Čo vás nakoplo, že ste napísali poviedku?
„Nakoplo ma, že už dlho mám preč manželku, od januára aj dcéru a som sám doma. Zdalo sa mi, že ten čas, čo teraz nevenujem rodine, by som mohol využiť aj na niečo iné než len na bežnú prácu. Nechcel som pred mojimi dievčatami vyzerať ako lenivec. Už dlhšie som mal rozpracovanú jednu poviedku, tak som si povedal, že ju dokončím a pošlem do súťaže. A dal som dokopy krátky, päťstranový text.“
Na stredajšom vyhodnotení súťaže nezaznela z neho ukážka. O čom je?
„O dvoch bratoch, čo sa jedného dňa vracajú zo školy, zažijú také dobrodružstvo, a potom prídu aj domov.“
Toľko z obsahu asi stačí. Pokúšali ste sa podobne súťažiť aj v minulosti?
„Poslal som raz poviedku do prvého ročníka tejto súťaže, nedostal som sa do finále a potom som sa už nezapájal.“
Nemali ste čas, lebo ste si založili rodinu?
„To nie, skôr som bol lenivý. Toto je prvá poviedka, ktorú som dokončil, a navyše som sa až tak veľmi nehanbil ju niekam poslať. Pochopiteľne, keby som sa nestal finalistom a nevyhral by som, nikto by sa nedozvedel, že som niekedy niečo napísal.“
Porota už počas čítania pochybovala o úrovni mnohých poviedok a sťažovala sa aj na mnoho gramatických chýb. Čo si o tom myslíte?
„Verím tomu. Vidím v bežnom živote, že ľuďom naozaj veľmi nezáleží na tom, kde sa píše aké i, kde má byť čiarka. Vnímam to o to silnejšie, že som pracoval ako novinár. Keby ma neboli otravovali jazykové redaktorky, asi by som tiež písal divne. Nie som totiž excelentný, čo sa týka gramatiky. Ale snažím sa. Dokonca aj vtedy, keď píšem esemesku. Usilujem sa, aby bola zrozumiteľná. Zdá sa mi, že to dnes ľudia bežne nerobia.“
Prečo už nepracujete ako novinár?
„Sekol som s novinárčinou, ani sa k nej už nechcem vrátiť. Nemám pocit, že by mi niekedy v živote pomohla.“
Rodinu máte v Amerike. Ako to prežívate?
„Je to už rok, a je to pre mňa veľmi zvláštna situácia. Nechcem hovoriť, či ťažká alebo ľahká, skrátka, úplne iná. Prispel k tomu aj včerajší telefonát vydavateľa Bagalu. Chvíľu som sa musel prechádzať po byte, aby som spracoval moment prekvapenia.“
Čo na to vaše dievčatá?
„Skajpujeme každý deň. Včera sme aj vďaka tejto správe boli na linke poldruha hodiny. Veľmi sa potešili! A ja som sa rozhodol, že poviedku venujem svojej dcére.“
Je vám blízky nejaký štýl alebo autori, ktorými ste sa inšpirovali?
„Mám rád jednoduché realistické poviedky, aké píše Raymond Carver alebo William Trevor. To ma oslovuje. Neviem povedať, či ma inšpirujú. Som čitateľ, čítam veľa a tohto návyku sa ani nechcem zbaviť. Ale určite sa v mojej poviedke prejavilo to, čo mám rád.“
Nezačalo vám písanie chýbať, odkedy sa nevenujete žurnalistike?
„Ambícia napísať raz v živote niečo beletristické u mňa s novinárčinou vôbec nesúvisí.“
Máte pocit, že písanie beletrie vám dáva priestor?
„Neviem, veľmi som včera rozmýšľal, k čomu ma to posúva, a či ma to vôbec niekam posúva. Som z toho zmätený. Netuším, či ešte niekedy napíšem nejakú poviedku.“
To je celkom dobrý stav.
„Asi áno. Ale ešte stále ho rozdýchavam.“
