Je to skoro až komický obraz. Mladí sedia, kde sa len dá, a s vážnou tvárou študujú festivalový program. Akoby si nevyberali len film, ale robili životne dôležité rozhodnutia. Taký vážny vzťah ku kinematografii je nesporne sympatický a dojímavý.
Akurát, že sa pri ňom môžu prejaviť jemné náznaky agresivity. Pretože, ak zhromaždenie pred kinosálou pochopí, že na beznádejne vypredaný film sa už nedostane (lebo už ani na schodoch nie je miesto), rozpráva asi takýmto jazykom: „Bože, tí ľudia sa tlačia ako svine. Neznášam ich.“ Alebo: „Dúfam, že sa dovnútra dostane nejaká hysterická ženská, ktorá sa bude tváriť, že sa dusí.“
Špióni vo Varoch
Nervozita bola zrejmá napríklad pred filmom nezávislého Američana Hala Hartelyho. Tí, čo sa na Fay Grim nedostali, celkom správne tušili, že ich to bude mrzieť. Hartley nakrútil čosi, čo sám volá „globálny špionážny triler“. A reagoval ním na to, čo sa v USA stalo po septembri 2001. „Motivovali ma obavy obyčajného Američana s rodinou. Dúfam, že sa mi podarilo ukázať, ako sa dnes asi cíti,“ vravel Hartley vo Varoch.
Rozhodne sa mu to podarilo, a ešte to aj s neuveriteľnou ľahkosťou poriadne sparodoval. Jeho hlavná hrdinka, Fay Grim, si celé roky myslela, že si vzala za manžela podpriemerného spisovateľa. Zrazu jej agenti zo CIA nahovárajú, že vo svojich osobných zápiskoch zašifroval detailnú analýzu, ako fungujú americké tajné služby. Keďže si na ne robia zálusk v Severnej Kórei i vo Francúzsku, chcú od nej, aby ich našla a dopravila do bezpečia. Mala by si dať pritom pozor na akúsi Bebe Končalovsku, po ktorej idú Izraelčania, Rusi, i sami Američania. No a pomôcť by jej vraj pritom mohla hračka, pre ktorú vyhodili zo školy jej štrnásťročného syna - škatuľka s pohyblivými obrázkami. Agenti si všimli, že na pozadí scény s orgiami je akýsi nápis. Síce nevedia, či v čínštine, ruštine alebo slovenčine, každopádne im však pripadá ako politický odkaz.
Hartley rozvíja konšpiračné teórie do absurdna a divákov pred filmom oprávnene vystríhal, že budú poriadne popletení. Zároveň však hovorí: „Vždy som robil paródie. Napriek tomu dúfam, že aj v tom humore a irónii ľudia rozpoznajú, o čo mi šlo.“
Španielska dráma
Zato taký španielsky film Ostych bol nakrútený oveľa konvenčnejším spôsobom. Na jeho tlačovej konferencii to už-už začalo vyzerať tak, že skĺzne do tradičného vysvetľovania, ako sa režisérom (v tomto prípade boli dvaja) pracovalo s hercami a ako hercom s režisérmi. V tom sa však ozval jeden nespokojný zástupa španielskych médií - príbeh o pošramotenej komunikácii v rodine, kde si každý chráni svoje tajomstvá, mu pripadal absolútne neoriginálny a ešte k tomu aj neuveriteľný.
Režiséri Tristán a David Ulloa sa museli okamžite zmobilizovať a z ich obhajoby napokon vzišla celkom pekná úvaha o našej každodennosti: „Neviem, čo je normálne a čo je prirodzené. Viem len, že ľudia robia chyby a majú temné stránky. Možno, že to nechceme vidieť a možno sa bojíme, že sa v iných slabostiach spoznáme. Asi preto sa na takýto film nepozerá ľahko,“ povedal Tristán Ulloa.
Herečka Elvíra Míngues sa k nemu pridala: „Keď som čítala scenár, zamyslela som sa nad vlastnými rodičmi. Musela som si priznať, že som ich vlastne nikdy nespoznala.“ Dúfa, že keď vyjdeme z kina von, budeme viac rozmýšľať o ľuďoch, čo sú okolo nás.
Konkrétne na tomto festivale sa však von z kina veľa nechodí. Vo Varoch stále prší, také naháňanie za voľným miestom v sále zrejme potrvá až do soboty večera. Včera večer si kino odpustili len českí filmári. Na pláne mali stretnutie s politikmi, chceli spolu prehodnotiť pripravovaný zákon o národnej kinematografii.
