nskych Tepliciach si minulý týždeň radšej zaspomínal na Pražskú jar 1968, z ktorej dva mesiace strávil v kruhu divadelníkov Činoherného klubu. Rozpovedal, ako sa vtedy spriatelil s Václavom Havlom, Janom Kačerom, Leošom Suchařípom, Pavlom Landovským, Jaroslavom Vostrým a mnohými inými. V auguste 1968 už bol Tabakov v Moskve. A keď mu jeho českí priatelia písali, aby sa nejako verejne vyjadril, nevedel, ako. Bol bezmocný. Napokon mu Václav Havel, Pavel Landovský a Jan Kačer poslali naspäť kožušinové čiapky, ktoré im Tabakov daroval, a vtedy ho vraj pichlo pri srdci. Podpísal sa pod protest voči okupácii ČSSR spolu s inými osobnosťami kultúry, no vzápätí dostal sovietske štátne vyznamenanie, ktoré sa nedalo odmietnuť. "Takto vybabrali s viacerými signatármi. Nič sme už nemohli vysvetliť... Po pár rokoch, keď naša atmosféra tuhla viac a viac, som odišiel pracovať do Londýna," zdôveril sa Tabakov publiku, v ktorom mu aplaudoval aj súčasný veľvyslanec Ruskej federácie na Slovensku Alexander Udaľcov, syn veľvyslanca ZSSR v Prahe v roku 1968. V Rusku o vás píšu ako o prvom "novom Rusovi" medzi hercami.

Šikovne hospodárite, pričom nedovolíte klesnúť umeleckej latke divadla. Kde ste sa to naučili?

Moja cesta k tejto, povedzme, zručnosti bola veľmi jednoduchá. V roku 1974, v rozpuku brežnevovskej stagnácie, ma doslova vysotili režírovať do Anglicka. Nebolo to nič také, o čom by som sníval. Možno sa vtedy naši úradníci rozhodli znížiť vekovú úroveň ľudí, čo sa tým zaoberali, aj keď som už v tom čase mal 39 rokov... Neviem. Nech to bolo akokoľvek, za pol druha roka práce v Anglicku, Dánsku a iných západných krajinách som pomerne rýchlo prešiel ekonomickým tréningom. Tých pravidiel nie je veľa - musíte sa naučiť byť vo všetkom zodpovedný sám za seba, lebo nikto iný za vás vašu prácu neurobí. Veď preto ju robíte práve vy a nie niekto ďalší. A od toho, ako ju robíte, závisí aj váš ďalší životný úspech. A podľa toho, či vás znovu pozývajú, alebo nie, viete, na čom ste.

Odísť pracovať na Západ bol v tom čase pre väčšinu ľudí nedostižný sen. Prečo hovoríte "vysotili ma"?

U mňa to bolo iné. Mal som šťastnú rodinu, prežíval som zaujímavú kinematografickú kariéru a úspech divadla Sovremennik, na zrode ktorého som mal svoj jasný podiel. Nevnímal som preto dlhodobú pracovnú cestu na Západ ako nejakú príťažlivú výzvu pri objavovaní nepoznanej krajiny. Nie. Všetko som videl pomerne triezvo. Navyše, kapitalizmus nikdy nemôže mať ľudskú tvár. Aj preto, keď som prišiel z totalitnej krajiny, ktorá núti svojich občanov žiť v biede, získal som skôr pocit človeka, čo po svojom živote v symbióze s obchodíkmi so zmiešaným tovarom odrazu dostal vstupenku do dobrého supermarketu. Nič viac.

Keď nie je možný kapitalizmus s ľudskou tvárou, ktorá spoločnosť ju má? Socialistická?

Viete, tento problém je tu predsa len prítomný už od čias Ježiša Krista. Najviac sa však v smerovaní k poľudšteniu a civilizovanosti moci posunuli spoločnosti krajín severnej Európy - Dánska, Švédska, Nórska, Fínska. Nabrali totiž smer, ktorý zohľadňuje predchádzajúce omyly. Netvrdím, že sú dokonalé, nie je to ešte Campanellov Slnečný štát, ale predsa len budujú systém, ktorý sa dokáže poučiť na vlastných chybách a smeruje k ich náprave.

