Prečo ste šli študovať architektúru?
V Ríme, kde som istý čas žil, som chodil na trochu vedeckejšie zamerané gymnázium. Bolo tam veľa deskriptívnej geometrie a mne sa v nej darilo. Odmalička som chodil aj na výtvarnú a architektúra je akési stretnutie umenia aj technickej časti.
Profesia architekta sa často vníma ako luxusný nadštandard. Treba ju vôbec?
Myslím, že každý človek, ktorý je čo len trochu otvorený a vnímavý, to pochopí. Najviac nás logicky zaujíma priestor. Keď je dobrý, je jedno, čo v ňom je. Ak je zlý, má zlú výšku, je uniformný a nudný, zachraňuje sa to ťažšie. Architektovi nejde primárne o to, či bude sedačka taká alebo onaká, či bude stena žltá alebo biela, to prichádza až v posledných fázach. Ide o to, že určité veci človek nedokáže „zavnímať" sám. A architekt by to mal vedieť zvládnuť za neho.
Nevie však sám človek najlepšie, v akom prostredí sa bude cítiť príjemne? Potrebuje k tomu inšpiráciu a realizáciu od cudzieho človeka?
Sú to dve veci. Ja si tiež doma nepečiem rožky alebo čierny chleba, lebo mám pocit, že v pekárni to vedia robiť lepšie. Je to síce zjednodušený príklad, ale aj tak. V dnešnej dobe si vie postaviť príbytok, do ktorého neprší, prakticky každý. Ale urobiť ho tak, aby spĺňal aj iné - trebárs pocitové požiadavky, nedokáže hocikto.
Kamera: Eugen Korda
Každý človek je však iný, vyhovuje mu iné prostredie. Ako sa dokáže architekt vcítiť do toho, čo ten klient potrebuje?
To je najťažšia otázka a riešime ju dosť často. Sme v štádiu, kedy nikoho neprehovárame, že „zober si architekta". Za nami chodia ľudia, ktorí nás chcú a vedia prečo. Keď je debata kdesi pri stole, že „každý Slovák je architekt", tak im hovorím, že tí, čo berú veľmi vážne to, v čom idú bývať, väčšinou peniaze a energiu na architektov nájdu. Teda väčšinou... vlastne všetci.
Ešte raz - ako architekt vie, čo ten človek potrebuje? Každému vyhovuje inak riešený priestor, iné farby, niekto chce mať prázdny byt, niekto nabitý vecami...
Svetoví architekti dnes fungujú ako značky. To znamená, že človek sa na nich spoľahne. Architekt - Frank Gehry urobil v Bilbao Guggenheim Museum a pochybujem, že by mu niekto od zadávateľa hovoril, ako to má spraviť. A tým domom zvýšil dosť výrazne turistický ruch v meste.
To je však priestor pre množstvo ľudí. Mám na mysli skôr súkromný priestor jednotlivca.
To je len jeden príklad. Druhá vec je, že my tu nemáme takú slávnu značku architektov, aké sú vo svete a ľudí 
musíme presvedčiť jasnými dôvodmi, prečo to chceme urobiť tak a nie inak. Keď za nami niekto príde, už vie, že robíme modernú architektúru, nie niečo iné. Nepríde nikto, kto by od nás žiadal nejaký katalógový dom, teda akési „muškáty v oknách".
Okrem toho - my klienta veľmi počúvame. Je to predsa pre neho. Ak ide dajme tomu o rodinný dom, radi sa stretneme s jeho rodinou. Nech nám ukáže deti, povie, ako fungujú ony, ako funguje rodina a my už máme základný prehľad, čo asi klient požaduje. Potom začíname brať do úvahy okolie, naše limity, premýšľame, čo by sme chceli dosiahnuť a urobíme prvý návrh. A na tom sa ukáže, či sa to dotyčnému páči. Robenie architektúry je teda totálny dialóg.
Majú ľudia tendenciu veľa „kafrať" do práce architekta?
Asi máme šťastie, ale tí naši to zväčša nechávajú na nás. Veď preto za nami prišli. Pre nás je to umenie, kreatívny proces. Ak v tom nemá byť prítomný náš koncept, náš nápad, tak to nemá zmysel.
Kedysi si ľudia stavali štandardizované domy - kocky, respektíve prízemné domčeky so šikmými strechami. Sú dnes prístupnejší netradičným riešeniam?
