Moje víkendy sú momentálne dosť rovnaké. Trávim ich podobne ako každá mamička s malým dieťatkom. Spíme, budíme sa, prebaľujeme,hráme sa. No a keďže mám doma aj pubertiaka a ten je stále hladný, skoro stále vyváram. Vďaka stereotypu, ktorý nastal, podnikáme počas víkendov aj veľké prechádzky, na ktoré predtým nebolo toľko času. Radi chodíme napríklad pešo do Horského parku. Máme svoje trasy, ktoré vždy trocha obmieňame. Spoločenský život ma momentálne neláka, lebo človek je večer taký vyčerpaný, že je rád, keď nájde posteľ. Ale už mi to občas aj začína chýbať. Do kina alebo divadla sa dostaneme len zriedkavo, ale dcéra je pre mňa najlepšie kino.

Keďže som sa po zime nevedela dočkať slniečka a chcela som narušiť náš stereotyp, tak som vymyslela, že musíme nutne niekam ísť. Vybrali sme sa celá rodinka na štyri dni do Ríma. Bolo to úžasné, lebo každá zmena, ktorá je pozitívna, ma vždy nabije energiou. Prechádzali sme sa od rána do večera po meste. Bývali sme pri Olympijskom štadióne, trocha ďalej od centra, vo veľmi príjemnej štvrti. Odtiaľ sme do mesta chodili autobusom. Vtedy som si povedala, že keď toto naše dieťa prežije v rámci chytania a olizovania všetkého, tak už máme imunitu vybudovanú.

I keď sme sa nedostali do žiadneho múzea a galérie, lebo to by malá asi nevydržala, pochodili sme, čo sa dalo. Vatikán, Námestie sv. Petra, Koloseum, Pantheon, Forum Romanum, Fontana di Trevi. Človek tam o históriu zakopáva na každom kroku. Staré stavby ma odjakživa fascinovali. Mám pred nimi rešpekt. Milo ma prekvapilo, že prvú sklenenú budovu som videla len na letisku. Centrum dýcha históriou a nekazia si ho modernými skleníkmi. Som rada, že sme sa stihli prejsť aj po štvrti Trastevere, ktorá sa nachádza na druhej strane rieky. Napriek tomu, že táto bývalá remeselnícka štvrť sa za posledné roky mení na luxusnú, v uličkách visí bielizeň na šnúre, ktorá je natiahnutá od domu k domu a starí obyvatelia sedia na stoličkách pred domom.

Ale okrem pamiatok a kultúry sme si užívali aj kaviarne a reštaurácie. Najviac som sa tešila na ich úžasné kávičky a vychýrenú kuchyňu. A dopriali sme si. Taliani majú iný životný rytmus ako my, poobede majú siestu a spoločenský život sa opäť rozprúdi večer okolo ôsmej. Je príjemné len tak sedieť, pozorovať ľudí a nasávať pouličnú atmosféru. S malou sme boli pokojne ešte do desiatej-jedenástej vonku. Tam to nie je nič nezvyčajné. Taliani sú príjemní ľudia. Majú veľmi radi deti a matkám vychádzajú v ústrety. Bolo cítiť, že je tam silný kult dieťaťa a matky.

Rím bol balzam pre moje oči, lebo všade, aj v centre, je množstvo zelene, parkov a okolo viliek záhrady. V Bratislave, keď chcem s malou ísť niekam do prírody, tak sa musím vyviezť na Kolibu alebo do Horského parku. Rím bol prvým veľkomestom, kde som mala pocit, že sa tam dá normálne žiť. Napriek tomu, že na prvý pohľad vyzerá hekticky. Zo začiatku som mala paniku zo šoférov, pretože je tam minimum priechodov pre chodcov so semaformi. Ale na moje veľké prekvapenie, keď vstúpite na vozovku, všetci zastavia. Oni len pôsobia nedisciplinovane, ale v ich štýle jazdenia je skrytá disciplína. Dozvedeli sme sa, že policajt tam nie je na to, aby dával pokuty, ale aby premávka fičala. A že červená nie v každej dopravnej situácii znamená stop, ale iba upozornenie. Tak som si povedala - áno, Taliansko je krajina ako stvorená pre mňa. Ja totiž neznášam rôzne príkazy, zákazy a odporúčania. Hovorí sa, že vraj Taliani sú pohodlní, no napriek tomu tam všetko ide, všetko funguje. Doprava, obsluha v reštauráciách, autobusy sú čisté, strava je kvalitná.

Tento víkend tak narušil môj stereotyp, že z toho žijem celé mesiace. A už mám plány aj na jeseň. Teraz, keď sa dajú kúpiť výhodné letenky, to nie je problém. Momentálne sa teším hlavne na leto, na more. Myslím, že treba cestovať, aby človek získal nadhľad nad vecami a aby sa dobil energiou.