Z nového Zákonníka práce nie je úplne jasné, kto môže ostať živnostníkoma kto sa musí zamestnať.
BRATISLAVA. Jeden z kľúčových paragrafov nového Zákonníka práce môže v praxi spôsobiť problémy. Možno si ho totiž vyložiť rôznymi spôsobmi.
Chyba v definícii závislej práce spôsobuje, že nie je isté, či sa vláde podarí zabrániť takzvaným živnostiam z donútenia. Tvrdia to viacerí právnici, neistotu pripúšťa aj Národný inšpektorát práce.
Jedným z hlavných cieľov zmeny Zákonníka práce bolo zabrániť takzvaným živnostiam z donútenia. „Už by sa nemalo do budúcnosti stať, že sa niektoré práce, ako je napríklad práca predavačky, budú vykonávať na základe živnostenského oprávnenia,“ povedal predseda vlády Robert Fico po schválení novely zákonníka.
Také jednoduché to však nie je. Problém sú paragrafy, ktoré mali urobiť jasno v tom, kto môže byť živnostník a kto musí byť zamestnanec. Ich doslovný výklad povoľuje byť živnostníkom v akejkoľvek pracovnej situácii.
Ak by sa ho firmy a „ich“ živnostníci chytili a obhájili si to pred súdom, oproti súčasnosti by sa nezmenilo nič. Teda aj predavačka, ktorá pracuje pod vedením svojho šéfa, nepredáva na vlastný účet, by mohla byť naďalej živnostníčkou.
Problémom zákona, ktorý bude platiť od septembra, sú slová zamestnávateľ a zamestnanec v definícii závislej práce. To je taká, ktorú môže vykonávať len zamestnanec, živnostník nie. „Za závislú prácu, ktorá je vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, sa považuje výlučne osobný výkon práce zamestnanca pre zamestnávateľa ...,“ hovorí paragraf 1.
Ten možno interpretovať aj tak, že spomenutie zamestnanca a zamestnávateľa v definícii závislej práce z nej vylučuje každého živnostníka vrátane predavačky, ktorá sa s majiteľom obchodu na základe obchodnoprávneho vzťahu dohodla, či už dobrovoľne, alebo nie, poskytovať služby zákazníkom. Pretože predavačka ako živnostníčka jednoducho nie je zamestnanec.
Nejasný text zákona
Advokát Radoslav Pala tvrdí, že takýto „pozitivistický výklad“ prijatého zákonníka by majiteľa obchodu, ktorého predavačka doteraz robila na živnosť, naozaj nedonútil k zmene. Neprinútil by ho, aby ju zamestnal v „normálnom pracovnom“ pomere.
„Zákony by sa však nemali vykladať čisto gramaticky, ale s prihliadnutím na ich obsah,“ hovorí Pala. Predpokladá, že v prípadnom súdnom spore by sudca pravdepodobne označil prácu predavačky ako závislú, hoci nespĺňa formálnu podmienku zákonníka byť zamestnancom. Keďže „zle napísaný zákon sa ťažko vykladá“, Pala odporúča v spornom paragrafe nahradiť slová zamestnanec a zamestnávateľ inými pojmami.
Aj právnik Radoslav Procházka v praxi predpokladá skôr prístup opierajúci sa o posúdenie skutkových kritérií závislej práce ustanovených v zákone namiesto kritéria štatútu zamestnanca. Inými slovami, v konečnom dôsledku by pojmy zamestnanec a zamestnávateľ v problémovom paragrafe nemali brániť postihovaniu nútenia k živnostiam. Text definície závislej práce v ňom však Procházka označil za prísne formalistický a logicky odporujúci účelu ustanovení nasledujúceho odseku. Ten ľuďom vykonávajúcim závislú prácu nariaďuje zamestnať sa v pracovnom pomere.
Rovnako rozmýšľa aj poslanec parlamentu za KDH a právnik Daniel Lipšic. „Ak by tu slová zamestnanec a zamestnávateľ mali byť problém, to by sme tu mali Hlavu XXII,“ hovorí.
Ministerstvo problém nevidí
Odpoveď na otázku, ako sa teda po septembri zariadiť, nedostane predavačka živnostníčka ani zo stanoviska ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, ktoré novelu Zákonníka práce do parlamentu predložilo. Schválený text síce obhajuje, no k podstate problému sa nevyjadruje.