Zriadenie, aké momentálne panuje v Ruskej federácii, je kapitalizmus? A s akou tvárou?

V zmysle výrobných vzťahov a predaja nájomnej práce, keď ľudia dostávajú zaplatené, ak vytvárajú hodnoty, to určite kapitalizmus je. No poviem vám, že teraz sme skôr svedkami akéhosi sentimentálno-romantického príbehu - za 72 rokov mučenia, sĺz, likvidácie desiatky miliónov ľudí, ktorých zničili boľševici, sa asi Pán Boh rozhodol, že prudko zvýši ceny nafty. Pričom samozrejme neoznámil termín, dokedy to potrvá. A ja naplno prežívam ozajstnú radosť, že každý rok je čoraz menej a menej chudobných, hoci niet pochýb o tom, ako k tomu prichádzame. Na druhej strane, ak niekto radí Rusku, ako sa ma správať, najčastejšie to vyzerá buď naivne, alebo hlúpo. Ako sa dá radiť jednej šestine zemegule? Iba ak by to boli rady Alexandra Macedónskeho alebo Džingischána - azda by sa dali aj vypočuť, lebo obaja mali skúsenosti v tom, ako sa má spravovať porovnateľne veľké územie. Keď Západ kritizuje autokraciu dnešnej moci v Rusku, vidím v tom povýšenectvo, nadutosť až žoviálne grobianstvo. Čo i len 10-percentné ročné zvyšovanie penzií či miezd lekárov a učiteľov pre mňa znamená neporovnateľne viac ako prázdne mlátenie slamy v bludisku slovných a ideologických prestreliek.

No aj USA je obrovská krajina...

Viete, mne sa táto krajina nepáči. Nie som jej obdivovateľom. Z množstva prívlastkov, ktorými by sa dala charakterizovať, mi schádza na um iba to, že je bohatá. Z pohľadu divadelného života je provinčná. A ani sa nedá tvrdiť, že by boli Američania nejako vysoko vzdelaní.

Desať rokov ste jazdili do USA, kde ste vyučovali školu herectva podľa Stanislavského. Spomínali ste, že americké deti sú akési nedomilované. Čo ste mali na mysli?

Predsa realitu. Protestantské náboženstvá veľmi skoro oddelia dieťa od rodiny a pustia ho do sveta, nech si pláva - autonómne. Krásne to opísal spisovateľ Ivan Gončarov v románe Oblomov. To, ako miloval nemecký mladík Stoltz pohostinnú, dobromyseľnú a láskavú rodinu Oblomovovcov, je veľmi jednoduché a jasné konštatovanie toho, o čom hovorím. Samozrejme, že na to mám svoje dôvody - desať rokov je dostatočná skúsenosť, keď mladí americkí poslucháči zakaždým dostávali ťažký stres z normálnosti láskavej pozornosti, ktorou som ich obklopoval. Po šiestich týždňoch, ktoré strávili v škole, prichádzali veľké slzy až duševné zrútenia. Tá moja ‚normálnosť' predsa nespočívala v tom, že by som ich zobral do reštaurácie a nakŕmil, keď boli hladní, alebo že by som im dával peniaze, ak ich nemali. Bola v prirodzenej účasti, pozornosti, priateľstve, empatii, porozumení. A predovšetkým mladí ľudia veľmi ostro rozlišujú, kto ich ľúbi a kto nie...

V Rusku sú deti "domilované"?