Kedysi sa jazdilo aj na škodovkách, dnes sa používajú iné autá. Dnešná doba je úplne inde a ľudia, ktorí za nami chodia, sú veľmi prístupní. Inak by ani neboli našimi klientmi.
Dampujeme ceny
Ako veľmi musím byť bohatý, aby som mohol ísť za architektom?
Projekty niečo stoja. Keď za nami dôjde niekto, kto má zaujímavé zadanie, ale nemá k dispozícii veľa peňazí, vieme to urobiť aj lacnejšie, lebo máme pocit, že dobrý nápad je vzácnejší ako zárobok. Samozrejme sú aj klienti, ktorí nie sú odkázaní na to, aby od nás dostávali zľavu a tak si vypýtame adekvátnu sumu.
Bavíme sa v desiatkach alebo stovkách tisíc?
Chceli by sme to robiť v miliónoch. (smiech) Záleží od toho, čo sa odovzdáva. Každý projekt má nejaké fázy, rozhodnutia, povolenia... Realizačné projekty sa u nás určite hýbu v státisícoch. Robíme však pod cenu. Klienti vedia, že sme mladý ateliér, že máme hlad po práci a chtiac nechtiac to trochu zneužívajú.
V jednotlivých branžiach si bežne firmy kradnú zákazky, podrážajú sa, dampujú ceny. Je to tak aj u vás?
My sami dampujeme ceny, ale nie preto, že chceme. Proste architekt s trojročnou praxou môže iba ťažko buchnúť päsťou po stole, že chce tabuľkovú cenu. To je o dohode s klientom. Ale neviem o tom, že by sme si vzájomne kradli kšefty. Zdravá súťaž je čosi iné. Často sa stane, že klient je nespokojný s jedným architektom a ide za druhým. My vtedy trváme, aby to klient tomu pôvodne oslovenému oznámil.
Viete oceniť prácu konkurenčných architektov?
Absolútne. Od našich starších kolegov, ktorých si vážime, sme aj my dostali potľapkanie. A ja som tiež strašne rád, ak môžem niekde niečo pochváliť. Viackrát som nadšene volal inému kolegovi, že je to super. Samozrejme, že je tam aj trochu závisti, že „kruci, on to fakt spravil dobre".
Keď idem po ulici, trpím
Architekti, ktorí prevažnú časť kariéry fungovali v socializme, na mladých kolegov nepozerajú zvrchu?
Určite sme sa s tým na začiatku stretli. Vtedy sme však mnohé veci nevedeli, napriek tomu nás zopár ľudí buď veľmi podržalo, respektíve nepotopilo. Mnohí nám pomohli absolútne nezištne a za to sme im vďační.
Keď chodíte po ulici, trpíte pri pohľade na niektoré stavby? Ste natoľko profesionálne deformovaný, že ich už nedokážete ignorovať, ako bežný človek?
Áno. Musím povedať, že trpím. Idem a je to asi tak, ako keď zje kuchár zlé jedlo, hudobník počuje zlú hudbu a podobne. Je mi to nepríjemné.
Čo vás irituje najviac?
Sú tu všelijaké oranžové bytovky, veľa architektúry je takej, že mám pocit, ako keby na to architekti buď kašľali, alebo to robiť nevedeli.
Farebné bytovky prišli ako reakcia na tú socialistickú šeď, ktorá tu všade bola. Je to živšie, nie?
Farebná omietka v dnešnej dobe... s tým mám problém. Bytovka musí mať okrem omietky a plastových okien aj čosi naviac.
Dodnes zaznieva silná kritika za zbúranie bratislavského podhradia. Vy to vnímate ako?
Priznám sa, že to neviem vyhodnotiť. Zaoberám sa však tým, čo spôsobilo vyústenie mostu SNP do mesta, na Hodžovo námestie. Zrejme ide o správnu vec z hľadiska dopravného napojenia, ale zle prevedenú ako mnohé iné veci za „socíku". Kebyže tam spravili variantu s tunelom, bolo by to bezchybné, takto je to proste jazva na tvári mesta. Oddelenie hradu je iba jedným z problémov.
Ako hodnotíte modrý mrakodrap VÚB na Mlynských Nivách?
To robil pán architekt Bahna, ktorého si vážime tak, ako aj iných starších architektov. Nie je to však budova, ktorá by sa nám nejako veľmi páčila. Na tú dobu, teda deväťdesiate roky, to bolo asi dobré, neviem.