„Predavačka v potravinách nevykonáva podnikateľskú činnosť vo vlastnom mene, ale v mene majiteľa obchodu, táto činnosť nie je vykonávaná na vlastnú zodpovednosť, a to voči kupujúcim,“ hovorí Oľga Škorecová z ministerstva. Preto podľa nej predavačka v obchode nemôže byť živnostníčkou. Podľa jej vysvetlenia novela zákonníka vymedzuje, čo závislou prácou nie je, a preto je prípad predavačky potrebné posudzovať spolu so zákonom o živnostenskom podnikaní, ktorý pojem živnosť jasne definuje.
Ku konkrétnej výhrade voľby slov zamestnanec a zamestnávateľ v paragrafe 1 sa ministerstvo nevyjadrilo. Škorecová len doplnila, že pri posudzovaní problematiky je dôležité vymedzenie pojmu zamestnanca. Ten hovorí: „Zamestnanec je fyzická osoba, ktorá pre zamestnávateľa vykonáva závislú prácu.“
Všetko ukáže až prax
Záruku, že slová zamestnanec a zamestnávateľ v definícii závislej práce nespôsobia, že postoj zamestnávateľov sa nezmení, nedáva ani právnička Národného inšpektorátu práce Marta Čintalová. Hovorí len, že účinnosť nového znenia definície ukáže až prax. „Rozprávať o tom teraz by bola čistá teória. Bude záležať aj na našich inšpektoroch, ako posúdia konkrétne prípady,“ povedala Čintalová. „A dodávam, že netreba byť pesimistom a dopredu odpisovať ešte v praxi nevyskúšaný zákon.“
Tadiaľ cesta nevedie
Kto by chcel definitívne poradiť predavačke, ktorú ako príklad spomenul premiér, nezmúdrel by ani zo stanoviska Republikovej únie zamestnávateľov. Jej tajomník Ludvík Posolda odmietol špekulovať nad otázkou, ako efektívne bude vedieť schválený text riešiť problém živností z donútenia. „To naozaj ukáže až prax,“ povedal zástupca únie. Podľa Posoldu je však riešenie problému právnou úpravou veľmi neefektívne. „Takýchto živností je na Slovensku úplné minimum, väčšina ľudí sa rozhodne pre živnosť dobrovoľne, lebo je to pre nich výhodné,“ objasňuje. Opakuje, že jediným účinným riešením je zdravá ekonomika, ktorá znižuje nezamestnanosť. „Pri nedostatku pracovnej sily a veľkej ponuky práce, ktorú v mnohých sektoroch zažívame, už teraz nijaký zamestnávateľ si nemôže dovoliť nikoho do ničoho nútiť,“ doplnil Posolda. Živnostníci sú najmä v stavebníctve, remeslách a službách, kde je takáto forma práce prirodzená. Priemysel takúto prax nepoužíva, tam skôr nastupujú takzvané pracovné agentúry.
(tt)
Čo hovorí Zákonník práce
Za závislú prácu, ktorá sa vykonáva vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, sa považuje výlučne osobný výkon práce zamestnanca pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, za mzdu alebo odmenu, v pracovnom čase, na náklady zamestnávateľa, jeho výrobnými prostriedkami a na zodpovednosť zamestnávateľa a ide o výkon práce, ktorá pozostáva prevažne z opakovania určených činností.
Stĺpček Konštantína Čikovského
Letná dilema
Predavačke, ktorá robí na živnosť v malých potravinách za malý plat, svitla pred mesiacom nádej, že od jesene ju bude chrániť Zákonník práce. Lebo vláda dodržala slovo.
Kritici by povedali, že to predavačke môže poškodiť – že ju možno nakoniec majiteľ samoobsluhy prepustí. Alebo v lepšom prípade dostane v čistom ako zamestnankyňa nakoniec menej.
V skutočnosti sú možné scenáre pre predavačku ešte o niečo drsnejšie. Jej šéf si pozrie nový zákonník, zavolá svojmu právnikovi a spýta sa, či vidí dobre. Že v skutočnosti môže mať predavačku ďalej na živnosť a nič sa nedeje. Lebo v Zákonníku je chyba.
A bude mať dve možnosti: Buď si povie, že nebude zneužívať chybu toho, kto písal Zákonník. A dobrovoľne urobí to, čo vláda chcela. Čiže zníži svoj zisk alebo niekoho vyhodí, alebo dá zamestnancom v čistom menej.
Druhá možnosť je pravdepodobnejšia. Tak ako doteraz vždy sa šéf samoobsluhy zariadi podľa toho, či „hrozia pokuty“. Zavolá predavačka inšpektorov? Čo mu tí dokážu? A čo ak sa aj oni boja, že na súde by prehrali?
Čo z toho celého však bude mať tá predavačka?
