Michel Houellebecq nie je cynik ani romantik. Vidí veci také, aké súNa 341. strane českého prekladu románu Možnost ostrova súčasného francúzskeho spisovateľa Michela Houellebecqa nájde čitateľ edičnú poznámku nasledovného znenia: "Ospravedlňujeme sa čitateľom, že v tomto 52. zväzku edície Svetová knižnica nenájdu obvyklý doslov. Autor si jeho zaradenie do knihy neprial."
Čo si o tomto "neprianí" autora myslieť? Recenzent môže mať dobrý dôvod predpokladať, že autor, ktorý si vo svojej knihe neželá mať doslov, si zrejme nebude želať ani iné, nech už akokoľvek precízne, ohľaduplné či zhovievavé komentáre, interpretácie, explanácie.
Knihomoľ a čitateľ
To však, aby vo vydavateľstve niekto napísal texty na ľavú a pravú záložku prebalu, autor buď nemá šancu ovplyvniť, alebo nie vždy chce. A tak sa zo spodných riadkov ľavej záložky Možnosti ostrova dozvedáme, že: "Autorov pesimizmus a cynizmus môže mnohých šokovať - Houellebecq aj tak zostáva nevyliečiteľným romantikom."
Teraz zrazu nevedno, kto a ktorej časti citovaného výroku by sa mal potešiť - cynický čitateľ, odľud so záľubou v škandalizovaní slabostí (nie jednotlivého človeka, ale) ľudstva sa "autorovmu pesimizmu" nepochybne poteší a so značnou skepsou bude prehodnocovať jeho "nevyliečiteľný" romantizmus.
A k čomu sa prikláňam ja, čitateľ, ktorý sa má s ďalšími čitateľmi, čiže verejne, podeliť o svoj zážitok? Prikláňam sa k tomuto: Michel Houellebecq - aspoň podľa toho, čo sa mi podarilo z jeho knihy (vy)pochopiť - nie je cynik ani romantik. Jednoducho vidí veci také, aké sú. A veci sa naozaj, naozaj nemajú dobre. A ak to, že niečo nie je v poriadku a že niekde niečo sa definitívne pokazilo, spisovateľ bez príkras napíše, pomenuje, vmetie možnými šťastnými riešeniami zhypnotizovaným konzumentom do ksichtu, hneď bude označený za provokatéra. Pravicového alebo ľavicového. Na tom už dnes naozaj nezáleží. Je naozaj také provokatívne a škandalózne otvorene povedať, že človek vo svojej honbe za večným životom - lebo o čom inom vypovedá kult mladosti a nenásytné napodobňovanie dnes už takmer neznámeho autentického hedonizmu? - stihol zdevastovať svoju planétu, kultúru, seba, ducha čohokoľvek?
Večné a pominuteľné
Román - ktorý si nežiada dodatočné komentáre už len z toho jednoduchého dôvodu, že sám je mozaikou komentárov, veď v jednej rovine protagonista (Daniel 1) komentuje svoj život a spolu s ním aj neutešený stav súdobej ľudskej civilizácie, a v rovine druhej o niekoľko generácií neskôr "neoľudia" (Daniel 24 a Daniel 25) komentujú myslenie a slasti - i strastiplné zážitky Daniela 1, komu môžu, vďaka kedysi odobratej vzorke DNA, ďakovať za svoj nikdy nekončiaci, recyklovateľný život - stavil na zdanlivo ošúchanom barokovom kontraste večného a pominuteľného.
Kým pominuteľné je reprezentované erotikou, krehkosťou ľudského tela, psychickými stavmi človeka, ktorý si uvedomuje svoje starnutie, zatiaľ to večné sa manifestuje prostredníctvom priam mystickej viery v možnosti vedy. Obavy z pominuteľnosti - toť jeden z najsilnejších hnacích motorov ľudskej činorodosti. Niekto spásu pred zánikom hľadá v náboženstvách a niekto v plodení detí. Michel Houellebecq vo svojej knihe predstavuje cirkev elohimitov, ktorá neverí v boha, ale vo vedu a mimozemšťanov, askézu nahrádza hedonizmom a večnosť nespája s privádzaním potomkov do tohto slzavého údolia, ale s konzervovaním DNA.