Čo konkrétne vám na nej prekáža?
To je ako keby dnes prišiel niekto oblečený rovnako, ako sa chodilo v roku 1993. Architektúra by nemala byť takáto, ale trvácna.
Čo Národná banka Slovenska pri rozhlasovej pyramíde?
Tú robili výborní architekti a je to oveľa lepšia budova ako VÚB. Chýba mi tam však hravosť. Na strane druhej, je to NBS, tá musí mať nejakú vážnosť. Otázkou je, prečo by banka musela byť stále vážna.
Aké kritériá musí spĺňať budova, aby ste boli spokojní?
Je ich strašne veľa - tvar budovy, fasáda, proporcie, použité materiály...
Slovenská národná galéria je nadčasová
Most Apollo?
Vadí mi na ňom, že keď po ňom idem autom, nemám žiadny výhľad. Je to však štandardný most. Mostových konštrukcií existuje myslím päť základných typov, takže je jasné, že sa podobá na iks iných mostov. Tá modrá sa mi tam veľmi páči, prekáža mi naozaj len to, že nemáte výhľad. Ale to je tak možno schválne kvôli doprave. Keď človek šoféruje, nemal by pozerať inde.
A most SNP?
Ten je samozrejme famózny kvôli konštrukcii. Tá linka, ako to nádherne svieti v noci... Je to veľmi elegantné. Kaviareň Bystrica... nebavme sa o tom, čo je tam teraz, ale to je top priestor možno na celom Slovensku. Mohlo by tam byť čokoľvek, ale výhľad z nej je famózny v noci aj cez deň. Nie je to stavba, ku ktorej sa modlím, ale je dobrá.
Mnohí považujú za vyslovenú ohavu Slovenskú národnú galériu.
Tá je nádherná. Architekt Dědeček, ktorý je jej autorom, je jedným z našich idolov.
Nie je zvláštne, že architekti by mali zhmotňovať túžby ľudí po „krásne" a je tam taký diametrálny rozdiel vo vnímaní konkrétnej budovy? Nemali by byť tie názory zhodné?
Toto je otázka, ktorú som dostal tisíckrát a v súčasnosti neviem na ňu dobre odpovedať.
Čo sa vám na nej páči?
To, ako narába s tým priestorom, svetlom, jej premostenie... Strecha z druhej strany je urobená z takých svetlíkov... Je tam famózne difúzne svetlo a páči sa mi, že v dobe, keď to robili, to bolo absolútne súčasné. To je ako keby dnes niekto v hudbe nahral totálne súčasnú vec, ale na Slovensku. Páči sa mi to, lebo v tom rade domov nastáva zrazu taký pokoj. Keď sa pozeráte z opačného nábrežia Dunaja, zrazu nevidíte to vyskakujúce premostenie, ale iba taký horizontálny prvok... taký pokoj.
Je to teda nadčasová budova?
Musím povedať, že je to definitívne nadčasová budova. Škoda len, že bola tak zle technicky urobená. Vždy, keď sem dôjdu zo zahraničia naši kamaráti architekti, tak tam stoja a čumia. Ja by som veľmi rád našiel spôsob, ako to vysvetliť ľuďom, poskytnúť im iný pohľad.
Prečo sa vlastne líšia názory laikov a odborníkov?
To je predsa úplne normálne.
Architekti majú iné kritéria na estetiku, na to, čo je pekné?
Nie. Ľudia, čo sa v tom vyznajú a sú profíci v odbore, určujú jeho smer. Často sa stáva, že idú proti prúdu. Nechcem hovoriť veľké slová, ale budúcnosť im dá často za pravdu.
Vnímanie krásna je teda individuálne?
Nie. Toto je najzákladnejšia otázka. Často sa hovorí, že ak niekto o niečom tvrdí, že je to pekné, je to len jeho názor, veď je to individuálne a osobné. Áno, ale nejaké kánony, estetiky a krásy sú tu dané od nepamäti. A sú jasné. Tak je to aj v hudbe - poviem príklad. Ja nemám rád Depeche Mode, ale priniesli kvalitu, ktorá sa nedá spochybniť a ktorá sa nedá porovnávať so Senzusom. Pritom Senzus na Slovensku predal možno stotisíckrát viac "dosiek" ako Depeche Mode. Ale všeobecne je vo vnímaní hudby kdesi úplne inde.
