BRATISLAVA. Majetkové priznania verejných funkcionárov za rok 2006, ktoré sa objavili na internetovej stránke parlamentu, sú všeobecné a o ich majetkových pomeroch veľa neprezrádzajú – rovnako ako vlani a v roku 2004.
V akej podobe sa budú zverejňovať majetkové priznania na budúci rok, sa zatiaľ nevie. Z vládnych strán sa ich súčasná forma zatiaľ otvorene nepáči len Smeru.
„Takto je to naozaj nezmysel a je to zbytočné. Zaoberáme sa formálnou stránkou, či to niekto podal načas, alebo nie, a to je všetko,“ myslí si predseda poslaneckého klubu Smeru Miroslav Číž. Povedal, že jeho strana bude „v rámci komplexnej úpravy politických pomerov“ tlačiť na to, aby politici museli priznávať o svojich majetkoch podrobnejší prehľad.
Možné zmeny ústavy má navrhnúť komisia, ktorú však opozícia bojkotuje, lebo jej činnosť považuje len za formálnu. Komisia má navrhnúť aj či a ako obmedziť poslaneckú imunitu.
Len akýsi prehľad
Rafael Rafaj zo SNS hovorí, že obsah priznaní je „dlhodobým štandardom“ a má ísť len o akýsi prehľad majetku. „Neviem, či by bolo kóšer zverejňovať presnú hodnotu, lebo tá je relatívna.“ Nie je vraj možné nikoho nútiť, aby si dal majetok ohodnotiť. „Keď tam niekto napíše, že má tri osobné autá a 10 rodinných domov, tak to pre občanov má istú výpovednú hodnotu.“
Poslanec HZDS Miroslav Kotian tvrdí, že nemá problém podporiť zmenu zákona, aby vyžadoval podrobnejšie informácie. „Verejný funkcionár by mal byť pod dozorom,“ povedal. „Boja sa toho tí ľudia, u ktorých nie je transparentnosť a majú nejaké iné príjmy.“
Len formulár nestačí
Zo zverejnených priznaní sa dá len ťažko odhadnúť, či prírastok politikovho majetku zodpovedá jeho príjmom, alebo či k nemu mohol prísť aj nelegálne. Zákon neurčuje, že v nich musí byť aspoň hrubý odhad hodnoty majetku, podrobnosti o lokalite nehnuteľností, značka áut alebo ich vek.
Súčasná podoba priznaní sa nepáči ani predsedovi výboru pre nezlučiteľnosť funkcií Gáborovi Gálovi. Ani podrobnejšie formuláre by však podľa neho problém nevyriešili. „Kým verejnosť bude tolerovať, aby politik užíval cudzí majetok, majetkové priznania sú zbytočné.“
Milionárov je viac
Jediným vodidlom k majetku politikov sú dnes ich príjmy za posledné roky. Z nich vyplýva, že okrem Roberta Kaliňáka a Jána Počiatka, ktorí zarobili viac ako 10 miliónov, slušne zarábal napríklad minister zahraničia Ján Kubiš. Bývalý šéf OBSE a splnomocnenec Európskej únie zarobil podľa priznania 6,4 milióna korún.
Zo straníckych predsedov najmenší majetok priznal Ján Slota. Za rok zarobil vraj 311-tisíc, teda priemerne 26-tisíc mesačne, hoci bol primátorom Žiliny a od júla aj poslancom.
Predseda HZDS Vladimír Mečiar podľa priznania za rok 2006 vlastní dva trojizbové byty, 3 rodinné domy a osobné auto s prívesom. Jeho príjmom minulý rok bolo vraj 600-tisíc korún. Rok predtým priznal iba jeden trojizbový byt.
Niektorí politici si väčšinu príjmov zaistili mimo parlamentu. Napríklad poslanec za SDKÚ a futbalový rozhodca Ľuboš Micheľ okrem platu zarobil 1,8 milióna.