Elohimovia sa usilujú zbaviť ľudský život dvoch traumatizujúcich, nehorázne potupných a podľa všetkého zbytočných období: detstva a staroby. U Houellebecqa sa tradičná predstava o tom, že človek prežíva vo svojich deťoch, mení na hlúpu a hnusnú, ničím neopodstatnenú poveru. A tak tento kontroverzný spisovateľ vysloví to, čo sa väčšina ľudí - ľudí hlúpo zamilovaných do svojich banálnych rodinných životov, sentimentálnych snov a nevychovaných, hlučných ratolestí - zatiaľ vysloviť neodvažuje: "Nielen že som v sebe mal onu oprávnenú nechuť, ktorá sa každého normálne založeného chlapa zákonite zmocní už pii pohľade na bábätko; nielen že panovalo neochvejné presvedčenie, že dieťa je druh zvráteného pidižvíka s vrodenou krutousťou, u ktorého sa ihneď prejavia tie najhoršie druhové rysy a od ktorého sa domáce zvieratá múdro a obozretne odvracajú. Oveľa závažnejšiu príčinu predstavoval hlboko zakorenený des z nekončiacej kalvárie ľudskej existencie. Ľudské dojča totiž jediné z celej živočíšnej ríše prejavuje svoj príchod na svet neutíchajúcim útrpným revom, preto teda určite trpí, a neznesiteľne. (...) Každý nestranný pozorovateľ pochopí, že ľudský jedinec nemôže byť šťastný, že nie je vôbec uspôsobený pre šťastie, že jeho jediným predurčením je šíriť okolo seba nešťastie, čím robí existenciu ostatných rovnako neznesiteľnou, ako je tá jeho - a obyčajne sú jeho prvou obeťou rodičia." Jedna z ideologických autorít budúcnosti, Najvyššia sestra, na otázku ako dlho potrvajú podmienky nešťastia, odpovedá: "Potrvajú, kým ženy budú rodiť deti."
Výstrahy a varovania
Dalo by sa pripustiť, že Možnost ostrova je do istej miery sci-fi. Michel
Houellebecq však nie je "scifista", nemá vôbec záujem zabávať čitateľa atraktívnymi futuristickými ohňostrojmi spisovateľskej predstavivosti: svoju - pre mňa nadmieru desivú - víziu budúcnosti "odvodil" od udalostí a úkazov, ktorých svedkami sa stávame už počas týchto dní. A tak Možnost ostrova zanedlho už nebude sci-fi - hoci komentátori Daniel 24 a Daniel 25 žijú dvetisíc rokov po nás - ale náučno-populárnym prognostickým traktátom, z ktorého sa dozvieme, k akým dôsledkom povedú klimatické zmeny, starnutie obyvateľstva, úpadok sexuality, islamské a kresťanské fundamentalizmy, nivelizácia morálnych hodnôt, fanatizmus ekológov či benevolencia prívržencov multikulturalizmu.
Michel Houellebecq, ako je to uňho vraj zvykom, nešetrí nikoho a nič; opornými piliermi tejto jeho prózy sú: nemilosrdná, sarkastická kritika spoločnosti, okorenená nadmieru šťavnatými pornografickými opismi a takmer vedecky minuciózny, značne zarmucujúci opis toho, ako bude o dve tisícročia vyzerať život (človeka) na Zemi. Nazdávam sa, že už najbližšie roky ukážu, že to s fantazírovaním veľmi nepreháňal. Napríklad to, že búrlivý rozvoj najjemnejších technológií väčšinu ľudstva neposunie na evolučnom rebríčku na vyššiu priečku, je jasné už dnes. A takisto čoraz zreteľnejšie badať, že popri závratných skokoch technológií paralelne na Zemi prebieha masívna primitivizácia. V Houellebecqovej budúcnosti schudobnené, skĺznuté, vytesnené existencie to "dotiahnu" na úroveň horšiu, než na akej sa nachádzala prvotnopospolná spoločnosť. Je veľmi pravdepodobné, že popri neoľuďoch schopných zabezpečiť si večný život vedeckou cestou, budú prežívať aj akési polozverské bytosti zbavené akýchkoľvek kultúrnych návykov, vrátane artikulovanej reči. A tak sa zázrak ľudskej civilizácie, ktorá má byť čoraz humánnejšia, uvedomelejšia, duchovnejšia, nekoná.
Koná sa pravý opak: devalvácia, degenerácia, regres, retardácia: "Pritom som si však uvedomoval viac než kedykoľvek predým, že ľudstvo si nezasluhovalo žiť, že zánik tohoto druhu musel byť v každom prípade považovaný za dobrú správu; z jeho neúplných, poničených pozostatkov však vyžarovalo čosi trúchlivé," hovorí Daniel 25.
Víziu budúcnosti, ktorú predkladá Michel Houellebecq, iba optimista, ak sa ešte nejaký nájde, môže považovať za prorocké varovanie. Na výstrahy a varovania je už totiž akosi neskoro. Keďže autorovi nechýbaj irónia, sarkazmus a triezvosť, nie je až také ťažké jeho goyovským desastres uveriť. Niekto ešte pokojne môže dúfať, že jeho predpovede sa nenaplnia.
A ak sa naplnia, potom hádam ďalšie generácie budú mať priestor na to, aby uvažovali nad tým, či sa dystopické alternatívy budúcnosti napĺňajú preto, lebo sa k nim zákonite uberáme a spisovatelia ich nepredvídajú, len akosi v predstihu glosujú, komentujú, alebo sa napĺňajú preto, lebo si bez humoru implantujeme do mysle temné programy zajtrajška a bez rozmýšľania ich v akomsi automatickom režime, pekne a dôkladne realizujeme.
Peter Macsovszky (1966) je spisovateľ. Žije v Bratislave. Medzi jeho posledné prózy napríklad patría Tanec pochybností, Lešenie a laná, Klebetromán (spolu s Denisou Fulmekovou) a zbierka poézie Klišémantra.