Mám strach, čo vyrastie na Kamennom námestí
Má sa úplne zmeniť súčasná tvár Kamenného námestia. Padnúť ma tak hotel Kyjev ako aj bývalý Prior, súčasné Tesco. Čo si o tom myslíte?
O tom je veľká debata. Vyjadrovalo sa k tomu veľa starších kolegov. Môj prvý názor bol, že samozrejme, treba to zbúrať. Keď som si prečítal ich názory, dal som im za pravdu. Je to stavba, ktorá má nejakú hodnotu. A ja sa ani tak 
nebojím o tú vec, ale o to, čo sa tam postaví. Nemyslím si pritom, že architektúra je večná, bežne sa niečo zbúra a postaví sa niečo lepšie.
Tak hotel ako aj Tesco sú dobré stavby. Ale že Tesco kompletne zalepí výklady tými hnusnými fóliami, čo tú budovu úplne zničilo, je iná vec. Nájomcovia budovy - Prior, neskôr K-Mart a dnes Tesco nikdy tej budove nepomáhali. Sú tam tie stánky, parkoviská, miesta pre vekslákov...
Nie som nejaký urputný obranca toho, čo tam je, ale mám strach, čo tam bude potom. Kebyže sa na to urobí súťaž s dobrou medzinárodnou porotou, nech sa páči. Ale z toho, čo som videl, čo robí spoločnosť, ktorá tam ma stavať, nemám dobrý pocit. Keď tam použijú nejakých korporátnych architektov, ktorí sem presunú projekt ktovie odkiaľ... Radšej tam budem mať terajšiu budovu, ktorá je kvalitná, ako to, čo tam chystajú.
Čo hovoríte na Aupark Tower?
Developeri sú pre mňa ľudia, ktorí mi dávajú robotu. Nechcem ich nijako démonizovať. Stretol som dobrých aj zlých. Tento developer to mal v plánoch od roku 1995, kedy sa začali vybavovať povolenia. Takže sa vedelo dosť dlho, čo tam bude. Ale jednak sa čudujem, že to vôbec niekto povolil, jednak nerozumiem, že napriek množstvu peňazí, ktoré majú, to takto zbytočne tlačia.
Celá architektonická verejnosť sa vyjadrila úplne jasne. A aj bežnému laikovi, ktorý ide okolo, musí byť jasné, že tam niečo nehrá. Nemám problém s vysokými budovami, ale dnes máte nejaký výhľad z hradu, vidíte most SNP a Aupark Tower ho pokazí. Kebyže je to aspoň niečo mimoriadne, ale je to len prachobyčajná administratívna budova, akých je v rôznych „downtownoch" milión.
Bola funkcionalistická socialistická architektúra dobrá?
Nie, ale často sa postavili stavby, ktoré by dnes nebolo možné urobiť. Totiž ten režim asi povedal „tak tu sú prachy, musí to byť postavené" a bolo.
Ako laik rozpozná dobrého architekta?
Laik by mal byť natoľko otvorený, že by mal vedieť, akým smerom sa to celé hýbe.
Ale architektonických kancelárii je veľa. Ako rozpoznám, ktorá z nich je dobrá?
Musíte vedieť, čo sa vám páči. Dobrá otázka. Ľudia dnes hľadajú tak, že idú na internet a hľadajú. Často sa im páči nejaký dom, tak idú a zistia si, ktorý architekt ho robil. Tak by to aj malo byť. A niekedy je to o šťastí.
Ako zistím, či odflákol svoju prácu?
Stále to funguje na základe referencií. Ak už ide o zabehnutého architekta, že niečo má, dá sa ísť na to pozrieť. Niet ničoho lepšieho, ako niekam prísť a povedať „aha, tak toto postavil môj architekt, vyzerá to dobre". Okrem toho sme fanúšikovia zmluvy. Kedysi dávno sa hovorilo, že dobrá zmluva robí dobrých priateľov.
Dnes je takmer pravidlom, že tí, čo si to môžu dovoliť, utekajú bývať z Bratislavy do blízkeho okolia - Pezinka, Limbachu, Senca a podobne. Prečo?
