BRATISLAVA. „Veľmi nerada, ale vnútorne sa pripravujem aj na alternatívu, že budem musieť dať zbohom majstrovstvám sveta,“ priznáva päť týždňov pred ich začiatkom najlepšia slovenská kladivárka, držiteľka sedemnásteho svetového výkonu histórie 73,84 m.
Martina Danišová naposledy súťažila 9. júna: na mítingu v ruskom Žukovskom vo hviezdnej konkurencii skončila ôsma výkonom 67,03 m. Banskobystrická Dukla jej potom na odporúčanie lekárov zakázala štart v Európskom pohári a nariadila doliečiť zranený chrbát.
Svadba bola 7. 7. 2007
Šesť týždňov sa neobjavila na žiadnych pretekoch a zatiaľ ani nijaké nemá v pláne. Zajtra ju čaká neurologické vyšetrenie, po ktorom padne verdikt, či poletí koncom augusta na svetový šampionát do Osaky.
Ak áno, tak ako Martina Danišová. Ak nie, začne tortúru vybavovania dokladov na nové meno Hrašnová.
Danišová totiž využila pauzu aj na to, aby sa vydala. Zatiaľ si však ponechala pôvodné priezvisko, pod ktorým ju zväz prihlásil na MS.
Na svadbu si vybrala „dátum, ktorý sa nedá zabudnúť“: siedmeho siedmy nula sedem. „Manžel učí na zdravotníckej škole, čiže dokáže z latinčiny preložiť diagnózu a vie aj masírovať,“ predstavuje ho Martina. Na poznámku „masírovať viete aj vy, veď vás to istý čas v Dukle živilo“, so smiechom zareagovala: „To je fakt, ale on ma to naučil.“
Ako sa Hrašnovci zoznámili, je teda jasné. Otázne ostáva, kedy sa Martina zasa objaví v kladivárskom kruhu.
Zranenie je ešte z februára
Tohtoročnú sezónu začala veľmi ďaleko a veľmi sľubne. Začiatkom marca sa vybrala na dvojmesačné sústredenie do americkej Arizony, kde študuje jej brat Branislav, taktiež kladivár, a hneď na prvom mítingu jej po výkone 69,22 m len 28 cm chýbalo k ostrému limitu slovenského zväzu na MS. Potom štartovala ešte šesťkrát, no viac nehodila.
Chrbát ju bolel stále viac. „Viem presne, kedy som si platničku zranila: bolo to na tréningu 20. februára, ešte pred odletom do Ameriky,“ priznáva kladivárka. „Vtedy som si však myslela, že ide len o blok, ktorý ustúpi. Dlho som verila, že problémy pominú. Lekárom som sa zverila až dlhšie po návrate, čo asi nebolo rozumné.“
Dvanásteho júna dostala kortikoidnú injekciu a 12 dní absolútne netrénovala. „Dnes už sa cítim oveľa lepšie, ale na niektoré cviky si stále ešte netrúfam,“ konštatuje.
„Zatiaľ skúšam opatrne hádzať iba ľahším, trojkilovým kladivom. Chrbát pri hádzaní nebolí, ale po záťaži cítim podráždenie. Najmenej dve hodiny denne sa venujem rehabilitácii: s fyzioterapeutmi opakujem cviky na spevnenie svalového korzetu vôkol zraneného miesta.“
Martina zrejme tuší piatkový verdikt lekárov, lebo vraví: „O rok je olympiáda, to je súťaž ešte väčšieho kalibru ako majstrovstvá sveta – bola by som nerada, keby som sa jej musela vzdať.“