U nás panuje iná tradícia, ktorá vychádza z ťažkých životných podmienok. Určujúce sú matky a babičky. Samozrejme, okrem patologických prípadov, ale patológiu by sme našli všade na svete. Okolnosti tvrdého, ťažkého života spôsobili, že štruktúra našich rodinných vzťahov smerovala k láskavosti, ochrane, dobrote a láske. Hoci mám už 72 rokov, dodnes si napríklad myslím, že som stále ochránený láskou svojich babičiek, mojej matky či susedky zo spoločného komunálneho bytu, ktorá sa neviem prečo rozhodla, že koniec svojho života strávi u mňa, a nie u príbuzných v Leningrade. Vychovala môjho najstaršieho syna Antona... Bola veriaca. Raz sa rozhodla, že prišiel jej čas a bude zomierať. Kúpila si pohrebný rubáš, biele papučky, zavolala ma a hovorí: "Tu máš, Ľolik, moju vkladnú knižku. Je tam 3-tisíc rubľov - za ne ma pochovaj!" Dohodli sme sa, že ju pochovám za vlastné peniaze a jej úspory pošleme príbuzným do Leningradu. Ale v tom istom čase moja prvá manželka porodila dcérku a Marija Nikolajevna prestala zomierať. Postavila sa a žila ešte osem a pol roka, kým neodviedla našu Sašu do druhej triedy. Asi ide o náš miestny kolorit, ktorý zrkadlí životom vypracovanú odolnosť voči ťaživým až neznesiteľným podmienkam. Táto obrana láskou je veľmi dôležitá. Keď napríklad vidím, ako sa moja druhá žena správa k nášmu 11-ročnému synovi, ktorý si zaslúži nemalú a pádnu odplatu za svoje výstrelky, odrazu chápem, že asi má predsa len pravdu, ak je k nemu veľmi mierna.

Aký je to pocit mať vo vašom veku ročnú dcérku Mašu, keď mnohí vaši rovesníci si užívajú pravnukov?

Nestalo sa to náhodou, bolo to plánované rodičovstvo. Je to asi veľmi riskantné a myšlienky o tom, ako dlho ju ešte budem vidieť, ako dlho jej ešte budem môcť pomáhať, tu iste sú. Ale myslím si, že keby tu nebola, bolo by horšie. A ak si môžem vybrať, tak si vyberiem lepší variant. V momente, ako sa objavila, akoby nás všetkých znovu prebudila k životu, hoci sme sa vôbec nechystali zomierať. (Smiech.) Nedá sa to vôbec porovnať so žiadnymi súčasnými spôsobmi omladzovania človeka. Je to asi v rovnakom žánri, v akom sa odohral príbeh mojej susedky...

U nás najznámejší film, v ktorom ste hrali hlavnú postavu, je práve Michalkovov Oblomov. Dá sa ešte v Rusku nájsť oblomovovský charakter?

Určite áno. Vystihuje totiž logiku nonkonformizmu akéhokoľvek druhu. V zmysle hesla: ‚Ak sa chcete zaoberať tými svinstvami, tak bezo mňa!' Pričom vôbec nevylučuje osobité duševné vlastnosti ani prednosti srdca. Je to v podstate forma dobrovoľného a vedomého obmedzovania vlastného vyjadrenia. Netvrdím, že je to jediná možná cesta alebo že je lepšia v porovnaní s inými životnými postojmi, ale určite má právo na existenciu. Poznám ľudí, ktorí takto žijú.

Do komickej krajnosti je v Oblomovovi opísaná duševná lenivosť. Dá sa tak ešte v dnešnom Rusku prežiť?

Súčasné podmienky života to v Rusku nedovoľujú. Predsa len Oblomov vlastnil 300 duší, čo je podstatná okolnosť. Ako sa u nás hovorí - nôžky môžeš natiahnuť len potiaľ, ako ti to dovolia hábky. Predtým, ako som zahral Oblomova vo filme, načítal som celý román pre rádio. V Sovietskom zväze bolo veľmi rozšírené takéto kultúrne trénerstvo - ruská literatúra sa mala ponúkať všetkým občanom. Bolo to veľmi populárne. No a keď v éteri odznela jedna z kapitol knihy s názvom Sen v Oblomovke, odrazu začali do rozhlasu prichádzať stovky listov s otázkou: ‚Povedzte, prosím, kde sa nachádza kolchoz, o ktorom ste vysielali? Ako sa tam dá dostať? A prijímajú hostí?' Tento sen, túžba po niečom, čo pripomína raj na zemi, stále žije v ruských ľuďoch. Poznáte to - hrdinami našich rozprávok sú Ivan - hlupáčik a jeho pomocníci, ktorí mu plnia všetky želania - koník-hrbáčik, šťuka či milý macko. Je to v našej mentalite.

