a cez pol mesta. A ľudia sa tiež s odhadzovaním smetí do košov veľmi netrápia.
Na uliciach ugandských miest sa povaľuje odpad, keď sa zdvihne vietor, počet poletujúcich kúskov igelitu je strašidelný. Na predmestiach väčších miest sú vrecká dokonca zdrojom nákaz. V slamoch bez vody a odpadu sa používajú ako záchody – vraví sa im „lietajúce latríny“, lebo keď človek vrecúško naplní, tak ho odhodí čo najďalej. A keď dážď tieto vrecká premyje, je celkom slušná šanca, že nejaké miestne dieťa ich nájde a použije – na odnesenie dreva na kúrenie, alebo nebodaj aj jedla...
Keď sa upravuje niektorá z prašných ciest neďaleko miest, je vidieť, ako je pôda prešpikovaná kúskami igelitu. Uganda má jednu z najúrodnejších pôd v Afrike. Ale ak je v pôde vrstva igelitu, ktorá neprepustí vlahu, z úrodnosti veľa neostane.
V Rwande tento problém riešili už pred niekoľkými rokmi. Jednoducho zakázali dovoz a výrobu igelitových vreciek tenších ako 30 mikrónov a na ostatné igelitové tašky uvalili daň niekde okolo 120 percent. Takéto riešenie je určite lacnejšie a rýchlejšie než vybudovanie spaľovní, spracovanie a triedenie odpadu... A zdá sa, že je aj celkom efektívne.
Tento mesiac sme sa vybrali na týždeň do Rwandy a naozaj, cesty a mestá vyzerajú o čosi čistejšie. Nemyslím si, že by to bolo tým, že Rwanďania nehádžu odpadky na zem, sú čistotnejší, či majú nejaký lepší systém pre odpad. Ľudia v Rwande sú rovnako chudobní ako v Ugande, smetné koše nenájdete a vidíte ľudí hádzať veci na zem. Akurát poletujúce mikroténové vrecká chýbajú a rozdiel je vidieť. V obchodoch dostanete tovar do papierových vreciek, ktoré vydržia zhruba rovnako dlho ako tenký nekvalitný mikrotén, len neostanú poletovať vo vzduchu celé desaťročia...
Tento rwandský zákon má, samozrejme, aj pár komických následkov. Pri vstupe do Rwandy sa vám môže stať, že vám colníci oficiálne skonfiškujú všetky igelitové tašky, v ktorých máte zabalené povedzme topánky v ruksaku a dajú vám namiesto nich papierové vrecká. Tiež som na hranici videla miestnu dámu, ktorá tesne pred závorou na ugandskej strane otvorila tašku, vytiahla igelitový vrecko, a aby jej ho colníci nezabavili, tak ho ešte pred prechodom hraníc hodila do vetra...
V Ugande je takáto legislatíva platná od 1. júla. Zatiaľ je krajina v prechodnom období, keď obchodníci míňajú zásoby, a potom sa bude prechádzať na papierové vrecká. Uvidíme, kedy sa dostavia prvé výsledky. Keňa vraj tiež pripravuje podobný zákon a v Tanzánii chcú ísť ešte ďalej a zakázať aj plastové fľaše na vodu...
Že by nás nakoniec tieto rozvojové krajiny predsa len v niečom predbehli?
Autor: Katarína Pišútová
