Už od svojich literárnych začiatkov sa Michal Gáfrik (1931) zaoberá tvorbou slovenskej literárnej moderny, čoho dôkazom je základná publikácia Poézia slovenskej moderny (1965), doplnená časopiseckou štúdiou Próza slovenskej moderny.
Pre Gáfrika sa stalo toto obdobie začiatku a prvých desaťročí dvadsiateho storočia priam vášňou a nebyť normalizačného zákazu, bol by dozaista tvorbu príslušníkov našej moderny nielen ďalej skúmal, ale na vysokej odbornej úrovni aj editoval. Dovtedy však ešte stihol vyjsť v jeho redakcii I. zväzok Súborného diela Ivana Kraska (1966).
Hoci slovenskej moderne, do ktorej patrili napríklad I. Krasko, J. Jesenský, V. Roy, I. Gall, M. Rázus a ďalší, sa venovali viacerí literárni vedci, ostalo tu veľa medzier a čím viac sa od tejto zakladateľskej generácie vzďaľujeme, tým budú pre našu literárnu históriu trápnejšie. Aj tento aspekt hral pri vydaní Gáfrikovej monografie Básnik Janko Jesenský (Slovenský spisovateľ, Bratislava) dôležitú úlohu.
Jesenský je u nás známejší ako prozaik a z jeho básnickej tvorby sa vo vedomí vzdelanejších čitateľov zafixovali hádam len jeho protifašistické verše, ktoré vyšli krátko po vojne. Gáfrik sa rozhodol ukázať Jesenského ako básnika „najmenej prebádaného“ a zároveň pre slovenskú poéziu prvej polovice 20. storočia dosť inšpiratívneho najmä svojou motivickou pestrosťou.
V nej spočiatku dominoval byronovský spleen, citové krízy i romantizujúce chvenie, polohy, vzápätí striedané satirickou výsmešnosťou, básne veľkého ľúbostného rozmachu i drvivého rozčarovania, mladistvej rozmarnosti i hrôzy z plynúceho času.
Autor rozoznáva v Jesenského básnickom vývine dve obdobia: do roku 1905, keď mu vyšla zbierka Verše, a po roku 1923, keď vydal Verše II. Všíma si - a to je pre jeho knihu príznačné - nielen zmenu básnických nálad, ale hlavne zmenu Jesenského života, veď spisovateľ mal za sebou účasť v prvej svetovej vojne a s tým spojené zážitky z légií, pričom ani poprevratové pôsobenie vo vysokých štátnych funkciách nemohlo nemať vplyv na jeho vnímanie sveta.
Gáfrik správne už na začiatku poznamenáva, že pri výskume Jesenského netreba oddeľovať spisovateľa od občana (a naopak) a táto symbióza sa mu podarila, takže do textu vnáša aj Jesenského súkromie (napríklad finančnú situáciu a pod.). Navyše s veľkou precíznosťou skúma vnútornú štruktúru veršov, rýmovú techniku, melodickosť, výstavbu obrazov a iné formálne vlastnosti básnického umenia, predtým v našej poézii nevyužívané.
Popri Jesenského prekladateľskej činnosti (Puškin, Jesenin, Pasternak) nezabudol pripomenúť, za akých okolností tie-ktoré básne vznikli a vyšli, štúdium archívov mu zasa umožnilo citovať z korešpondencie priateľov i redaktorov, takže celistný obraz sa skladá postupne vrátane čias, v ktorých tento vzorný demokrat pôsobil a ktoré mu ako zarytému antimeštiakovi zavše dosť liezli na nervy.
Alexander Matuška o ňom nenadarmo napísal, že bol prvý ironik našej literatúry.
A satirik v ňom bol zakorenený už dávno. Satirik predvídavý, čo dokazuje táto báseň z konca 20. rokov: „Naša móda káže:/ Čím viac dekoltáže!/ Len čo zašveholí,/ už je predok holý./ Jedným okom vzhliadne,/ všetko z ramien padne./ Druhým okom mihne,/ sukienka sa zdvihne./Moment celkom krátky/ hneď sú holé zadky./Za dve za minútky/ obnažia sa pupky,/v ďalšom okamžiku/ sme pri liste z fiku...“
