„Dobrý deň, chyťte sa ma, takto za rameno. Áno, ták,“ usmerňuje ma môj nevidiaci sprievodca pri vstupe do kaviarne. V kaviarni Potmě totiž obsluhujú nevidiaci čašníci. V tomto prostredí sme handicapovaní my, pre nich je tma rovnaká ako každé iné prostredie. Vchádzam spolu s ďalšími dvoma ľuďmi a naším sprievodcom do tmavej miestnosti. Vonkajšie dvere sa zatvárajú a my sa ocitáme v tme. Presvitajú však obrysy, tiene. Po vstupe do ďalších dverí všetko zmizne. Priestor vypĺňa len tma. Hustá. Nepreniknuteľná. Ťažko opísať pocity, aké to v človeku vyvoláva. Najskôr šok. Človek nie je zvyknutý vidieť natoľko intenzívnu tmu. Aj v tmavom prostredí zväčša viete určiť aspoň približnú polohu predmetov. Tu nevidíte nič. Je to trošku desivé. Po chvíli si však zvyknete. Ale vaše oči nie. Prekvapivo, z tmy bolia.
Je zarážajúce, koľko informácií človek získava zrakom. Keď sedím v tmavej miestnosti, neviem povedať o okolitom prostredí takmer nič. Neviem odhadnúť veľkosť miestnosti, usporiadanie stolov, materiály, farby. Nič z toho, čo si človek bežne v novom prostredí všíma. Snažím sa pomôcť si hmatom. Siaham na stoličku. Čalúnená s plastovými nohami. Stôl je studený, možno plastový, možno kovový. Ťažko odhadnúť. Sústredím sa na čaj, ktorý mi priniesol nevidiaci čašník. Má môj obdiv. Vedieť sa v tomto prostredí orientovať je náročnejšie ako väčšina vecí, ktoré my vidiaci bežne robíme. A pritom je to neoddeliteľná súčasť života nevidiacich.
Zvláštne pôsobia v tme zvuky. Je až prekvapivo ťažké počúvať hlasy, ktorých zdroj nepoznáte. Najmä, keď ich je viac. Nedokážete ich rozlíšiť, zlievajú sa vám do nezrozumiteľnej kakofónie. Vidiaci človek si spája zvuk s obrazom a bez vizuálneho vnemu je celkom dezorientovaný. Zmätený. Aj čas prebieha inak. Neviete, koľko je hodín a čas plynie akosi rýchlejšie. Alebo aspoň vy ho inak vnímate. Zrazu nie je kam sa ponáhľať, nie je čo stihnúť, nie je čo vidieť. Všetko je totiž rovnaké. Monotónne. Čierne. Po čase na vás doľahne zvláštny pokoj. Neexistujú totiž vizuálne podnety, ktoré by vás rozptyľovali.
Pri ceste von vás opäť vyvádza sprievodca. Nevidíte vôbec, kam idete ani, aká veľká je miestnosť. Držíte sa sprievodcu, ktorému celkom dôverujete. A druhou rukou sa snažíte pridržiavať steny. Aby ste nezakopli. A aby ste si vytvorili obraz miesta, na ktorom ste. Mne sa to nepodarilo. Zrak, skrátka, dominuje a bez neho sme stratení. Opäť môj obdiv k nevidiacim.
Najväčší šok je ocitnúť sa vonku. Prídete z úplnej tmy do žiarivého svetla. Pripomína to zábery z amerických filmov. Prúžok svetla preniká do tmavej miestnosti. V skutočnosti je to oveľa intenzívnejšie. Človek je zrazu oslepený svetlom. Doslova. Niekoľko sekúnd vôbec nevidíte. Slzia vám oči.
Stojí to však za to. Návšteva kaviarne Potmě je skutočne neopakovateľným zážitkom. Ak budete mať príležitosť, určite ju nepremeškajte.
Autor: Ľubica Heinzlová
