Výtvarníčka Katarína Alexyová-Fígerová veľké rozdiely medzi víkendom a pracovným dňom nerobí. Napriek tomu jej však robí najväčšiu radosť práve tradičný víkend spojený s nákupmi, varením a v spoločnosti blízkych. Prácu a čas si organizujem sama, takže som nikdy nepociťovala potrebu víkendu. Keď chystám výstavu, pracujem celé hodiny bez ohľadu na čas. Ale prišla som na to, že moja rodina mi dáva jasné signály, že sú dva voľné dni a že by som mala plniť úlohu dobrej matky a gazdinky. S tým sa spája sobotňajší nákup a samozrejme dobré jedlo, ktoré poteší dušu aj telo. My ženy to máme celkom jednoduché a už vopred jasne dané, ako využiť dni voľna. Prácou v prospech nášho rodinného kolektívu.
Musím sa priznať, že sa na to teším. Všetci, teda moje dcéry Zuzka a Kristínka, môj otec, naša sučka Zara a ja, máme dva dni na to, aby sme spolu trávili voľný čas. Nielen ja, ale aj pes potrebuje milé slovo, objatie, na ktoré cez týždeň nezostáva čas. Rada sa objímam s mojimi dcérami, vychutnávam si čas, keď sme všetky spolu, a keďže dcéra Zuzka študuje v zahraničí, naše objatia sú vzácne. Rada sa objímam aj s otcom, ktorý je už síce starý, no potrebuje to. Rada sa objímam aj s našou Zarou, nezbedným šteňaťom, ktoré ničí moju pestovanú záhradu. Tá je mimochodom už dosť zdevastovaná a má ďaleko od pojmu udržiavaná. Keď si spomeniem, koľko času a námahy som svojej záhrade venovala... Vždy som si pri tejto práci veľmi oddýchla a načerpala nové sily. No teraz robí záhradníčku Zara a ja čakám, kedy dostane viac rozumu.
Ak mi zostane čas, rada robím niečo aj pre svoju telesnú kondíciu. Pri maliarskom stojane totiž veľa pohybu nemám. Preto sa s dcérami venujem turistike. V okolí Bratislavy je dosť možností. Páči sa mi prostredie Devínskej Kobyly s prekrásnou prírodou. Ale máme aj niekoľko krásnych zážitkov z vysokohorskej turistiky. So staršou dcérou Zuzkou sme podnikli výstupy na niektoré vysokohorské chaty. Hory sú pre mňa zdrojom energie, ale aj nových nápadov pre moju prácu. Občas sa chodíme aj bicyklovať a teraz v lete radi trávime čas pri vode. A aby aj kultúra dostala svoj priestor, potom si kultúrne dáme niekde pohár dobrého, kvalitného vínka. Nech to stojí zato, keď už sú tie voľné dni!
Pred dvoma rokmi, keď som rekonštruovala dom, v ktorom teraz bývame, som takmer zabudla, že je niečo také ako víkend. Veľa práce sme si spravili sami a zabralo nám to celý voľný čas. Dnes, keď sedíme v záhrade a užívame si teplé letné dni, sa mi ani nechce veriť, koľko námahy sme na ten dom vynaložili. O to viac viem oceniť, keď netreba nič okolo domu opraviť. To býva málokedy. Nechcem sa sťažovať či viesť nedajbože akési feministické úvahy o postavení ženy v rodine či v spoločnosti. Naopak, mám rada svoju víkendovú úlohu. Dokonca si to užívam. Práca, ako sa hovorí, nie je zajac, neutečie, určite si na nás počká, ale čas, ktorý strávime s najbližšími, stojí za tie nervy a námahu. Aké slastné sú potom dni, keď nastane pracovný týždeň a ja sa môžem venovať svojej profesii.
Svoju prácu milujem a nevedela by som bez nej žiť. Rada pre ňu všeličo obetujem, lebo keď maľujem, ocitám sa v inom svete, dokonalom, krásnom. Milujem a trápim sa zároveň. Uvedomujem si, aké mám šťastie, že môžem robiť to, čo ma baví, čo robí môj život znesiteľný a v konečnom dôsledku veľmi príjemný. Až na nepravidelný príjem, ale nič nie je v živote zadarmo, a to mi naozaj môžete veriť, že už viem, ako to chodí.
Keby som si mala vybrať, aký víkend by mal byť ten nasledujúci, tak nech sme teda zase všetci spolu, hoci aj v tom supermarkete, či pri sporáku. Nie že by som od života už nič iné neočakávala, ale beriem, ako to ide. Najprv práca, potom zase práca, a keď zostane čas, tak sa dúfam stretneme aspoň pri tom nedeľnom obede.
(zš)