Čo ste mali na mysli tvrdením, že sú USA v zmysle divadelného života provinčné?

Pre mňa je veľmi symptomatické, že avantgardný divadelný život v Spojených štátoch celé desaťročia určovali mená divadelníkov, ktoré vzišli z totalitného režimu Rumunska. Čo si mám myslieť o obrovskej krajine, ktorá o sebe hovorí - som bohatá, bohatá, bohatá, ale jej divadelnú inováciu určujú prišelci z maličkej krajiny, navyše pokorenej Ceaucescovým marazmom?

Ako ste vnímali české divadlo, keď ste na jar v roku 1968 dva mesiace hrali v Činohernom klube po boku pražských hercov v Gogoľovom Revízorovi?

Bol to šťastný prípad divadelnej praxe, ktorý sa už stal legendou. Keď som sa kedykoľvek ocitol v štátoch Latinskej Ameriky, Japonsku, Kanade alebo na Novom Zélande, vždy som tam stretol ľudí z bývalého Československa, ktorí toto predstavenie videli a spomínali naň ako na jeden zo svojich najvýraznejších divadelných zážitkov. Československo bolo v 60. rokoch divadelnou mocnosťou - Otomar Krejči, Alfréd Radok, Evald Schorm, Jozef Budský z Bratislavy - to boli postavy európskych rozmerov. Idiotizmus KSČ spočíval v tom, že tento fenomén proste zničila. A keď niečo odrežete pri koreni, samo od seba sa to nezvykne obnoviť. Vyžaduje to obrovské úsilie a prácu.

Napriek tejto pochybnosti ste si trúfli minulý rok pozvať na ukážku do Moskvy Dejvické divadlo z Prahy...

To sú len opatrné prvé kroky. V minulosti k nám totiž prichádzali divadelné súbory, ktoré rozhodne u publika nevyhrávali... No úspech Dejvického divadla v Moskve a nášho divadla v Prahe hovorí sám za seba. Lístky na predstavenia načisto ‚nezábavných' hier Maxima Gorkého, Thomasa Manna, Alexandra Ostrovského, Thomasa Bernharda, Leonida Andrejeva, ktoré boli dvakrát drahšie, aké majú pražské divadlá, sa vypredali už mesiac pred naším príchodom. To je celé.

Ponášal sa český Oblomov na ruského?

Bol to ‚švejkujúci' Iľja Iľjič. Zaznela v ňom osobitosť českej národnej povahy. Bol to iný, ale svieži a živý pohľad.

Dejvické divadlo ukázalo v Moskve aj hru Petra Zelenku Teremin. Je o ruskom vynálezcovi tereminvoxu - prvého elektrofonického a bezdotykového hudobného nástroja, ktorý po Veľkej októbrovej revolúcii žil desať rokov v USA a pod dohľadom ruskej tajnej služby tam okrem iného "šíril myšlienku komunizmu". Ako ju vnímali moskovskí diváci?

Príbeh Lva Teremina je rovnako pravdivý ako neuveriteľný, ale u nás je jeho meno takmer neznáme. Jeho životný osud naši ľudia prijali ako poviedku o jednotlivom prípade. Mali problém sa s ním stotožniť, akoby sa nedotkol ich sŕdc. Možno preto, že v ňom nespoznali príbehy svojich blízkych.

Ani v tom, že Lev Teremin napokon ako jeden z mnohých strávil veľa rokov v komunistickom lágri?

Hra zachytáva jeho americké obdobie. Pri hodnotení mám však vždy na pamäti, že každé predstavenie tej istej hry je iné. Nedá sa dosiahnuť vyrovnaný výkon. Je to rovnaké ako v živote - vrstvu lekváru strieda vrstva horčice a naopak.

V 60. rokoch ste sa zoznámili aj so slovenským divadlom. Ako si spomínate na Jozefa Kronera či Jozefa Budského, ktorých ste osobne poznali?

V Bratislave som vtedy pobudol dosť krátko, ale nadchlo ma nadanie Jozefa Budského, Vladimíra Strniska, Jozefa Kronera, Márie Kráľovičovej, Karola Machatu. Keď vidím niečo talentované, chce sa mi pracovať tri dni za sebou. Takže sa pamätám, že som sa po našom stretnutí rád pustil do roboty.

