„Ospalé zívajúce slnko upíjalo z posledných mlák. Každý lúč použilo ako slamku. Stromy prijali na ramená spevavé vtáctvo, ktorého ťarcha im neprekážala, ak môžu mať radosť z vtáčieho koncertu. Rozšantený vánok narovnáva páperie mláďat v hniezdach a scvrknuté pierko odfúknuté z krídelka pristálo na rozkvitnutom kríku. Popri ňom som niesol nákup.“
Ak niekto takto začne svoju poviedku, nemôže byť prekvapený, ak ju dočítajú len tí, ktorí musia. Recenzenti. Ak ju v zbierke desiatich poviedok zaradí ako šiestu, je viac ako pravdepodobné, že čitateľ práve niekde tam knihu odloží, ak tak neurobil už predtým.
Z básnika prozaik
Prozaický debut básnika Radovana Brenkusa má pre moderného čitateľa príznačný názov. Návraty pekla. Autorova sympatia k lyrike poznačila celú zbierku poviedok.
Jednoduché vety, ktoré literáti zvyknú používať na posúvanie deja, sa Brenkus v každej poviedke snaží nahradiť nezmyselnými metaforickými opismi. Tie v kontexte, do akého ich autor zasadzuje, pôsobia viac než komicky, ale najmä rušivo. „Bomba, ktorá zmietla mreže a zväčšila otvor pivničného okna, vyhĺbila obidvom dieru v dušiach.“
Brenkusovým rozprávaniam chýba uveriteľný príbeh a vlastný štýl, ktorý by aspoň navodzoval zdanie autenticity.
Otrepané milovanie
Namiesto toho čaká na čitateľa v každom novom odseku patetické klišé, slabý a otrepaný aforizmus či pseudofilozofovanie, ktoré z úst jeho hrdinov nepresvedčí. „Život je milovanie s peklom,“ hovorí Lulu v poviedke Stretneme sa v raji. Podobných „právd“ je plná kniha.
Brenkusovi sa nedá uprieť fantázia. Ako autorovi troch básnických knižiek mu literatúra nie je cudzia. V próze sa však stratil.
V knihe na začiatok ako strážcu svojho labyrintu slov kladie Vladimíra Holana. Cituje básnika a jeho prózy samy ostali niekde na polceste medzi lyrickými skladbami a poviedkou.
Spomienky na Bajzu
Mechanizmus epického textu má totiž iné zákonitosti. A autor porušuje takmer každú. Výsledkom sú ploché postavy bez hlbších motivácií konania, sujetový schématizmus, ktorý pripomína literárny stredovek a ťažko stráviteľné dialógy.
V doslove Ingrid Lukáčová zhŕňa knihu do „mystického romantizmu, s platformou osobitnej fantastiky na novodobý, akoby barokový spôsob. Žeby stimul k smerovaniu literatúry 21. storočia?“
Trochu odvážne tvrdenie na knihu, ktorá evokuje Bajzovho René mládenca.
