstaviteľovi, ak je ten podozrivý zo spolupráce s ŠTB?

Arcibiskup sa vyjadril, že nespolupracoval.

To hovoria všetci, ktorých odhalia.

Ja mu verím. Zastal sa ho náš kardinál, ktorý sa za bývalému režimu naozaj natrpel. Každý, kto sa za socializmu hlásil na teológiu, bol monitorovaný ŠTB ako nepriateľ už len preto, že sa prihlásil. Môjho kolegu navštívili raz, mňa dvakrát, sú bratia, ktorých navštívili stokrát. Niektorých zastrašovali, iných mučili. My sme ŠTB nevyhľadávali, oni si hľadali nás.

Čo chceli konkrétne od vás?

V prvom rade boli šokovaní, prečo som sa tak rozhodol, kto ma nahovoril a keď som im povedal, že Duch Svätý, nevedeli, čo na to majú povedať. Ako študenta štvrtého ročníka gymnázia ma vzali na ŠTB, asi trikrát som im povedal, že o spoluprácu záujem nemám a dali mi pokoj. Keď u niekoho videli veľmi jasné postoje, odišli. Keď sa ich niekto bál, mal záujem o kariéru, bol vydierateľný a podobne, tak skúšali ďalej.

Je závažné podozrenie, že Sokol spolupracoval. Nebolo by lepšie, keby odstúpil, súdne očistil svoje meno a potom sa vrátil? Nemala by byť práve cirkev morálnym vzorom, ako sa vysporiadať s niečím takým?

Idete na to celkom férovo, ale tu sa spustila kampaň a arcibiskup sa dal na mediálny škripec. Nebol nám moc sympatický, ale takto tie sympatie u nás naberá. Ak on sám necíti výčitky svedomia, my to rešpektujeme. Má chyby ako každý z nás.

Je dobrým arcibiskupom?

Snaží sa. A či je dobrý, to posúdi až vyššia moc. My nesúďme. Vieme len, že sa ukáže v papamobile vedľa pápeža a že má v krvi viacej narcisínu ako by mal mať, ale podľa toho ja nemôžem odsudzovať. Z jeho života vidíme len veľmi málo. Sme džentlmeni a nezvykneme si zhadzovať autoritu niekoho, kto funguje a buduje Božie kráľovstvo ako len vie.

Zbierate ľudské cnosti a robíte z nich zoznam. Koľko ich je?

Osemstoosemdesiatosem. Základných je asi dvadsať. To je niečo, o čo sa v živote snažme. Samého ma prekvapilo, koľko ich je. Ak sa snažíme o cnosti, tak nadobúdame vnútorné bohatstvo, ktoré si ponesieme so sebou. Domy a eurá sú len do času.

Ako definujete cnosť?

Je to kvalita ducha, schopnosť konať dobro, uplatňovať pravdu, proste niečo krásne v nás. Necnosť je niečo škaredé a lživé.

Ako sa z nich dajú vybrať tie najdôležitejšie?

Všetko vyplýva z Božej lásky. Patria tam viera, nádej, láska, dobro, pravda, krása, alebo tie štyri kardinálne, ktoré učíme - múdrosť, miernosť, opatrnosť a ráznosť. Keby sme sa cvičili len v týchto štyroch, mali by sme niečo veľmi cenné. Potrebujeme trochu aj tých svätých nerestí. Napríklad poctivá a dlhodobá snaha o odpúšťanie by mala mať záverečnú bodku dokonalosti v takzvanej svätej nemilosrdnosti. Veľká tolerantnosť musí byť vyvážená svätou netolerantnosťou, lebo bez toho by sa mohla stať škodlivou.

K pokániu na smrteľnej posteli pristupujú sebci amatéri

Pôsobíte ako kňaz v Rooseveltovej nemocnici v Banskej Bystrici. Čo dáva takáto služba chorému, respektíve umierajúcemu?

Že náš kríž má Zmysel. A že ak si ho nesieme s láskou s Ježišom, môžeme vyrobiť pre iných i pre seba mnoho spirituálneho kapitálu.

Je pravdou, že aj neveriaci sa často na smrteľnej posteli obrátia a chcú sa vyspovedať zo svojich hriechov?

Stávajú sa také prípady. Túto milosť však nedostane každý, ale asi iba ten, kto nemyslel najmä na seba. Alebo tá, za ktorú sa ktosi veľmi modlí.

Ako si vysvetľujete, že k tomu niektorí pristupujú až v poslednej chvíli?

Nechávať konanie pokánia na poslednú chvíľu je nezodpovedné a nerozumné. Je to strata sebaúcty. Takto končia sebci amatéri.

Je takáto zmena názoru akceptovateľná? Je takáto „ovečka" rovnocenná s tou, ktorá sa snažila prežiť v duchu viery celý svoj život?

Nebudeme súdení iba z poslednej chvíle, ale z celého života. A zaujímavé je, že nie z toho, či sme sa modlili a prijímali sviatosti, ale z toho, ako sme sa chovali k iným.

Čo je na práci kňaza v nemocnici najťažšie? Počúvať smutné príbehy? Nasávať do seba nešťastia iných?

Asi najťažšie je, keď stretnete niekoho, kto nevie trpieť, nevie premodliť a obetovať svoje trápenie. Nenaučil sa to a celé to vrhne napríklad na vás. To máte čo robiť niekoľko hodín, aby ste sa vnútorne osprchovali. Ale je to krásna práca, lebo väčšinou stretávame ľudí, ktorí trpia a spirituálne pracujú, ktorí si veľmi vážia, že ich povzbudzujeme a pomáhame im pobyt v nemocnici premeniť na duchovné cvičenia.

Pozn.: Rozhovor bol autorizovaný, Pavel Pakoš mierne doplnil niektoré myšlienky bez zmeny pôvodného zmyslu odpovedí.

Predchádzajúce rozhovory si môžte prečítať tu.

Na SME.sk pripravujeme:

MIKLÓS DURAY, poslanec za SMK

TOMÁŠ HULÍK, prírodovedec, filmár a bobrológ

OĽGA FELDEKOVÁ, prozaička a humoristka

MATÚŠ VALLO, architekt a basgitarista skupiny PARA

ĽUDOVÍT KANÍK, bývalý minister práce, sociálnych vecí a rodiny

BORIS FILAN - textár, spisovateľ a cestovateľ

Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.