Pred pol druha rokom vás Nikita Michalkov obsadil do svojho filmu Statskij sovetnik (Vrchný radca), ktorý sme u nás nemali možnosť vidieť...

O nič ste neprišli.

Je taký zlý?

Je v poriadku. Napokon, môj súkromný názor i tak nijako nezaváži, ale s rokmi sa prísnejšie pozerám na vlastnú tvorbu aj na tvorbu iných. Časom sa človek posúva a mení. Najdôslednejší sú v tomto japonskí umelci. Keď zmenia štýl, zmenia si aj meno. A hoci sú herci zbavení príležitosti vymeniť si meno, možnosť človeka, a vlastne aj akási nevyhnutnosť, aspoň raz v živote zničiť vlastný stereotyp, je veľmi dôležitá. Počas svojho života som sa takto zachoval asi trikrát.

Týkalo sa to aj vášho súkromia?

Iste. Súvisí to aj s osobitosťami pravidiel povolania divadelníkov... Moja biografia sa ponáša až na akúsi avantúru. Za dramatických okolností som spoluvytváral divadlo Sovremennik a po odchode Olega Jefremova som sa v ňom stal riaditeľom. Potom som sa rozhodol, že už nechcem robiť riaditeľa a stačí mi úloha radového člena súboru, ale napokon som z tohto divadla odišiel úplne, aby som sa opäť ocitol u Jefremova - v Moskovskom chudožestvennom teatre. Po rokoch som sa stal aj tu riaditeľom. Pred 15 rokmi som sa celkom nečakane stal riaditeľom divadelnej školy a založil som aj vlastné malé divadlo - Tabatierku.

O režisérovi Nikitovi Michalkovovi ruská tlač píše rozporné veci. Na jednej strane je to autorita, predstaviteľ vynikajúcej tradície ruskej kinematografie, na druhej strane o ňom hovoria, že vystupuje ako samovládny imperátor, ktorý brzdí rozvoj nového filmu... Ako to je?

S brzdením rozvoja ruskej kinematografie Nikita Michalkov nemá nič spoločné. Stalo sa len to, že si vyložil na plecia veľmi ťažký náklad - ruský filmový zväz. Či sa náhodou nepomýlil, keď sa pre to rozhodol, nemôžem posúdiť. V každom prípade, keď mne ponúkli postaviť sa na čelo zväzu ruských divadelníkov, ja som sa tomuto údelu šťastne vyhol. Myslím, že som mal pravdu. Odvtedy som urobil množstvo konkrétnych, užitočných vecí.

Napríklad?

Keď nečakane a tragicky odišiel zo života Oleg Jefremov a umeleckým riaditeľom Moskovského chudožestvennovo teatra som sa stal ja, premenil som 40-percentnú návštevnosť divadla na 95-percentnú. A dokázali sme to len za 18 mesiacov - presne do polovice roka 2002.

Nesúvisí tento úspech aj so zmenou spoločenskej atmosféry, keď si už Moskovčania konečne vydýchli od ťažkej ekonomickej krízy 90. rokov, ktorá návštevnosti divadiel nepriala?

Nechcem komentovať vlastné pracovné úspechy, ale za všetko hovoria púhe fakty. A ak si myslíte, že rovnako aktívne chodia ľudia do ostatných moskovských divadiel, mýlite sa. Okrem toho, som pyšný aj na veci, ktoré s umeleckou tvorbou nesúvisia. V našom divadle ženy-matky dostávajú mesačne na každé dieťa prídavok 6-tisíc rubľov. A ľudia, ktorí v našom divadle pracovali 25 rokov a viac, dostávajú každý mesiac tisíc eur nezávisle od toho, či práve hrajú, alebo nie.

Našincom sa to ani nesnívalo...