Exminister vnútra Martin Pado z SDKÚ v priznaní píše, že jeho nehnuteľný majetok je spísaný v prílohe. Prílohu však nezverejnili. Ministrovi školstva zo SNS Jánovi Mikolajovi v roku 2006 pribudla v majetku chalupa, predsedovi parlamentu Pavlovi Paškovi garáž. Mikolaj vraj nemal ani korunu príjmu ako verejný funkcionár. Minulý rok bol pritom od júla ministrom.
V priznaniach sú aj zvláštne údaje
Majetkové priznania verejných činiteľov obsahujú aj mnohé zjavné chyby alebo údaje, ktoré vyvolávajú pochybnosti už na prvý pohľad.
Podľa internetovej stránky parlamentu napríklad exministerka Iveta Radičová v roku 2004, keď učila na vysokej škole, zarobila 601 miliónov korún. Ivan Mikloš a Daniel Lipšic zasa v roku 2005 ako ministri nezarobili ani korunu.
Otázny je aj príjem bývalého štátneho tajomníka ministerstva pôdohospodárstva Mariána Záhumenského. Ten mal podľa priznania za rok celkové príjmy len 82-tisíc korún, čo je len zhruba 6800 korún mesačne. V roku 2006 to už bolo 1,2 milióna.
Niektorí poslanci zasa vo svojich priznaniach zverejnili aj veľmi detailné informácie. Katarína Tóthová z HZDS napríklad napísala, že vlastní „nábytok, elektrospotrebiče, koberce, knihy, obrazy, sklo, porcelán, fotoaparát, náušnice, prívesky, hodinky, brošne, prstene, náramky a vklad v peňažnom ústave“.
Verejní činitelia pritom musia zverejniť len položky, ktorých hodnota presahuje 36–násobok minimálnej mzdy, čo je 266–tisíc korún.
Priznania sú chabé
Zhovárali sme sa so ZUZANOU WIENK z Aliancie Fair–play.
Sú priznania verejných činiteľov dostatočne podrobné?
„Nie. Dlhodobo poukazujeme na to, že v nich chýbajú kľúčové informácie, ktoré by umožnili kontrolovať, či majetok verejných činiteľov narastá zodpovedajúco ich príjmom. Keď sa v nich píše, že vlastnia napríklad dom alebo auto, neuvádza sa ich komerčná hodnota.“
Mal by v nich byť aj nejaký nezávislý audit majetku?
„Neviem si predstaviť, že by sme politikov a ich rodinných príslušníkov zaťažovali vypracovaním nezávislého auditu. Myslím si, že majetkové priznania by mali byť oveľa podrobnejšie. Mala by v nich byť trhová hodnota majetku, prípadne hodnota pri nadobudnutí, rok nadobudnutia a jeho spôsob, ale aj bližší opis majetku. Pod pojmom dom sa môže skrývať aj malý domček na Orave po rodičoch, ale aj vila za 40 miliónov. Ale ani to nezaručí, že politici nebudú svoj majetok prepisovať na blízkych.
Zverejnili len priznania politikov. Nemali by byť povinne zverejnené aj priznania rodinných príslušníkov?
„Je dilema, či pôsobenie v politike môže zakladať nejakú povinnosť aj pre rodinných príslušníkov. Skôr si myslím, že nie. Určite by však mohlo byť zaujímavým príkladom, ak by to niektorí politici robili sami od seba.“
Má zmysel, aby sa podávali takéto všeobecné priznania?
„Určite má význam, aby sa táto povinnosť legitimizovala zákonom. Ak by sme ju na základe zlých skúseností zo zákona vyňali, neexistovali by nijaké mechanizmy, ako sa brániť proti porušovaniu týchto zásad. Má však význam poukazovať na nedokonalosti tejto úpravy a jej zlyhania a dožadovať sa kontroly majetku politikov.“
Ktoré krajiny by pre nás mali byť pozitívnym príkladom?
„Najviac pred nami sú škandinávske krajiny a napríklad Veľká Británia, USA a Kanada. Britský systém ukladá aj povinnosť zverejniť napríklad zahraničné pracovné cesty - nielen ich účel a kto ich zorganizoval, ale aj kto ich zaplatil. Musia tiež zverejniť zoznam darov, ale i dôležitých stretnutí.“
;)