Základom je podľa mňa túžba po rodinnom dome. K tomu však tí ľudia každé ráno dostanú aj dlhé šóry na cestách, sú ďalej od občianskej vybavenosti, proste pribudnú aj negatívne veci. Ale túžba po dome a po tom individuálnom, že majú niečo svoje, je veľmi silná. Ja tých ľudí chápem. Okrem toho zrejme túžia byť spätejší s exteriérom, prírodou. Sranda pritom je, že rodinné domy sa tak minimalizovali, že si ľudia vidia nielen zo záhrady do záhrady, ale aj z okna do okna. Občas je tá intimita menšia ako v bytovkách.
Trpaslík v záhrade mi nevadí
Ako vzniká v architektúre trend?
To je mojou silnou túžbou, určiť trend. Ale to dokážu len tí najväčší. To je ako s hudbou. Niečo sa ľuďom zapáči, dôjde to do módy a funguje to. U nás sa robia trendy asi na základe poznatkov. Niekto urobí tisíc domov a zrazu zistí, že je lepšie mať ten dom niekde trochu posunutejší a ďalej sa to už proste robí tak. Trend prejde do čohosi normálneho, bežného.
Známy anglický architekt Peter Cook raz povedal, že dobrá architektúra otvára horizonty v myslení. U architektov alebo aj u klientov?
Samozrejme, že aj u ľudí. Zjednodušene je to tak, že ak je niekto v dome s dobrou architektúrou, s dobrým výhľadom a v dobrom prostredí, človek sa cíti inak, ako keď nič také nemá. Je to proste lepšie.
Kedy pekné prechádza do gýča? Je v tom ostrá alebo nejasná hranica?
Mám pocit, že hranica gýča je dnes zmazávaná. Keď si vezmem nové návrhy dizajnérov, sú to veci, ktoré by možno kedysi boli pokladane za gýče. Gýč bol kedysi „trendy". Za socializmu sa predávali také keramické jelene, dnes som podobné videl v dizajnérskom obchode. Pre mňa je tá hranica naozaj rozmazaná.
Čo trpaslík v záhrade?
Nevadí mi. To už je nadhľad. (smiech)
Čo hovoríte na Mečiarovu Elektru?
Z architektonického hľadiska? Aký pán, taký krám. Asi si to navrhoval sám. Ukazujem palec smerom nadol.
Architekti ako le Corbusier alebo Niemayer razili myšlienku stavať mestá na zelenej lúke, lebo tie staré sú nenapraviteľné a lepšie je ich nechať tak. Prečo sa to neuchytilo v praxi? Neboli by výsledkom mestá bez jaziev, ako ste to nazvali?
Corbusier je jeden z najvýznamnejších svetových architektov. Je to veľká otázka, ale podľa mňa sa to tak niekde aj deje. Vznikajú satelitné mestá, kde sa iba býva a sú tam maximálne nejaké služby bez výrobných programov. Deje sa to v Holandsku, ale takýto projekt sa chystá aj na Slovensku.
Čo hovoríte na vetu, že architektúra je príliš vážna vec na to, aby sme ju nechali len na architektov?
Dobrá veta. Do architektov treba rýpať. Zažil som totiž aj totálne uletených. Architektúra predsa musí vychádzať z človeka. Keď uletia, stratia kontakt s realitou a robia veci, ktoré nikdy nebudú fungovať.
Architekt sa vždy borí s estetickosťou objektu a zároveň s jeho funkčnosťou. Má to nejakú hranicu, kedy vždy musí jedno ustúpiť na úkor druhého?
Mysleli sme si, že tá hranica je pevná, ale nie je. Často záleží priamo od objektu. Niekde treba potlačiť hranicu ku kráse, niekde k funkčnosti.
Bez kompromisov to nejde?
V našom prípade to ide. Dobrý architekt je ten, ktorý dokáže spraviť krásny a zároveň perfektne funkčný objekt. Tí ostatní nedopadnú príliš dobre, lebo ľudia zistia, že tam niečo nefunguje a skončia.
Pozn.: Rozhovor bol autorizovaný, Matúš Vallo mierne upravil niektoré slová bez zmeny pôvodného zmyslu odpovedí.
Predchádzajúce rozhovory si môžte prečítať tu.
Na SME.sk pripravujeme:
FEDOR FLAŠÍK, podnikateľ
TOMÁŠ HULÍK, prírodovedec, filmár a bobrológ
OĽGA FELDEKOVÁ, prozaička a humoristka
ĽUDOVÍT KANÍK, bývalý minister práce, sociálnych vecí a rodiny
BORIS FILAN - textár, spisovateľ a cestovateľ
Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.