Iste máte pravdu. Práve včera som vypisoval výplaty na obdobie letných dovoleniek a niektorí herci, čo počas uplynulej sezóny veľa pracovali, dostanú na dva letné mesiace prázdnin 250- až 300-tisíc rubľov. To sú peniaze, ktoré si divadlo zarobilo samo, nie sú z rozpočtu. To znamená, že o hry, ktoré toto divadlo ponúka, je obrovský záujem. Lístky na niektoré naše inscenácie stoja najviac 100 eur, ale špekulanti ich predávajú štyrikrát drahšie. Nie sú to azda objektívne ukazovatele? Navyše sa divadlo dôsledne stará aj o chorých ľudí. Biznis mi bez akýchkoľvek predbežných podmienok a celkom nenávratne zveruje peniaze z dvoch dôvodov - tieto prostriedky nekradnem pre seba a som veľmi úspešný. To je všetko. Netreba za tým hľadať zázrak, ale ťažkú prácu. A čo je veľmi dôležité - veľmi triezvo a rozvážne dokážeme hodnotiť vlastné výsledky. Niektoré hry, na ktoré divadlo minulo veľké peniaze, v poslednej chvíli nepustím na scénu a bez milosti ich zruším, ak si myslím si, že je to prepadák. Ak by MCHT ponúklo publiku hoci len raz za čas priemerné predstavenie, poškodilo by to naše renomé, na ktorom si zakladáme všetci. Napokon sa to vypláca, ako som už spomenul.

Tvrdíte, že váš naozajstný život sa odohráva len na scéne. Všetko ostatné je buď odpočinok, alebo príprava na novú hru. Týka sa to aj súkromia?

Milujem svoje povolanie, robím ho naplno a niekedy zaň dostávam odmeny. Niektoré od ľudí, iné od Pána Boha. Rodina je v jeho réžii.

Už dvadsaťpäť rokov hráte zákerného Salieriho v hre Petera Shaffera Amadeus. Obľúbili ste si za taký dlhý čas jeho odpudzujúcu povahu?

Neverím, že by si ho mohol nejaký herec niekedy obľúbiť, aj keby ho hral 50 rokov. Je to však zaujímavý prípad, lebo chodiť 25 rokov na klaňačky a vždy odznovu dostávať standing ovations, naozaj nie je zvyčajné. A pozoruhodné je aj to, že množstvo ľudí, ktorí súcitia so Salierim, sa nijako nezmenšuje. Netvrdím, že rastie, nie som pesimista, ale rozhodne sa neznižuje.

Podľa vás sa dajú ľudia rozdeliť na tých, čo sa ponášajú na talentovaného, otvoreného a bezeľstného Mozarta, a na tých, čo sú skôr patologickými závistlivcami bez talentu ako Salieri?

Ľudia sa delia na tlstých a chudých, na modrookých a čiernookých, a delia sa aj podľa toho, aká časť charakteru v nich preváži - dobrá či zlá. Viete, ja som poznal veľa salieriovcov osobne. Vo svojej kariére som žal úspechy od samého začiatku. Dosť skoro a bez prílišného úsilia som sa ocitol priamo na výslní celej krajiny. A videl som veľa ľudí, ktorým moje úspechy spôsobovali až fyzickú bolesť. Toto poznanie som nevyčítal v knihách, je to žiaľ životná realita, s ktorou som sa osobne stretával celý život.

Pokúšate sa takýchto ľudí pochopiť?

Pravdupovediac, pochopiť ich vôbec nie je zložité. Iná vec je, že ja sám závidím iba dvom typom ľudí - tým, čo hovoria po francúzsky, a tým, čo dokážu hrať na klavíri. Vo všetkom ostatnom je závisť neperspektívna.

Takže francúzštinu a klavír si ešte trúfate zvládnuť...

V každom prípade to dokážem aspoň skvele imitovať. To áno. Mám výrazné opičie schopnosti. (Smiech.)

Považujete sa za šťastlivca?

Považujem sa skôr za človeka na správnom mieste.

Prečo s chuťou často opakujete, že ak chce človek žiť v Rusku, musí žiť dlho?

Nie je to žiadny rafinovaný bonmot. Ide o moju praktickú skúsenosť 72-ročného muža, ktorý pochopil, že na to, aby sme raz dosiahli, po čom naozaj túžime, musíme mať v Rusku čas. Čo nejde bez dlhého života.